Kedysi v deväťdesiatych rokoch sedel československý veľvyslanec v Nemeckej demokratickej republike v kancelárii kultúrneho radcu spolu s tlačovým atašé. Kultúrny radca bol Čech (preto mal po veľvyslancovi druhú najvyššiu diplomatickú hodnosť), tlačový atašé som bol ja, preto som mal hodnosť najnižšiu. Veľvyslanec bol Slovák, ktorý zásadne hovoril po česky a zásadne sa pchal do zadku správnym ľuďom z ÚV KSČ. Preto bol veľvyslanec.

Spojovateľka (pre mladších čitateľov – išlo o osobu, ktorá prepájala telefonické hovory) bola nová  a myslela si, že každý hovor, ktorý prichádza na veľvyslanectvo, musí prebrať veľvyslanec. Keďže veľvyslanec bol v tom čase u kultúrneho radcu, telefonáty v jeho kancelárii sa nezastavili. Preberal ich radca so slovami: „Guten Tag, hier ist die Tschechische Botschaft (Dobrý deň, tu je české veľvyslanectvo).“ Veľvyslanec sa pravidelne rozčuľoval. Nie kvôli radcovmu „českému veľvyslanectvu“, ale kvôli tomu, že našu poradu neustále rušili. Keď telefón zazvonil po „ikstý“ raz, veľvyslanec ukázal na mňa a povedal: „Vemte to vy a pošlete je do prdele!“ Vzal som slúchadlo a povedal: „Guten Tag, hier ist die Slowakische Botschaft (Dobrý deň, tu je slovenské veľvyslanectvo).“ Viac som povedať nestihol, veľvyslanec poslal do predele mňa. Pozoruhodné bolo, že český kolega sa mi ospravedlnil a odvtedy zásadne hovoril: „Tu je československé veľvyslanectvo.“ Slovenský veľvyslanec ma však odvtedy mal v zuboch.

Tento poučný príbeh som uviedol preto, lebo  mám neustále zlý pocit, že inak pekného hesla - „Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“ - sa držíme len vtedy, keď sme medzi svojimi. Akonáhle sa objaví cudzí, nájdeme si najbližší búčik a spoza neho na odkundesa gánime. Neraz ani to nie. Negánili sme, keď nám Maďari brali Hadika, Petzvala, Bela, Belopotockého či neskôr Hviezdoslava. Negánili sme, keď nám Česi brali Kyrmezera, Silvána, Jesénia, Rakovského, Benediktiho či neskôr Štefánika, Osuského, Clementisa, ale aj Jána Roháča či Andreja Kvašňáka. Opatrne sme gánili, keď celý svet označoval za Čecha prvého muža Pražskej jari a bezpochyby vo svete najznámejšieho Slováka v povojnových dejinách Alexandra Dubčeka. Keď palcové titulky svetových médií hlásali „Czech Hero (český hrdina) Dubcek“, tí najodvážnejší z nás si dovolili poznamenať, že je to „Czecho-Slovak Hero“ a po vzniku samostatného štátu sme už hlasnejšie volali „Slovak Hero“. Dovtedy sme zväčša ani negánili, lebo nám to azda aj bolo jedno. Ako môjmu niekdajšiemu veľvyslancovi.

Ujec Fero z Čadce vravieval – „...môžu nám zobrať piesne, žinčicu, fujary, pálenku či bryndzu, ale jedno nám vziať nemôžu. Zemiaky. Zemiak je pre Slovákov základom bytia. Ak nám vezmú zemiaky, zahynieme..“

Táto dvojklíčková rastlina z čeľade ľuľkovitých nie je len našou základnou potravinou, ale takmer personifikáciou slovenského osudu. Bez zemiakov si prakticky nevieme predstaviť žiadne tradičné slovenské jedlo. Spievajú sa o nich ľudové piesne a okrem priamej konzumácie sa konzumujú aj nepriamo vo forme rôznych terkelíc či lavórovíc. Zemiak, ertépla, bandurka či gruľa je pre nás esenciou našej národnej existencie aj keď pripúšťam, že sme ich prebrali od Rakúšanov, hoci tí ich „okukali“ od Španielov a tí zasa od peruánskych Indiánov. Odvtedy sa však len na Slovensku vyšľachtilo tridsať odrôd zemiakov, takže do istej miery ich za vlastné považovať môžeme. Keď nie sú po ruke pľacky, haruľa či polesníky, mám ich rád aj vo forme slaninkových, paprikových či len solených „Slovenských zemiačikov“. Sú to do chrumkava upečené tenké plátky, ktoré dostať vo vkusných vreckách s obrázkom baču a dvoch valachov, ktorí sedia pri ohníku so spiacim Dunčom. V pozadí sa pokojne pasú ovečky. Idylka skutočne slovenská. Text pod obrázkom  v dokonalej slovenčine hovorí: „V tradičných slovenských zemiačikoch objavíte pokoj, pohodu a vôňu Vášho domova. Tak, ako sa s láskou vraciate domov, tak sa budete s láskou vracať aj k tradičným slovenským zemiačikom“. Pod textom – Krajina pôvodu: Česká republika. Bác! A je to tu! Spomenul som si na ujca Fera. Kúpil som ich v našej samoobsluhe dokonca v rámci akcie „Kupujte slovenské výrobky“.  Čakanie v rade pred pokladňou som si krátil poučným čítaním o tom, z čoho sa skladajú rôzne potraviny a naďabil som i na túto zaujímavú informáciu. Našu pýchu, našu postať, personifikáciu nášho národného osudu vyrábajú Česi. Bol to pre mňa šok, od ktorého väčší by bolo už len zistenie, že náš Janko Slota bol pôvodne Szlótay János. A možno ešte, že TGM bol Tomáš Garrigue Mäsiarik.

Nepoviem, keď Česi vyrábajú zložité technológie, český granát či české pivo. Vždy som bol presvedčený, že opiecť na peci či v trúbe na tenko nakrájané zemiaky nevyžaduje mimoriadnu intelektuálnu výbavu. Zdá sa však, že vyžaduje.

Premýšľal som, čo podobného by sme mohli my vyrábať pre Čechov. Švagor je z Olomouca a tak mi zišli na um „Pravé Olomoucké tvarůžky“ s uvedením krajiny pôvodu Slovensko. Neviem si predstaviť, že by si to Česi, v tomto prípade Hanáci, nechali len tak páčiť. Tak som sa radšej vrátil k našej tradičnej slovenskej odbojnosti a hlasito volám „Vráťte nám zemiaky“. Keby niečo, ja nič, ja som len tak, sám pre seba, spoza bučka gánil. Mám totiž skúsenosť s tým, ako ma svojho času nechal odvolať z Berlína vtedajší veľvyslanec. A to išlo len o slovenské veľvyslanectvo. Kvôli zemiakom si život pokaziť nenechám. Keď sa raz ukáže, že v Mikuláši odvisol Jiří Jánošík, ani ma to nehne. Napokon ma to nehlo ani vtedy, keď za Čecha označovali aj Vasiľa Biľaka. Naopak, tešil som sa. Bola to taká moja malá, slovenská pomsta.