Milujem reči typu: „Už sa tam dva týždňe zarážajú. To ja keď som s kamarátom XY staval krov, tak sme tam boli dva a pol dňa!! A bol to oveľa väčší barák ako toto.“ Milujem ich samozrejme najmä preto, že sám sa pravidelne ocitám na strane tých, ktorí sa „zarážajú“. Problém je v tom, že týmto ohováračom, ktorí sú pravidelne tí najlepší a najrýchlejší remeselníci na svete, sa nedá nič vysvetliť. A nie preto, že by odmietali niekoho počúvať, ale preto, že takéto reči trúsia len poza chrbát a nenamáhajú sa pochopiť, že keď človeku niečo dlho trvá, tak to môže mať rôzne dôvody. Ako vraví príslovie: „Nesúďte nikoho, ak ste predtým aspoň hodinu nekráčali v jeho topánkach“.

Je to niečo podobné ako keď vám na ceste zavadzia nejaké auto, ktoré ide príliš pomaly. Len nadávate, ale pritom vás nenapadne, že môže mať na pomalú jazdu tisíc dôvodov (vezie zraneného, má poruchu motora, či niečoho iného, vezie ťažký náklad a pod.). V prípade prvej vety bolo dôvodom pomalej práce to, že tesári robili na tom krove každý tretí deň. Čiže čistého času im to trvalo presne tri dni. Akurát. Nič im to nepomohlo, ohovorení boli aj tak.

Ďalšou vecou je kvalita práce. Čím presnejšie robený drevený spoj, tým lepšie funguje. Ono to podrží rovnako dobre aj železo, ale niektorí remeselníci majú skrátka stavovskú hrdosť a radosť z presne urobených spojov. A to samozrejme spomaľuje ich prácu. Aj keď sa vraví, že punktičkári sú ľudia, ktorí sú nespokojní sami so sebou. Neviem, ale pri nasledujúcich slovách ma obliehajú mdloby:

            „Koľko tam máš dieru?“

            „Dva a pol centimetra.“

            „To je dobrééé.“

Radšej budem punktičkárom.

V mojom prípade bola pomalosť veľmi jednoducho vysvetliteľná. Robil som úplne sám (nemal som nijakého podejklešte), pracoval som bez elektriny a benzínu a naviac som nameriaval všetko na guľatine, čo je podstatne ťažšie ako na hranoloch. Tam vezmete meter, uholník a vodováhu a je to. Kdežto na guľatine musíte vymeriavať tzv. osovo, prípadne patikovať, čo sú podstatne zdĺhavejšie metódy. Ak som hranoly použil, tak som si ich najskôr ručne okresal. Ďalšie zdržanie. No ale vysvetlite to niekomu, kto nemá ochotu počúvať a ohovára vás len poza chrbát. Jediné, čo ma teší je, že keď títo ohovárači niečo robia, tak sú pod tlakom svojich vlastných vyjadrení. A musia sa ponáhľať. Tak im treba, nech sa uštvú na smrť, keď majú uznanie len sami pre seba.

Remeslo však pre mňa vôbec nie je (a ani nechcem aby bolo) športovým odvetvím, kde sa budem snažiť druhých pretromfnúť, alebo pred niekým zhodiť. Remeslo by malo byť len čistou radosťou z práce a jej výsledku. A nie, že človek musí vysvetľovať prečo mu niečo dlho trvalo. Ako v škole. Najlepšie je aj tak pracovať na kľúč, lebo vtedy si človek môže určiť rytmus, ktorý mu najviac vyhovuje. Neznášam ponáhľanie typu: „Rýchlo, chlapi, rýchlo, už sme mali polhodinu byť na stavbe vo vedľajšej dedine u Fera! A ešte navečer sme sa sľúbili do Bystrice“

Naozaj netúžim prehnať sa miestom, kde pracujem ako vietor, zhrabnúť peniaze a zanechať za sebou spúšť. Radšej pomaly, vytrvalo a s menším ziskom. Ale lepším vnútorným pocitom.