Rasista v najsledovanejšej politickej relácii BBC a pred budovou televízie viac ako 25 tisíc demonštrantov, ktorí prišli dať najavo, že ich to uráža. Na prvý pohľad skutočná demokracia v praxi. Ak by sme si predstavili, že by sa niečo podobné malo diať na Slovensku, asi by museli demonštranti pred televíziou rovno bývať. Lenže ak by boli protestujúci pred BBC konzekventní, tiež by neodišli – už nikdy.

Keď som si pred pár týždňami prečítal článok Za Boha, za tarot, napadlo mi, že som asi ešte nikdy nečítal lepšie vysvetlenie existencie rómskych osád a tiež že je to jedna z najlepších analýz slovenského rasistického fenoménu v mediálnom diskurze. Zároveň však obsahuje dve fatálne chyby. Posledné udalosti v Británii môžu slúžiť ako ich exemplárny príklad.

 Okrajová záležitosť...

 Začnem rekonštrukciou textu tak, ako som ho pochopil. Autor identifikuje problém, pričom člení verejný priestor na štyri entity a medzi nimi definuje vzťahy, aby poukázal na spôsob, akým sa uvedený problém podľa neho má riešiť. Problémom je „pravicový extrémizmus“. Entity: pravicové extrémistické zoskupenia, médiá, verejné autority (predovšetkým cirkvi) a verejnosť (verejná mienka). Riešenie: „spoločenská karanténa”, čo znamená, že média, autority a tým pádom aj verejnosť znegujú existenciu problému a odsunú ho tam, kam podľa autora i samotnej definície tohto slovného spojenia patrí, na okraj.

A teraz k spomínaným dvom omylom: táto definícia problému, rozvrh verejného priestoru aj samotné riešenie vychádzajú z dvoch implicitných predpokladov, bez ktorých sú neudržateľné. Tým prvým je tvrdenie, že to, čo autor nazýva extrémistickou pravicou je záležitosťou, ktorá sa vzťahuje len na relatívne malú spoločenskú skupinu. Druhý konštatuje, že „extrémna pravica” je skupina, ktorá sa nemení a má preto vždy rovnaké, od základu zlé, priam archetypálne znaky. Jeden ani druhý predpoklad nie je pravdou. 

Na inom mieste som sa už raz pokúsil ukázať, že slovné spojenie extrémistická pravica (http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=18055) viac zahmlieva, než vysvetľuje a že je dokonca nebezpečné. Správa, ktorá sa objavila v Británii minulú nedeľu, tento predpoklad jasne potvrdzuje. Britská polícia disponuje tajným zoznamom „domácich extrémistov”.  (http://www.blisty.cz/2009/10/26/art49578.html) Tento zoznam sa len tak hemží občianskymi aktivistami a ľuďmi upozorňujúcimi na mocenské prešľapy voči demokracii.

Diskusia a vôbec uvažovanie o fenoménoch neonacizmu a neofašizmu sa preto musia hneď od začiatku dištancovať od mainstreamovej definície, pretože táto evidentne slúži predovšetkým mocenským účelom. Podľa tejto definície je extrémizmus krajným pólom (čoho?), zahŕňa len malé skupiny, ktoré sú nebezpečné a preto musia byť eliminované. Zároveň treba zdôrazniť, že pre moc je omnoho nebezpečnejšie to, čo nazýva ľavicovým extrémizmom, pretože spochybňovanie moci a jej postupov ju ohrozuje viac, než tvrdenie, že problémom sú prisťahovalci či Rómovia – jednoducho menšiny v akomkoľvek význame.

Mocenská definícia umožňuje ešte jednu zvrátenosť, ktorú pekne dokumentujú víkendové udalosti v Nemecku. (http://www.spiegel.de/sport/fussball/0,1518,657240,00.html) Počas regionálneho futbalového zápasu skupina neonacistov napadla fanúšikov klubu Červená hviezda Lipsko, o ktorých je známe, že inklinujú k ľavici. Po incidente neonacisti prešli okolo hliadkujúcich (rozumej prizerajúcich sa) policajtov a kompetentný policajný úradník neskôr pre média vyhlásil, že išlo o vzájomnú potýčku (!) extrémistických skupín a že je všetko v poriadku. Verejný poriadok bol nastolený a v nemocnici hospitalizovali zopár extrémistov – samozrejme ľavicových. No kto im za to môže?

Ak túto definíciu budeme akceptovať, je asi len otázkou času, keď nám na (zatiaľ) povolenej demonštrácii, napríklad proti NATO, najprv „naložia” nacisti a po nich aj policajti. A bez akýchkoľvek pochybností budú slovenské média informovať v rovnakom duchu – No kto im za to môže, extrémistom nešťastným. Ak vôbec nejakú správičku prinesú. Viem si totiž veľmi dobre predstaviť, že tak ako Michal napísal: „Myslím si, že od Orknejských ostrovov na severe Škótska po bielu, zle odkrojenú tortu Doverských útesov sa nikdy nikto nesťažoval na nedostatok informácii o tom, čo robila teroristická IRA.”, to isté napíše aj nejaký komentátor slovenského média. Akurát vymení geografické reálie.

 ... a archetyp

 A teraz k nemennosti a archetypálnosti neonacistov a neofašistov. Obávam sa, že pri tomto predpoklade sa autor zaplietol do tej istej siete predsudkov a projekcií, akú sa mu podarilo identifikovať a precízne opísať v prípade Rómov. Jeho „testosterónoví bojovníci z Walhally” ... „vždy verili len na konečné riešenie”.  Okrem uvedenej skupiny sa v texte spomína ešte jedna, ktorú ja osobne nazývam BRVP, čiže biele rasistické vypasené prasce. Túto spoločenskú skupinu pokladám spolu s pochybnými spoločenskými mocenskými inštitúciami a problematickými aspektmi západného myslenia za najväčší problém našej civilizácie. Na vysvetlenie, prečo BRVP – biele, pretože pokiaľ viem, tak ani indickým multimiliardárom sa nepodarilo dostať do Bilderbergu, rasistické už len preto, že je biele (bližšie vysvetlím neskôr), vypasené neznamená množstvo tuku, ale mocenskú pozíciu, z ktorej žije a nakoniec prasa preto, že jeho nevyhnutnou charakteristikou je cynizmus voči každému, koho nepokladá za člena vlastnej skupiny.

Pozrime sa teraz bližšie, nakoľko nemenné sú názory konkrétneho BRVP, keď sa dostane do verejnej diskusie – napríklad na BBC. Nick Griffin je predsedom britskej národnej strany BNP (pozor, skratka neznamená biele nacistické prasce ale British National Party) a europoslancom za túto krajinu. Bol to on, kto svojím účinkovaním v najsledovanejšej relácii BBC (http://news.bbc.co.uk/2/hi/programmes/question_time/8321910.stm) , spôsobil masové protesty. Do štúdia vstupoval Griffin ako človek známy tým, že (1) ako nacista popiera Holocaust, (2) že ako rasista znevažuje iné rasy a náboženstvá, predovšetkým islam, a (3) že nehanebne vykráda a privlastňuje si odkaz legendárneho britského premiéra Winstona Churchilla. Počas relácie vyhlásil, že Holokaust nepopiera a že je presvedčený, že na východnom fronte dochádzalo k masovým popravám Židov. Na islame dokázal nájsť aj pozitíva, z ktorých by sme si mohli brať príklad. Je nepochybné, že počas relácie neprestal byť BRVP, ale podstatné je, že bol donútený niektoré svoje názory korigovať, a čo je možno ešte podstatnejšie, k niektorým sa neodvážil ani priznať. Toto nebol Griffin z predvolebných mítingov – sebavedomý, schopný riešiť problémy obyčajných Britov, akého si zvolili do europarlamentu. Toto bol Griffin, ktorý sa strojene usmieval, nedokončoval vety a napriek enormnej snahe bolo zjavné, že je nesvoj. Neviem, o koľko menej hlasov by dostal v eurovoľbách tento Griffin, ale zrejme by sa to prejavilo.

Určite by ho však tak či tak volili tí, ktorí prestali veriť konzervatívcom a Churchillov odkaz je pre nich dôležitý – ten o britskej veľkosti. Tvrdil to aj samotný Griffin a bolo to počas jedinej pasáže vysielania, keď sa evidentne cítil vo svojej koži. Podľa Michalovej definície v texte je rasista ten,  kto verí, „že belosi sú nadradení všetkým ostatným ľudským bytostiam”. A o tomto bol Churchill svätosväte presvedčený a vôbec sa tým netajil. Takže zásadná otázka: Veril Churchill „na konečné riešene“?

 BRVP a konečné riešenie

 Prvoplánová odpoveď samozrejme znie: nie. Hrdina antifašistických síl v druhej svetovej vojne jednoducho musí byť opakom. Ak však prijmeme východisko Z. Baumana, ktoré konštatuje, že „rasizmus je formou sociálneho inžinierstva“, odpoveď by bola iná. Ostaňme však pri tom, že Churchill a všetci, pre ktorých je jeho odkaz svätý, sú rasisti, ktorí konečné riešenie v jeho nacistickej verzii odmietajú. Aj keď možno len preto, lebo existuje mnoho elegantnejších riešení s veľmi podobným efektom – (zdanlivým) odstránením problému.

Takéto elegantnejšie riešenie židovskej otázky navrhoval napríklad nemecký učenec Eugen Dühring (v našich zemepisných šírkach známy asi len ako ten, do ktorého si v jednom zo svojich spisov z chuti kopli Marx a Engels). Odporučil „medzinárodnoprávnu internáciu Židov“ ako prechodné riešenie, kým „moderný Völkergeist nevylúči židovstvo“ definitívne. Medzi týmto návrhom a „spoločenskou karanténou“ neonacistov a neofašistov existuje obrovský možno až priepastný rozdiel. Žiaľ týka sa len kvantitatívneho aspektu, čo sa týka kvality – sú rovnaké.

Obávam sa, že takýchto návrhov na riešenie padne denne niekoľko desiatok. Len pár dní pred demonštráciou pred BBC vydal britský imigračný súd rozhodnutie, podľa ktorého Afganistan nie je krajinou vo vojne. (http://www.czechfreepress.cz/index.php?option=com_content&view=article&id=1477:britsky-soud-afghanistan-neni-zem-ve-valce&catid=58:evropa&Itemid=448)

Priamym následkom tohto rozhodnutia je možnosť deportovať Afgancov, ktorí z neakceptovateľných dôvodov emigrovali do Británie. Takéhoto tvrdenia môže byť schopné asi len BRVP. Keď som na začiatku textu tvrdil, že demonštranti by spred BBC nikdy nemali odísť, myslel som to samozrejme obrazne, ale narážal som práve na podobné výroky, ktorých v „hrdej ostrovnej demokracii“ nie je málo. Nenašiel som na internete žiaden odkaz na protesty, ktoré by sa týkali uvedeného súdneho rozhodnutia a bol by som veľmi rád, ak by ma niekto upozornil na to, že sa mýlim.

Pred BBC sa totiž protestujúci – alebo aspoň veľká časť z nich, zišli z toho istého dôvodu, o akom píše Michal, pretože: „ukazujú človeka, o ktorom nechcem ani vedieť, že existuje“. A prečo tak prekáža? Podľa mňa preto, lebo je naozaj archetypom. Nie on sám, ale to, čo reprezentuje. Konkrétnejšie je to v Jungovej kategorizácii archetyp tieňa. Zjednodušene povedané na individuálnej úrovni psychiky je to oblasť, ktorá je temná a často aj škaredá. Individuálna psychika sa voči tejto neintegrovanej zložke seba samej bráni najmä dvoma mechanizmami – vytesnením alebo potlačením a projekciou, pričom v prvom prípade ide o zvláštnu formu zabudnutia alebo neevidencie faktu a v druhom o hostilný postoj nanášajúci na objekt často vlastné zlo. Tieto mechanizmy síce zabezpečujú psychike integritu, ale cena, ktorú za to psychika platí, je príliš vysoká – zväčša nejaká forma psychickej poruchy alebo aspoň utrpenia.

Ak je rasizmus a jeho najviditeľnejšie súčasné formy neonacizmus a neofašizmus nevyhnutnou súčasťou západnej civilizácie (pokúsil som sa to ukázať v seriáli o eugenike), v tom prípade stanovisko Michala a protestujúcich pred BBC reprezentuje uvedené psychické mechanizmy na spoločenskej úrovni. „Spoločenská karanténa“ reprezentuje vytesnenie či potlačenie a „viera v konečné riešenie“ projekciu, ktorá tu nadobúda podobu substanciálneho zla „z tarotovej karty“.

A odkiaľ sa berie samotná potreba projekcie? Keď som definoval BRVP, napísal som, že väzbu „rasistické, lebo biele“ vysvetlím neskôr. Takže... Koľko ľudí na Slovensku a vôbec v Európe je ochotných nie priznať, ale aspoň zamyslieť sa a diskutovať o imperializme? Koľko ľudí je čo len na chvíľu ochotných priznať si, že ak by konzumovala také množstvo zdrojov väčšina planéty, nastal by okamžitý kolaps? A koľko ľudí je ochotných priznať, že ich nadbytok a často aj plytvanie priamo vyplýva z krutého nedostatku iných? BRVP pri takýchto otázkach najskôr odpovie niečo v štýle, že globálne otepľovanie je fakt problém, ale bez plánovaného rodičovstva sa to riešiť nedá – je nás priveľa. Zatiaľ bez konečného riešenia, pretože sa zdá, že by mohli fungovať aj tie elegantnejšie. To všetko pravdepodobne povie ponáhľajúc sa do svojho auta, aby aj dnes stihlo skonzumovať viac než priemerná africká dedina za mesiac, a nezabudne pritom dodať, že neznáša voličov Slotu (Griffina), lebo sú to fakt debili.   

A čo tí, čo sa v koži BRVP necítia dobre? Za všetky vlastný príklad: keď som kedysi dávnejšie čítal Johnsonove Dejiny 20. storočia, pri pasáži, kde píše, že imperializmus sa vlastne z dejín nedá dokázať, som sa začal strašne hanbiť. A potom som sa naštval a povedal si, že ak by nebolo takýchto vzdelaných, inteligentných, rasistických svíň, ktoré sa nikdy nezmenia, svet by bol omnoho lepší. Hm, dobre, čo teda namiesto projekcie?

 Kolektívna terapia

 Začnem na individuálnej úrovni, teda priamo procesom terapie z jungiánskeho pohľadu. Človek zvyčajne prichádza za terapeutom, keď miera utrpenia spôsobeného dezintegráciou psychiky presiahne istú únosnosť. Zážitok neakceptácie časti vlastnej osobnosti je síce permanentný a často ho posilňujú aj odmietavé reakcie najbližšieho okolia, jeho pochopenie však nie je prístupné vedomiu. Terapeut preto začne pomaly kresliť kontúry tieňa tohto človeka až dovtedy, kým nie je prístupný reflexii. Proces teda nesmeruje k „zrušeniu“ tieňa – ten je bytostnou súčasťou človeka, archetypom, ale k jeho integrácii, prijatiu a schopnosti naučiť sa s ním narábať inak ako mechanizmami popretia a projekcie. Na začiatku terapeutického procesu prichádzajúci človek neverí, že niečo také je možné. Nielen preto, že ide o nevedomé procesy, ale najmä preto, že sila odmietania (vlastného i z okolia) je zväčša veľmi silná a imponuje ako neprekonateľná.

Táto absencia viery je prítomná aj v texte Za Boha, za tarot. O ňu sa v skutočnosti opierajú dva implicitné predpoklady, na ktorých je tento text vystavaný - s týmto tieňom sa nedá nič spraviť. Na úrovni spoločnosti reprezentuje terapiu demokracia, pričom terapeutom je intelektuál. Nie je to žiaden nositeľ večných nemenných právd a expertného vedenia, ale človek, ktorý hovorí naozaj nepríjemné veci a pokúša sa ich aj vysvetliť. (Ten odporný vred na predlaktí vám síce nikdy nezmizne, pretože sa denne prežierate, ale keď ho nebudete tak starostlivo zakrývať, bude vás menej bolieť. Je pravdou, že ak ho maskujete väčšina si nič nevšimne, ale pozornejší človek z vášho pohybu vybadá, že to musí byť fakt príšerná vec. A mimochodom nebolo by zlé, ak by ste menšou čiastkou a trochou času podporili výskum kožných chorôb.)

Aby som predišiel omylu, to čo tu píšem, neznamená, že sa máme vydať na misiu plnú lásky priamo do lesa z bejzbalových palíc. Musíme však viesť s neonacistami a neofašistami diskusiu. Ak už pre nič iné aspoň preto, aby sme demaskovali ich „riešenia“ spoločenských problémov a aspoň trochu znechutili tých, čo ich po tichu podporujú. Michalovi sa pri písaní uvedeného textu stalo presne to, čo mne pri čítaní Johnsona a čo zaujímavo vystihol S. Žižek v jednom z rozhovorov ( http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=18235&cislo=39/2009), keď povedal: „Neveríme v demokraciu – nikto z nás v demokraciu neverí. Ustavične ju zosmiešňujeme a strieľame si z nej, ale z akéhosi dôvodu sa správame, akoby v skutočnosti fungovala. Je to veľmi zvláštna situácia, pretože niektorí z nás sú dostatočne starí, aby si pamätali dni, keď verejnou tvárou moci bola istá dôstojnosť. V súkromí sme sa tomu síce vysmievali, strieľali sme si z toho, no moc si zachovávala aspoň istú dávku dôstojnosti, aby ju ľudia aspoň občas brali vážne. Dnes sa myslím približujeme veľmi zvláštnemu stavu, keď sa verejná podoba moci stáva čoraz otvorenejšie nepatričnou, obscénnou“.

Veriť v reálnu demokraciu (to znie už skoro ako reálny socializmus) by bolo smiešne. Práve z tohto faktu čerpajú „náckovia“ podstatnú časť svojej sily. Prestať však veriť v demokraciu ako najdôležitejší princíp a nesnažiť sa ho realizovať vlastným správaním by bola katastrofa. Zožral by nás vlastný tieň. Zriedkavo ale predsa sa totiž v živote pritrafí, že výber sa zúži do podoby čierno-bieleho sveta. V tomto prípade to znamená, že buď veríme v demokraciu, alebo sme automaticky „testosterónoví bojovníci“. Zostáva už len vybrať si nejakú reprezentatívnu mytologickú miestnosť, pretože Walhalla  je obsadená.

 Zhrnuté a podčiarknuté – napísal som, že najväčší problém západnej civilizácie predstavujú – BRVP, chybné aspekty myslenia a zlé inštitúcie. Ak by sme z verejného diskurzu na Slovensku vypli BRVP, celý čas by v médiách bežal len priamy prenos zo Zaježovej prerušovaný moderátorskými vstupmi mladistvých bezdomovcov, ktorí sa nemohli zapojiť do matrixu inak, ako zbieraním odpadkov. Uvedené aspekty myslenia neomylne vedú ku „konečným riešeniam“ problémov, pričom obsahujú aj istú zákernosť, ktorá velí voliť elegantnejšie riešenia, kým je to pohodlnejšie. Inštitúcie okrem iného betónujú výsledky imperiálnych výbojov, čím umožňujú nadmerný konzum malej časti planéty a robia z nej kolektív BRVP. Holt, smrádek ale teplučko.

Autor je filozof, psychológ a novinár

Súvisiace články:

• Za Boha, za tarot