Na záver tohto fejtónu Eugen Gindl pripísal poznámku: „Tento fejtón som napísal ešte za minulej vlády. Zvážte, či je taký aktuálny, aby bol uverejnený aj dnes.“ (Napokon, zvážte sami, či je jeho uverejnenie opodstatnené - pozn. red.)

Túto anekdotu som už vyrozprával najmenej stokrát. Vlastne nie je to ani anekdota. Je to pointa dlhého autentického rozhovoru troch obstarožných opitých mužov, ktorí jedného letného dňa pred ôsmimi rokmi debatovali v reštaurácii hotela Kriváň v Liptovskom Mikuláši. Jeden mal zánovný oblek, druhý montérky, tretí si obliekol k texaskám vyblednutú vojenskú košeľu.

Muži sa rozprávali a nadávali. Nadávali na všetko: na prezidenta, na všetky porevolučné vlády, na poslancov Národnej rady, na Maďarov, Čechov i Cigánov, na Američanov, na staré štruktúry i zbohatlíckych podnikateľov, na vysoké ceny a nízke platy, na televíziu, ba i na istého kamenára z Hrboltovej, ktorý bol v Nemecku na práci. (Kde si za tri mesiace zarobil na auto a na tom sa dnes rozváža.)

Asi po hodine sa odmlčali. Po hodnej chvíli ten vo vojenskej košeli írečitou liptovčinou zahlásil: Za toto sme bojuvali?

Ten v montérkach sa uškrnul a zakontroval: Hovno ste vy bojuvali!

Dvaja partneri na okamih strnuli. Ten v civile sa spamätal prvý, uškrnul sa, mykol plecom a struhol rekontru: A čo keď sme nie?!

Táto trojitá, vystupňovaná pointa stojí za zamyslenie. U nás, na Slovensku, sme (zdá sa) všetci (za niečo) bojuvali. Nielen odstavení partizáni, ktorí túto trpkú otázku pustili do obehu. Bojuvali sme, všetko jedno na ktorej strane. Bojuvali sme, hoci s nálepkou holubičí národ, zavše i na vlastné riziko, ba aj so zbraňou v ruke. Ak sme náhodou nebojuvali, a len sa prizerali, ako iní bojujú, tak sme si aspoň vybavili potvrdenie, že sme bojuvali. (Alebo sme o tom presvedčili zhovievavých poslucháčov a napokon aj samých seba.) Bojuvali sme vždy na správnej strane, podľa toho, v akých historických kulisách sme si na svoje bojové zásluhy zaspomínali. Bojuvali sme, všetko jedno za akú vec, všetko jedno proti komu. Dejiny „sa vrtkavie“, dlho im trvá, kým sa usadia, kým sa pozabúda na nepodstatné detaily, kým povymierajú očití svedkovia.

Pravdaže, z času na čas nás niekto zaskočí a povie: Hovno ste vy bojuvali. Čo s takým človekom? Treba sa mať pred ním na pozore. Pamätá si vari dačo, na čo sme už smelo a ľahostajne pozabúdali? Nebodaj nám závidí? Alebo sa nám posmieva? Čert ho vie; radšej nebudeme do neho zabŕdať, usvedčovať ho, veď možno aj kdesi/kedysi naozaj za čosi bojuval. Na druhej strane, voľačo pravdy má. Hovno sme bojuvali, hoci neraz sme sa zastrájali. Opil sa, tak nám to teraz otrepal o hlavu. Zajtra si ani nespomenie, čo povravel. Napokon, tie slová padli len medzi nami. Chlap dakedy musí zniesť aj pravdu. Od kamaráta. Čo sme si, to sme si. Medzi šiestimi očami si môžeme  priznať: Naozaj! Hovno sme bojuvali. No keď sa to tak zoberie: A čo keď sme nie!

Nemôže každý bojuvať. Jeden nemá na to náturu, druhý kvôli rodine a ten tretí…? Ten nebol v pravý čas na pravom mieste. Nedali mu do ruky gver, nepovedali, proti komu má bojuvať. Alebo mu aj povedali, ale nenútili ho. Nechali ho, nech ešte porozmýšľa, nech sa rozhodne. Aj sme sa zberali, že začneme bojuvať, ale zrazu nebolo proti komu. Alebo aj bolo, ale tí, proti komu nás huckali, boli kamaráti. Proti kamarátom budeme bojuvať? Teraz, keď by aj nám mohli prilepšiť, oko zažmúriť, keby sme dačo... A tak sme radšej nebojuvali. Budeme sa kvôli tomu umárať? Všetci nás môžu... Pekne nahlas si to priznáme: A čo keď sme nie?!

(A kto teda vlastne bojuval? Nuž kto, voľáki... Naši? Nie, páni... Tí, čo sa hore. Hovno tí bojuvali. Nebojuvali, ale sa pri koryte. Kto je pri koryte, ten nemisí bojuvať. Radšej my by sme sa mali k tomu korytu... Prebojuvať? Daj pokoj! Nevidíš, že sa nad Tatrou opäť blýska? Ešte by nás hrom trafiu.)

Eugen Gindl