V Predkladacej správe k návrhu zákona o periodickej tlači a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v skratke tlačový zákon) sa píše, že „platný zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov je prekonaný, v mnohých smeroch neodráža odborné a spoločenské aspekty vývoja“. Je to možné, ale napriek tomu by sa zišlo hneď v úvode uviesť, v čom je tento zákon prekonaný.

Použitá formulácia je príliš všeobecná. Podobne, ak predkladateľ tvrdí, že (starý) zákon „je ako celok nekonzistentný, pojmovo a štylisticky pôsobí ako dobou prekonaný archaizmus“, mohli byť tieto „archaizmy“ bližšie špecifikované.

Návrh zákona zavádza „zosilnené“ právo na odpoveď (a nie ako nóvum právo na odpoveď, ako sa píše v dôvodovej správe) a právo na oznámenie. Napriek opačnému tvrdeniu v predkladacej správe, návrh zákona nezavádza právo na opravu. Toto právo je zahrnuté už v existujúcom zákone o tlači pod signifikantným názvom „Oprava nepravdivých údajov“ v § 19.

Pokiaľ ide o právo na odpoveď, aj podľa platného zákona je šéfredaktor „povinný uverejniť stanovisko spoločenskej organizácie k dôležitému spoločensky prospešnému návrhu, odporúčaniu alebo podnetu alebo k závažnej spoločenskej kritike, ktoré boli uverejnené v periodickej tlači alebo v inom hromadnom informačnom prostriedku“. Tieto povinnosti si šéfredaktori málokedy plnili a spoločenské organizácie tieto možnosti málokedy využívali. Preto môžeme tvrdiť, že návrh zákona zavádza zosilnené právo na odpoveď.

Bude zaujímavé sledovať, ako bude reagovať vydavateľ, ak dostane na ten istý text dve reakcie od tej istej fyzickej alebo právnickej osoby. Jedna bude vychádzať z práva na odpoveď, druhá z práva na opravu nepravdivých údajov. Podľa návrhu zákona by ich mal uverejniť obidve...

Návrh zákona o tlači stanovuje povinnosť oznamovať a zverejňovať štruktúru vlastníckych vzťahov periodickej tlače, ktorá umožní v nadväznosti na už existujúcu úpravu v oblasti vysielania porovnávať a sprehľadniť vlastnícke vzťahy pre oblasť médií.

Nová právna úprava nekonštituuje (ako tvrdí dôvodová správa), ale skôr rekonštituuje (spresňuje a mení) zodpovednosť vydavateľa za obsahy zverejňované v periodickej tlači, pretože aj podľa platného zákona o tlači „za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ“.

Ako novinka je zo zodpovednosti vydavateľa vyňatá zodpovednosť za pravdivosť údajov v inzercii a reklame. Podľa návrhu zákona vydavateľ nezodpovedá ani za oznámenie „v naliehavom verejnom záujme“, ktoré je povinný uverejniť na požiadanie orgánu verejnej moci.

Na jednej strane, návrh zákona sa netýka informácií alebo obsahov šírených internetom alebo inou počítačovou sieťou na základe individuálnej požiadavky, na druhej strane sa za periodickú tlač považuje aj internetová stránka, ktorá je elektronickou mutáciou rozširovanej periodickej tlače.

Zákon sa nemá vzťahovať ani na periodikum určené výlučne na úradné, služobné alebo prevádzkové účely, či inú vnútornú potrebu právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak nie je distribuované verejnosti.

Tu vznikajú štyri problémy - či už potenciálne alebo reálne. Po prvé, kde z regulačného hľadiska patrí blogosféra? Po druhé, ako postupovať v prípade samostatných elektronických verzií (teda nie tzv. mutácií) periodickej tlače? Po tretie, ako postupovať v prípade výlučne elektronických periodík? Po štvrté, ako postupovať napríklad v prípade školských časopisov, ktorých elektronické verzie sú zverejnené na internete? V poslednom prípade ide o verejné rozširovanie periodickej tlače, ktorá je vydávaná pre „vnútornú potrebu právnickej osoby“. Súčasne nejde o obsah šírený len na základe „individuálnej požiadavky“.

Veľkým prínosom nového návrhu zákona je ochrana zdroja a obsahu informácie. Práve ochrana zdrojov informácií môže potenciálne oživiť investigatívnu žurnalistiku na Slovensku a plniť nepísanú, ale očakávanú úlohu médií ako „strážneho psa demokracie“.