Začiatkom marca priniesla televízna stanica JOJ reportáž o Petrovi Brigantovi. Tento jednoduchý a nekonfliktný muž bol na základe obvinenia z údajného psychického aj fyzického týrania svojej ženy držaný vo zvlášť prísnej vyšetrovacej väzbe celých šesť mesiacov. Vyšetrovateľ mu za celý čas nedovolil návštevu rodiny, ani prístup k informáciám pomocou tlače či televízie. Pán Brigant bol držaný prakticky na SAMOTKE ako najväčší zločinec. A úplne nevinne!

Okresný aj Krajský súd opakovane potvrdili, že jeho žena Ľubica trpí duševnou chorobou a nariadil jej ústavnú liečbu. Ona sama verejne vyhlásila, že si v pomätení všetko vymyslela a že svoj čin ľutuje. Ale kto vráti nevinnému mužovi pol roka života? Ani autori tohto zákona, ani jeho zvlášť brutálni vykonávatelia doteraz ľútosť neprejavili. Času mali dosť.

Už skôr sme na Slovensku zaznamenali neoprávnené väznenia mužov obvinených z údajného domáceho násilia. Jedným bol seriózny televízny pracovník, za ktorého nevinu sa postavili kolegovia aj profesijné organizácie. Ten urobil tú chybu, že po rokoch opatery detí a manželky alkoholičky sa rozhodol konečne začať žiť pre seba a odísť k žene, ktorú miloval. Tri dni pred tým, než opustil spoločnú domácnosť, sa dostal do hádky so manželkou, ktorej dospelé deti priskočili „na pomoc“. Spoločnými silami ho tak dostali OKAMžite do väzby, pretože v zlosti vyslovil nešťastnú vetu: „To vás mám všetkých pozabíjať, aby ste mi dali pokoj?“. V tej väzbe zostal neuveriteľných deväť mesiacov (čo sa stáva len najväčším zločincom a aj tých prepustia obvykle predčasne), pretože vyhrážanie zabitím musí rozhodnúť sudca a ten jednoducho „nemal čas“. Keď po troch mesiacoch chcela vlastná žena obvinenie stiahnuť, bolo jej povedané, že to nie je možné (feministky totiž zákonom vymohli, že aj keby vlastná žena bránila zásahu polície, tá musí muža uväzniť aj proti vôli jeho ženy len na základe udania iných!).

Ešte absurdnejší je prípad muža, ktorý sa vrátil na oslavu výročia svadby z tzv. týždňovky o deň skôr a keď prišiel aj s kyticou domov, našiel tam manželku s milencom. Znelo by to ako anekdota, ale dnes tento milujúci manžel sedí na štyri roky vo väzení. A ešte môže byť rád, že relatívne dobre obišiel, lebo trestná sadzba bola medzičasom zvýšená na 7 až 15 rokov! Áno, dal svojej žene facku, ale to by na jeho dlhoročné „zneškodnenie“ nestačilo. Ešte šťastie, že je po ruke „psychické týranie“ pri ktorom svedčil aj ten milenec (?!) a to rozhodlo.

Koncom marca 2006 odsúdil podobný súd rómsky manželský pár za to, že utýrali na smrť vlastné polročné dieťa. Dostali dva roky nepodmienečne. Takže dva roky za zabitie dieťaťa, ale štyri a viac rokov väzenia za facku nevernej žene - táto feministická logika ohromuje. V prípade Petra Briganta teraz navyše ide o jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz zneužiteľnosti tohto zákona proti nevinnému človeku.

Už samotný zákon je pritom omylom, pretože domáce násilie je výnimkou, nie pravidlom súžitia muža a ženy v jednej domácnosti. Preto potrebovali feministky falošnými a umelo nafúknutými pseudoštatistikami o údajne každej „piatej týranej žene“ (neskôr dokonca vraj každej štvrtej – teda 625 000 žien) vytvoriť dojem, že každý muž je automaticky násilník. To je cieľová idea feminizmu. A je pozoruhodné, že tento svetovým spoločenstvom zavrhnutý princíp kolektívnej viny sa cez takéto zákony dostáva do praxe. Výsledkom sú prvé nevinné obete.