Laická republika, za ktorú sa Slovensko vyhlásilo pred 15 rokmi v ústave, máva obyčajne svojich strážcov. Okrem médií a mimovládnych organizácií k nim tradične patrili slobodomurárske lóže inšpirované Veľkým Orientom.

V 18. storočí nedokázali uhorskí jakobíni s ich Spoločnosťou reformátorov a Spoločnosťou slobody a rovnosti preniesť do Uhorska politické myslenie ovplyvnené osvietenstvom a Francúzskou revolúciou. Habsburgovci, ktorých najstarší žijúci potomok sa dnes tvári ako milý penzista z Európskeho parlamentu, dali ich vodcov popraviť, aby uhorský snem vzápätí schválil 50 000 vojakov ako pomoc katolíckym armádam proti revolučnému Francúzsku. Tí, ktorí dnes obdivujú lepenkové korunovačné klenoty s herečkami namiesto kráľovien a dúfajú, že Prozreteľnosť im zošle osvieteného panovníka, ktorému nepôjde nikdy o vlastné záujmy - ale o záujmy krajiny - ako nám to už ukázali ušľachtilé boje pri Azincourte alebo láskavý nemecký Kronenprinz, ktorý nechal vo Verdune umrieť milión nemeckých vojakov - môžu byť s osudom uhorského a neskôr československého slobodomurárstva spokojní. Inak by museli už v 18. storočí čeliť pokusom premeniť zaostalú dedičnú monarchiu na republiku.

Naopak tí, ktorí verili, že učené spoločnosti boli častokrát v dejinách zdrojom progresívnych zmien, musia byť zaskočení tichom, ktoré zastiera prácu súčasných bratov. Najznámejšia alchymisticko-kabalistická lóža Ad Taciturnitatem sa síce v slovenčine nazývala K mlčanlivosti, ale dnešné ticho je až desivé. Uhorsko a neskôr gardistické a komunistické Slovensko nevytvárali v dejinách veľký priestor pre verejné pôsobenie bratov, no už Andersonova ústava ich mohla pripraviť nato, že podobné spolky nebudú mať svoju existenciu nikdy ľahkú.

Aj preto sa možno slovenské bratstvo v súčasnosti premenilo na zmes charitatívno-zbytočných organizácií, ktoré na Vianočných trhoch predávajú grog „pre opustené deti“. Slobodomurárstvo sa taktiež rozplynulo medzi nedeľnou spiritualitou slovenských podnikateľov a politikov a kožušinkovou charitkou dva krát po dve hodinky na bratislavskom Hlavnom námesti vo vyhriatom stánku.

Potom sa stane, že nejakí blúznivci vylepia plagátiky, kde nazvú desaťtisíce žien vrahyňami, že politici hovoria o obnovení trestu smrti, o práve nosiť zbraň, že jedna z kresťanských cirkví, ktorá pestuje iba zakázanú sexualitu, sa vyjadruje k výchove detí, alebo bývalé humanitárne mimovládne organizácie vyjadrujú podporu vojnovým konfliktom a nemá sa kto ozvať.

Slobodné murárstvo má vo viacerých krajinách veľkú tradíciu, jeho členovia sa neboja otvoriť svoj chrám verejnosti, občas, v prípade väčších a historických  lóží zriaďujú múzeá a vo Francúzsku prezidenti a politici pravidelne s lóžami diskutujú o etických a spoločenských otázkach.

Na Slovensku je slobodomurárstvo zrejme v dokonalej ilegalite. Nereaguje na korešpondenciu, ani zo strany zahraničných lóží, zásadne sa nevyjadruje k veľkým témam, ako je výhrada vo svedomí, a už vôbec nikto netuší, čo slovenskí bratia vôbec robia. Predpokladajme, že sa venujú vnútornému rastu, v tom prípade však zabúdajú, že lóže nie sú krúžkami karate, kde je prvým cieľom získať farebné opasky. V horšom prípade poňali nové slovenské vedúce sily spoločnosti hnutie ako príjemné alibi na pravidelnú neprítomnosť doma alebo nerušené stretnutia so „zahraničnými investormi“.

V oboch prípadoch si však takíto bratia nezaslúžia ďalšie členstvo, tak ako si deportovaní a povraždení bratia z Uhorska nezaslúžia takýchto pokračovateľov. Je aj pravdepodobné, že slovenské slobodné murárstvo v skutočnosti okrem jedného pána brata neexistuje, tak ako nakoniec prestal v slovenskej politike existovať akýkoľvek étos, ktorý by svedčil o tom, že politici nepovažujú krajinu za stranícky kataster, na ktorom si môžeme chvíľu kupovať pozemky, chvíľu pogolfovať, chvíľu sa slobodne pobratať, no hlavne neuveriť tomu, čo rozprávajú voličskej luze.