EDUARD CHMELÁR: Zelená Smeru nepristane

Je všeobecne známe, že k environmentálnej politike má v západnej Európe tradične bližšie sociálna demokracia ako pravica. Čiastočne je to dané aj tým, že zelené strany vznikli v rámci historicky tretej vlny delenia ľavice. Nízka alebo (povedzme si to priamo) takmer nulová citlivosť Smeru voči environmentálnej agende patrí aj medzi kľúčové výhrady európskych socialistov, ktorí majú s akceptáciou tejto strany stále hodnotový problém.

Minulý týždeň sa na okamih zazdalo (aspoň pre nezainteresovaného pozorovateľa), že premiér si tento deficit uvedomuje a chystá obrat. V rozhovore pre týždenník Slovo sa vyjadril: „Smer-sociálna demokracia by mohol trochu ozelenieť. A niečo v tomto duchu aj pripravujeme. Nepôjdem však s bubnom na zajace.“ Nepoznať Roberta Fica, tak si o jeho tajomne znejúcich slovách azda aj naozaj myslím, že ide o nejaký strategický plán v štýle Al Gorových návrhov. Lenže jeho výrok v kontexte praktickej politiky znie asi tak dôveryhodne ako prísľub Georgea Busha, že sa bude vážne zaoberať globálnym otepľovaním. Nazdávať sa, že politika Smeru môže vykazovať skutočné porozumenie pre potreby životného prostredia, je pri jej súčasných prioritách číra utópia. Ako vážne to myslí Robert Fico s environmentálnou agendou, nám ukázal už niekoľko dní po spomínanom rozhovore.

Brutálna demonštrácia sily a ekonomických záujmov v  Tichej a Kôprovej doline, ktorá spochybňovala samotný zmysel existencie TANAPu, poskytovala premiérovi jedinečnú príležitosť ukázať, na akej strane stojí. Už 19. apríla tohto roka poslali ochranári predsedovi vlády otvorený list, v ktorom ho veľmi slušným a úctivým spôsobom žiadajú, aby k celej kauze zaujal stanovisko a ťažbu dreva v najvzácnejších tatranských rezerváciách, ktorá sa začala 11. apríla, zastavil. Premiér na list neodpovedal a tri týždne mlčal, kým sa situácia vyhrotila do súčasného stavu a s požiadavkou o stanovisko sa na neho obrátila televízna stanica TA3. Jeho odpoveď bola na prvý pohľad alibistická, ale z hľadiska hlbšieho zmyslu až príliš jednoznačná. Premiér odmietol zaujať k celej kauze osobný postoj, odkazoval na stanoviská príslušných ministerstiev a Slovenskej inšpekcie životného prostredia. Ľahostajne dokonca povedal, že medializované informácie nesleduje, lebo ho zaujímajú iba „vládne priority“. Odhliadnuc od toho, že to povedal v čase, keď nedodržiavanie príslušných smerníc o spracovávaní kalamitného dreva už začal vyšetrovať aj Generálny direktoriát ochrany životného prostredia Európskej komisie, všimnime si jasný signál, že environmentálna agenda nepatrí medzi vládne priority. V skutočnosti sa Robert Fico vyjadril ešte jasnejšie. Hoci povedal, že celú kauzu majú v rukách príslušné orgány, nezabudol dodať, že v Tichej a Kôprovej doline žiadna ťažba dreva vlastne neprebieha, čo je oficiálne stanovisko Jureňovho ministerstva pôdohospodárstva.

Predseda vlády Slovenskej republiky sa v spore medzi záujmovými skupinami drevárskeho priemyslu a dobrovoľníkmi, ktorým prioritne záleží na našom prírodnom dedičstve (alebo – povedzme to tak, aby tomu rozumel aj deklarovaný sociálny demokrat – na solidarite s budúcimi generáciami), postavil na stranu bezuzdného biznisu. Neznepokojujú ho ani množiace sa prípady zastrašovania a fyzického napádania občianskych aktivistov, čo sa tu naposledy dialo v období mečiarizmu. A opäť citujme z rozhovoru pre týždenník Slovo. Na otázku, čo robí slovenská sociálna demokracia pre to, aby si získala na svoju stranu mimovládne organizácie, ktoré na Západe stoja skôr vľavo, Robert Fico odpovedal: „Po určitom čase sa aj tretí sektor bude musieť zorientovať v tom, čo táto vláda robí zle a čo dobre.“ Čo možno dodať k tomu, keď premiér zjavne nechápe zmysel a postavenie mimovládnych združení a spoluprácu s nimi si predstavuje tak, že nie Smer bude podporovať témy, ktoré otvára tretí sektor, ale tretí sektor bude podporovať politiku Smeru? Hádam len to, že podobne pomýlené koncepcie vládli aj v zaniknutej Strane demokratickej ľavice.

Smer i SDĽ majú niečo spoločné: zvláštnu schopnosť byť vždy pri tom, keď sa prijímajú opatrenia smerujúce proti udržateľnému spôsobu života. Súčasnej vláde sa podarilo postaviť na odpor do jedného šíku všetky environmentálne mimovládne organizácie, čo je umenie, ktoré dokázal naposledy Vladimír Mečiar. Fico si isto nájde spôsob, ako v nahnevaných občianskych aktivistoch paranoidne objaviť nepriateľa a poukázať na to, že slovenské mimovládky sa nachádzajú vo vleku dnešnej politickej opozície. Lenže do tejto pozície ich dostal sám. Ochranári boli voči environmentálnej politike predchádzajúcej vlády nesmierne kritickí a po voľbách si niektorí dokonca chvíľu sľubovali, že Smer k nim bude ústretovejší. Opak je pravdou. Robert Fico môže vzhľadom na svoje ekonomické pozadie zahorieť všetkými politickými farbami, ale zelená medzi nimi nikdy nebude.