JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Zvolíme prezidenta, alebo „obraz väčšiny“?

Kríza žánru | Slovensko | Peter Javůrek | 18.03.2009

_ma_small

Keby mali voľby prezidenta prebehnúť podľa toho, aká bola predvolebná kampaň, bolo by to fiasko. Dúfajme, že voliť prídu tí, ktorí si kampaň ani veľmi nevšimli: to by mohla byť väčšina občanov. No a potom dúfajme, že väčšina tejto väčšiny príde voliť hlavu štátu; nie falošný obraz samých seba.

Keby chcel niekto tvrdiť, že tento rok pred prvým kolom voľby hlavy štátu prebehla nejaká riadna alebo aspoň normálna volebná kampaň, musel by kruto žartovať. Zopár neduživých bilboardov, ničnehovoriace heslá a slogany. Apatia? Rezignácia? Bezduché plnenie povinnosti (pretože volebné štáby musia vykázať nejakú činnosť, aby ospravedlnili aspoň svoju existenciu)?

Žiaľ, na povrchu je to naozaj tak – a povrch je v našom mediálnom veku na volebnej kampani to najdôležitejšie. Pod povrchom je to zaujímavejšie. Čo však neznamená, že aj jasnejšie alebo nebodaj vznešenejšie. Skôr naopak.

 Tajnosnubná kampaň

To jediné, čo sa o tohtoročnej kampani dá skonštatovať je, že jedinou kandidátkou na prezidenta, o ktorej sa v jej rámci hovorí adresne, je Iveta Radičová. Ona sama sa pritom adresnosti usilovne vyhýba. Jej posolstvo voličom je jeden veľký inotaj, v ktorom sa hrá na istotu, že Radičovej voliči vedia, o kom je reč, aj keď menovite reč nie je o nikom.

Odvaha? Áno – všetci vieme, že súčasný prezident Ivan Gašparovič vo svojej ponovembrovej politickej kariére ukázal všeličo, len nie odvahu.

Čakajú nás ťažké časy? Áno – všetci sa pýtame, ako sa s následkami krízy (ktoré sa ešte stále iba kumulujú a ich konečná veľkosť je zatiaľ neznáma) vysporiada vláda, ktorá si počas prvých troch rokov mandátu užívala ekonomickú konjunktúru. Vláda, ktorá dosiaľ nemusela v ničom obmedzovať svoju politickú fantáziu – a ktorej pritom Ivan Gašparovič nebol ani nezávislým, ani dôstojným partnerom.

Spolupráca s vládou? Áno – všetci si vieme predstaviť, že prezident, ktorý sa chce správať ako štátnik, musí spolupracovať aj s vládou, s ktorou v mnohých veciach nesúhlasí. A zároveň všetci vieme, že takáto spolupráca prezidenta s exekutívou by mala byť spoluprácou dvoch rovnoprávnych štátnych inštitúcií, nie vzťahom vládneho tútora a predpokakanej hlavy štátu.

Radičovej voliči pri sledovaní sloganov jej tajnosnubnej kampane určite vedia, o kom a o čom je reč. Mnohí, a možnože väčšina z tých, ktorí jej už dlhodobo prejavujú dôveru v prieskumoch, dokážu oceniť, že nestavila na negatívnu kartu. Slušnosť je cnosť. Čo však netušíme – a ktovie, či to tuší aspoň Radičovej volebný štáb – je voličská sila tých nerozhodnutých, ktorých k voľbe priláka takáto „sofistikovaná“ kombinácia náznakovosti a slušnosti.

 Všetci kontra Radičová

O čo tichšia a pre nezainteresovaných nevýraznejšia je kampaň Radičovej, o to hlučnejšia je kampaň proti Radičovej.

Slobodné fórum Zuzany Martinákovej malo šancu potvrdiť svoje právo na existenciu vo voľbách 2006. Vtedy boli vo verejnom povedomí čerstvé škandály druhej vlády Mikuláša Dzurindu, vrátane jeho zábavných predsedovských manierov v SDKÚ. Lenže Slobodné fórum šancu z rôznych dôvodov nevyužilo. A dnes, keď sú Dzurindove hviezdne časy minulosťou a minulosťou je tak aj základný impulz vzniku SF, je takmer nemožné zodpovedne povedať, načo vlastne existuje. Dôkazom je aj Martinákovej prezidentská kampaň. Snaha priradiť necnosti SDKÚ akurát Ivete Radičovej (nič iné, než ďalší pokus o pripomenutie SF) je práve tak krkolomná a nevtipná, ako bilboard s dopravnými značkami – o ktorom nezostáva než dúfať, že do svojho odstránenia nestihne zapríčiniť nejakú dopravnú nehodu.

Ani dlhoročný vzor dobromyseľnosti v našej politike František Mikloško tentoraz nezostal bokom. O katolíckych duchovných sa asi nepatrí povedať, že sa niekoho boja ako čerti kríža. Ako však nazvať demonštráciu strachu z Radičovej, ktorú predviedlo zopár vrcholových predstaviteľov katolíckej cirkvi na čele s Rudolfom Balážom? V každom prípade, ani následné gesto zmierenia nemôže celkom vynulovať medvediu službu, ktorú Baláž urobil „svojmu“ kandidátovi. Verme, že Mikloško do toho spadol nevinne. Keď už pre nič iné, tak len preto, že to bola pre neho naozaj služba formátu statného grizzlyho.

Pochopiteľne; v pretekoch o to, kto viac očierni Ivetu Radičovú, bezkonkurenčne vedie tábor Ivana Gašparoviča. Tam, kde ostatní kandidáti môžu iba obyčajne „nezvíťaziť“, Gašparovič môže stratiť kreslo a vláda Roberta Fica politickú oporu v prezidentskom paláci. Kedže im ide o moc, ide im o veľa.

K „argumentom“ proti Radičovej, ktoré sme už na stránkach Žurnálu priebežne preberali (spoluúčasť na sociálnej genocíde, participácia na korupcii poslancov v NR SR a pod.), prihodil minulý piatok premiér Fico svoje tromfové eso. Iveta Radičová sa nemôže stať prezidentkou Slovenskej republiky, lebo v časoch rozpadu Česko-Slovenska bola „proti Slovensku“. Nuž, na všeličo sme si už od majstra negatívnych kampaní privykli. Toto je však i po tom všetkom dychvyrážajúci skok do politického suterénu. Nestačí, že naša „sociálna demokracia“ chcela po minulých voľbách vládnuť tak veľmi, až sa spojila s nacionalistami a autokratmi: jej predseda sa nám už začína aj prihovárať jazykom bratislavských Pasienkov rokov 1992 – 1998. Jazykom, ktorý by dnes už možno nepoužívali ani jeho vtedajší vrcholoví predstavitelia.

Ten, kto nevie, je buď neinformovaný, alebo hlúpy. Ten, kto dobre vie ako sa veci majú a napriek tomu predstiera, že nie, pretože tak chce získať na svoju stranu neinformovaných a hlúpych, je obyčajný cynik. V žiadnom prípade si nenahovárajme, že Robert Fico je neinformovaný či hlúpy.

 Volíme prezidenta, alebo seba?

Ostýchavé prirovnávania našich prezidentských volieb k nedávnemu americkému súboju dvoch ideí o svete Bush – Obama, ktoré boli v uplynulých týždňoch sem-tam počuť, boli väčšinou mimo. Nielen kvôli našej mľandravej kampani, v ktorej sa namiesto kandidátov prejavujú ich politickí sponzori, ale najmä kvôli neporovnatenosti politického prostredia: u nás, napriek všetkému doteraz povedanému, naozaj nejde o život. Ak už, skôr o symboliku. Samozrejme, aj tá je dôležitá, ale celkom inak, než v prezidentskom systéme a v krajine, akou sú Spojené štáty. No jedno nesmelé prirovnanie sa azda ešte o čitateľovu pozornosť uchádzať môže.

Krátko pred voľbami v USA to v rozhovore pre jednu internetovú televíziu celkom lapidárne vystihol monty-pythonovský veterán, britský herec John Cleese. Podľa neho, dobrou vlastnosťou Američanov je to, že si – na rozdiel od obyvateľov Európy – navzájom nezávidia úspech a peniaze. Ich handicapom podľa Cleesa však je, že až príliš veľa Američanov má problém vyrovnať sa s tým, keď ich niekto prevyšuje intelektom.

Podobne to vnímali aj mnohí americkí komentátori, ktorí si pred voľbami kládli otázku, dokedy sa budú v USA voliť prezidenti podľa prostoduchého (a celkom pomýleného) kritéria „voľme toho a toho, pretože je celkom ako jeden z nás“. Televízny bavič a satirik Bill Maher to vo svojom programe na kábli HBO zhrnul asi takto: „Čo je to za idiotstvo, pýtať sa ľudí, s ktorým kandidátom by radšej chceli ísť na pivo? Ja chodím na pivo so svojimi priateľmi. Od svojho prezidenta očakávam množstvo celkom iných vecí – napríklad, že bude ctiť našu ústavu.“

Reč bola o Bushovi a Obamovi, o Iraku a mučení zajatcov, ale nepripomína nám to niečo?

Náš terajší prezident je celkom ako väčšina z nás. Má rád hokej a rýchle autá – ako väčšina z nás. Nikdy verejne nekladie sebe ani okoliu príliš zložité otázky – ako väčšina z nás. Jeho vyjadrovacie schopnosti sú práve natoľko umné, aby im porozumela väčšina z nás. Napokon, hoci je právnik, ani s tou ústavou si (keď si to „doba žiadala“) veľké starosti nerobil – ako väčšina z nás. A pravdaže, on bol vždy „za Slovensko“ – ako väčšina z nás...?

Keď hovoríme o tom, že u nás nejde o život, ale o symboly, na mysli máme práve tento jeden: ide o to, kto bude na ďalších päť rokov symbolizovať väčšinu z nás. Tí, čo volia politikov preto, lebo majú pocit, že sú ako oni sami, podliehajú dávno overenej a všetkými populistami v dejinách vycizelovanej ilúzii. Samozrejme, že politik, ktorého životná úroveň a dotyk s realitou sú na svetelné roky vzdialené podmienkam života väčšiny obyvateľov, už nikdy nebude ako oni sami. To jediné, čo im ponúka, je falošné zrkadlo, v ktorom vidia sami seba – a oni potom idú k urnám ako nočné moričky za plameňom sviečky („Ideme voliť!“). S doširoka rozšíreným zrakom, no so zavretou hlavou.

Ak už teda chceme nájsť paralelu medzi voľbami v USA a u nás, hľadať ju môžeme v tejto otázke: bude nás viac takých, čo radi volia iluzórny obraz samých seba, alebo takých, čo nemajú strach z toho, že hlava štátu môže byť aspoň v niečom aj vzdelanejšia, či dokonca bystrejšia, než „väčšina z nás“?

 Napriek celkovo slabej a čudesnej kampani, v ktorej Radičová akoby nehovorila o nikom, zatiaľčo všetci ostatní hovoria o nej – a samé negatíva – nie je ťažké uhádnuť, kto je v jej dueli s Gašparovičom podľa nášho názoru falošný „kandidát na pivo“ a ktorý z je normálny (nie síce zázračný, ale už aj „normálny“ by bol u nás nevídaným pokrokom) kandidát do funkcie.

Uvidíme, či sa v tohtoročných voľbách slovenská väčšina zachová ako taká, ktorú poburuje predstava prezidentky – inteligentnej a emancipovanej ženy, ktorá bude s vládou spolupracovať v pravom zmysle toho slova, namiesto „spolupráce“ poslušného klienta s jeho politickými sponzormi a tútormi. Podľa prieskumov to do poslednej chvíle vyzeralo tak, že áno. Voľba za niekoho – a nie proti niekomu, ako vždy doteraz – však stojí za to. I keď nemusí byť víťazná, nektoré naše symboly by sa mohli vďaka nej aspoň trochu zatriasť na svojich papalášskych podstavcoch. Najvyšší čas.

 PS: Nie je tajomstvom, že majiteľ vydavateľstva, ktoré vydáva okrem iného aj Žurnál, sa rozhodol angažovať v kampani Ivety Radičovej. Prv, než začne v čitateľovi hlodať červík podozrenia, môže si nalistovať staré čísla nášho týždenníka. Tak sa najľahšie dozvie, že politickí novinári v redakcii Žurnálu boli o tom, že Radičová je na post hlavy štátu vhodnejšia než Gašparovič, presvedčení ešte predtým, než ona sama svoju kandidatúru ohlásila.

 

Text vyšiel v novom vydaní Žurnálu, ktorý sa v distribúcii objavil pred začiatkom predvolebného moratória.

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

5

Tento článok zatiaľ hodnotilo 54 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 19.12.2009 (dedkovo)

Diskusia k článku obsahuje 41 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist