V nedeľu 5. novembra vyniesol mimoriadny súdny tribunál v Bagdade rozsudok nad Saddámom Husajnom. V prípade vraždy 148 obyvateľov irackej dediny Dudžaíl uznal bývalého diktátora vinným a odsúdil ho na trest smrti obesením. A čo ďalej?

Keď sa obzrieme dozadu, zhodnotíme si všetky dostupné informácie o súdnom procese, musíme si dať niekoľko otázok.

Možno nazvať spravodlivým proces, počas ktorého „neznámi páchatelia“ zavraždia niekoľkých zástupcov obhajoby? Možno nazvať spravodlivým proces, keď vymenia sudcu z obáv o zaujatosť v prospech obžalovaného za sudcu, ktorý sa zaujatosťou proti obžalovanému vôbec netají? Možno nazvať nezaujatými členov súdu a obžaloby, ktorým „neznámi páchatelia“ zavraždia členov rodiny?

O vine Saddáma Husajna mimo Iraku málokto pochybuje. Saddám Husajn je priamo či nepriamo (a práve toto mal súd zhodnotiť) vinný za smrť obyvateľov dediny Dudžaíl (mala to byť pomsta, či trest za pokus o atentát na hlavu štátu v tejto dedine). No práve preto, že o vine nik nepochybuje, súd mal postupovať opatrne a dodržané mali byť všetky pravidlá právneho systému. Aj vinný človek má právo na spravodlivý proces.

Druhým problémom je trest

Zahraničie zaujalo k rozsudku rozporuplné postoje. Prezident Bush rozsudok privítal, EÚ je principiálne proti trestu smrti, Vatikán takisto. 

Trest smrti nie je dôkazom o spravodlivom procese. Síce nie je ani dôkazom o nespravodlivom procese. No to, že o treste smrti nikto nepochyboval, je samo osebe vážnou trhlinou na fasáde nezaujatosti súdneho tribunálu.

Odsúdenie Saddáma Husajna, bez ohľadu na súhlasné vyhlásenia z USA i Británie, povesti irackého súdnictva nijako nepomohlo. Skutočným meradlom „právnosti“ právneho systému v Iraku bude až odvolací proces - ak teda nejaký bude. Tam sa ukáže pravda - či sa iracké súdnictvo môže porovnávať s demokratickými štátmi uplatňujúcimi trest smrti (trebárs USA, kde odvolací proces trvá i 20 rokov), alebo s tými „druhými“ (Irán, Čína), kde „odvolanie“ vybavia i za pár týždňov.

Ďalšou otázkou je vykonanie rozsudku

Svojím podpisom ho ešte musí potvrdiť iracký prezident. Džalál Talabání je rozhodným odporcom trestu smrti. Ešte nezabudol na ideály svojej (politickej) mladosti (ako sa to stáva mnohým vo funkciách), ani na členstvo svojej strany v medzinárodných ľavicových organizáciách. Už pred mnohými mesiacmi sa vyjadril, že trest smrti pre exdiktátora nepodpíše za žiadnu cenu. No aby nevyvolal politickú krízu, je ochotný odísť na zahraničnú cestu, dovolenku, alebo sa len tak „hodiť na maródku“, a rozsudok nechá podpísať niektorého viceprezidenta (asi šiítu Adíla Abd al-Mahdího, sunnita Taríq al-Hášimí sa na to určite neodhodlá).

Dĺžka odvolacieho konania a doba, kedy bude (ak bude) rozsudok vykonaný, sú dôležité i s ohľadom na ďalšie súdne procesy so Saddámom. Už prebieha proces, v ktorom je obvinený z genocídy kurdského obyvateľstva a z použitia chemických zbraní voči civilnému obyvateľstvu (kauza Halabdža). Ak by bol bývalý diktátor popravený ešte pred ukončením tohto súdu, mohlo by to vyvolať oprávnené výčitky, že niekto chce tento proces zmariť. Počas súdneho konania by totiž mohli vyjsť najavo zaujímavé skutočnosti o pôvode chemických zbraní, ktoré iracká armáda proti kurdskému obyvateľstvu použila, čo by asi mnohým západným priemyselníkom i politikom nebolo príliš po chuti.

Spoločnosť ešte rozdelenejšia

Vynesený rozsudok smrti rozdelil irackú spoločnosť ešte viac, než bola doteraz. Či už oprávnene, alebo nie, sunnitské obyvateľstvo, bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť počas bývalého režimu, považuje rozsudok za čin namierený proti svojej komunite. Pre šiítov a Kurdov je rozsudok spravodlivým trestom za útlak bývalého režimu. Bývalí členovia strany Baas bez ohľadu na náboženský či národnostný pôvod sa na rozsudok dívajú s obavami o svoju budúcnosť.

Tak či onak, rozsudok smrti je pre dnešný Irak len ďalším problémom. Jeho prípadné vykonanie by však bolo obrovskou politickou chybou. S trochou škodoradosti si dovoľme iracký „prípad Saddám“ porovnať so slovenskou „kauzou Tiso“. Prezident vojnového slovenského štátu Tiso je pre jedných opovrhnutiahodným zločincom, pre iných blahoslaveniahodnou obeťou. Vinu prezidenta Tisu jedni spochybňujú, iní o nej nepochybujú (tak ako u Saddáma). Trest smrti je pre jedných spravodlivou odplatou, pre iných nespravodlivou pomstou (tak ako u Saddáma). Vykonanie trestu smrti nad prezidentom Tisom však bolo politickou chybou, ktorá Slovensko rozdelila a v konečnom dôsledku mu uškodila.

Čo ďalej?

O vine Saddáma Husajna málokto pochybuje. (Nepochybuje o nej ani autor týchto riadkov – pozn. aut.) Či sa to niekomu páči, alebo nie, proces nemožno nazvať inak ako politickým. Veď bol súdený bývalý prezident, hoci zločinec. Preto i poprava by sa mala riadiť politickými ohľadmi. Saddám Husajn je odsúdený, no s trestom smrti by sa nemalo ponáhľať. Malo by sa pokračovať v súdnych procesoch v iných prípadoch a počas tejto doby by malo byť na jeho popravu uvalené „moratórium“. Na jednej strane sa tým nebudú ďalej dráždiť jeho stúpenci, na druhej strane jeho odporcovia (ktorí by sa nemohli dočkať popravy) nebudú môcť obviňovať štátnu moc z neochoty vykonať popravu. Veď by bolo výsmechom zdravému rozumu, aby človek, obviňovaný z genocídy a z usmrtenia státisícov irackých občanov, mal byť popravený za spoluúčasť na vražde 140 ľudí. A hlavne, v budúcich súdnych procesoch s bývalým prezidentom Iraku by sa súdy mali vyvarovať všetkých nedostatkov, ktoré sa im vyčítali v kauze Dudžaíl.

Jaroslav Drobný

Autor je arabista