Britský ultraliberálny týždenník The Economist je presvedčený, že Nicolas Sarkozy, excitovaný šéf UMP, ktorý mládež na predmestiach nazýva luzou, je mužom, ktorý zachráni krajinu. Akoby si nevšimli, že potomok maďarskej aristokracie, ktorý sám seba skromne nazýva imigrantom, vynašiel novú formu spoločenskej eugeniky vo výraze „Nádej si treba zaslúžiť“.

Francúzsko je po 12 rokoch chiracizmu a straníckeho kapitalizmu rozdelenou spoločnosťou. Na jednej strany stojí skupina mladých manažérov, ktorí si myslia, že krajinu zachráni anglosaský model. To, čo sa nepodarilo Angličanom počas storočnej vojny, majú dnes dokončiť sirény City, zábavnej integrácie cez televízne šou a oslabenie štátu. Francúzski obdivovatelia anglosféry zabúdajú na jednu vec. Veľká Británia si môže dovoliť oslabovať viditeľné štruktúry štátu, pretože jej súdržnosť zabezpečuje politická transcendencia v podobe dedičnej monarchie.

Na strane druhej stoja všetci tí, ktorí majú pocit, že sloboda, rovnosť a bratstvo potrebujú nový étos, ktorý vráti krajinu k eufórii a viere v samu v seba, akú poznala po roku 1789. 

Francúzski panovníci o jednote snívali -  ale uskutočnila ju Republika. Republika ako forma demokracie je životne prepojená s pokrokom, ktorý dala krajine revolúcia a neskôr Ľudový front. Každý pokus ísť proti tomuto dedičstvu je preto útokom na formu štátu.

Konzervatívna Európa vidí v Sarkozym nového Bonaparta, ktorý sa vrátil, aby ako v legendách o nemeckom panovníkovi Friedrichovi Barbarossovi zachránil krajinu. Má charizmu, rétoriku ako Cicero, energiu a oporu médií. Proti nemu stojí prototyp republikánskej katolíčky Ségolene Royalová, jednooký fašista Jean-Marie Le Pen a vášnivý traktorista s diplomom zo starej francúzštiny Francois Bayrou. Provinčný humanista Bayrou si na rozdiel od Economistu všimol Sarkozyho fatalistické predstavy o dedičnosti pedofílie, ktoré považuje za prejav fašizoidnej eugeniky.  

Sarkozy rád vyhlasuje, že v týchto voľbách nejde o program, ale o hodnoty - je kandidátom „ľudí, ktorí vstávajú skoro ráno“ a v nedeľu „chodia z kultúrnych dôvodov do kostola“.

Najviac otázok vyvoláva Royalová, žena, ktorú nikdy nenenávidelo toľko žien len kvôli farbe kostýmu alebo líčeniu na predvolebných plagátoch. Žena, o ktorej pravica rada hovorí, že nepozná medzinárodnú politiku, ani ekonomiku, ani si nevie opraviť auto a nakoniec, prečo nezostala doma variť. Panika, ktorú Ségolene vyvolala, je spôsobená tým, že konzervatívnej pravici nedovolila monopolizovať jej tradičné témy - rodinu, bezpečnosť a prácu - a zároveň neustúpila v sociálnej agende.

Sarkozy proti sebe nemá tradičnú karikatúru ľavičiara s jointom, ktorý chodí na protiamerické manifestácie, ale političku, ktorá napriek nedostatkom dokázala francúzskej ľavici vrátiť zmysel hodnôt.

Royalová je novou syntézou francúzskeho ľavicového myslenia, odkomplexovaného od metafyzických opôr pravice v podobe Boha, rodiny a poľovačky. Aj preto ju radikálna ľavica - trockisti a komunisti - nenávidia ešte viac ako Sarkozyho - v Royalovej rozpoznali stelesnenie neideologickej ľavice.

Francúzsko nepotrebuje klanového šamana, ktorý si Republiku pomýlil so saloonom a ordinuje spoločnosti kvapky rozleptávajúce solidaritu, ale prezidenta, ktorý nebude v spoločnosti vyvolávať strach z ostatných. Jacques Chirac vyvolával apatiu, Sarkozy sa pohrával so strachom toľko, až sa ho ľudia začali báť. Bayrou alebo Royalová majú predpoklad na to, aby urobili z často arogantnej krajiny Francúzsko, o akom snívali v tridsiatych rokoch minulého storočia umelci a v šesťdesiatych imigranti.