Vládna moc v demokratickom režime by sa mala opierať o ľud, aspoň podľa významu slova demokracia – vláda ľudu. Bez podpory ľudí sa dá len ťažko hovoriť o demokracii.

 V našej parlamentnej demokracii sme si vymysleli  volebný systém, v ktorom rozhoduje výsledný pomer síl, ktorý odobrí vládu  na štyri roky. Má však takáto vláda skutočne podporu väčšiny? Má vláda v  kapitalistickej demokracii podporu väčšiny? Má vôbec kapitalizmus podporu  väčšiny? Pýta sa nás na to vôbec niekto? Hlavným komunikačným prostriedkom, ktorým v dnešnom globalizovanom svete  získavame obraz o spoločnosti sú médiá. Tie v poslednom čase  chtiac-nechtiac informovali o ľuďoch v uliciach Tuniska, Alžírska, Egypta  a neskôr ďalších krajín na strednom východe a v severnej Afrike. Zlatým  klincom je dnes Líbya, ktorá zatieňuje ostatné tieňom bombardérov aj  našich „demokratických“ krajín.

Médiá hovoria o lokálnych revolúciách, nanajvýš o revolúciách arabských.  Nie sú to však iba tieto krajiny, v ktorých ľudia hnaní svojou zlou  sociálnou situáciou, rozpadom verejných služieb, okliešťovaním práv a  istôt obyčajných ľudí, kumulovaním bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí  na úkor väčšiny, vyšli do ulíc protestovať proti režimu. Gréci, Španieli,  Portugalci, Francúzi, Nemci, Češi, Slováci, Angličania, Američania,  Juhokórejci a ďalší, po celom svete, v rôznom čase, na rôznych miestach  vyšli do ulíc s tými istými pohnútkami. Ľudia po celom svete trpia  dôsledkami kapitalizmu s jeho súčasnou neoliberálnou tvárou, ktorá  okliešťuje spoločné a rozširuje súkromné s nedoziernymi dôsledkami pre  život človeka i celej planéty. Nepokoje v Líbyi, ktoré najviac pútajú pozornosť, prerástli do  medzinárodného ozbrojeného konfliktu. Rozdelili aj ľudí, ktorí sa hlásia k  obrane sociálnych práv a rovnosti ľudí, medzi tých proti vojne a tých za.  Obhajcovia zásahu argumentujú podporou emancipačných snáh a podporou  slobody a demokracie. Odporcovia zase poukazujú na predošlé konflikty,  ktoré videli ku katastrofálnym výsledkom, manipuláciu a lož, či na samotnú  nedemokratickú povahu našich zriadení. Pýtal sa niekto Líbyjčanov, či chcú  vojenskú intervenciu? Všetkým, zdá sa, leží na srdci blaho líbyjského  ľudu. Všetci sa spoločne pýtajú, ako pomôcť týmto revoltujúcim ľuďom, nie  len v Líbyi. Sme predsa ľudia ako oni. Zmätok, ktorý nastal po tejto otázke, poukazuje na to, že prehliadame  skutočnú podstatu konfliktu, ktorého sme svedkami. A akékoľvek riešenie v  rámci súčasného sporu náš spoločný problém nevyrieši. Nepomôže násilné  zvrhnutie Kaddáfiho, ani demonštrácie proti vojne, ktoré ako sme videli  pri začiatku vojny v Iraku, kedy do ulíc vyšlo rekordné množstvo ľudí v  histórii, vojne nezabránili.

Ak nám teda ide naozaj o dôstojný život všetkých ľudí, o rovnosť zakotvenú  v charte ľudských práv, o slobodu, ak sme proti nespravodlivosti,  kumulovaniu bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí na úkor väčšiny, aby  neumierali ľudia od hladu, v dôsledku ekologických katastrof, vo vojnách o  zdroje, máme len jednu možnosť. Pridať sa k nim, pridať sa k revolúciám a  spojiť ich v jednu, ktorou aj de facto je, keďže všetkých spájajú  spomínané pohnútky. Musíme sa prestať vnímať v zastaralých rámcoch  národných štátov, či inak vymedzených skupiniek, musíme sa postaviť  globálnemu kapitalizmu ako globálny ľud. Korporácie a súkromný sektor,  ktorý hromadí bohatstvo tvorené ľuďmi štátov už dávno hranice nepozná, tak  prečo by sme mali my? Potom sa ukáže, ktorým vládam ide o demokraciu, o  ľudí, a ktorým o svoje úzke záujmy.Naša jediná slabina je nejednotnosť, naša najväčšia sila bude jednota. A  ak našim vládnym predstaviteľom ide naozaj o demokraciu, nemáme sa čoho  báť a postavia sa na našu stranu.. iba ak by nie.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• Slováci a Kaddáfí
• Je vojna v Líbyi iba humanitárnou akciou?
• Líbya nie je Irak
• Slovenská ľavicová džamahírija?
• S Kaddáfim proti kapitalizmu
• Majú štáty povinnosť chrániť?