Ahmadínedžád sem, Ahmadínedžád tam, na Západe tečie Mahmúd Ahmadínedžád už pomaly aj z vodovodných kohútikov. Zároveň sa ho tí istí ľudia, ktorí ho svojho času dostali na výslnie, rozhodli odsunúť do úzadia, aby svojimi nepremyslenými výrokmi nezhoršoval už i tak napätú situáciu.

Ahmadínedžád čelí kritike zo všetkých strán pre nevydarenú domácu i zahraničnú politiku. Na Západ namiesto neho začali vysielať diplomatickejšieho bývalého prezidenta Mohammada Chátamího. Ten sám najlepšie vie, aký bezmocný prezident v Iráne môže byť. Počas svojej osemročnej vlády nedokázal zabrániť pozatváraniu reformných médií, ktoré ho podporovali. Bol naňho vyvíjaný nátlak prostredníctvom väznených rodinných príslušníkov. Jeho kancelária bola párkrát vyplienená, jeho bývalému poradcovi cenzurovali weblog. Sľubované reformy sa mu za osem rokov nepodarilo uskutočniť preto, lebo mal zviazané ruky.

Analyzovanie duševného stavu iránskeho prezidenta a dohady o tom, či patrí, alebo nepatrí k mehdiovskej sekte, sú plytvaním času. Nie je to totiž on, kto určuje iránske kroky v zahraničí. Rozhodujúce slovo v otázkach jadrového programu, zahraničných vzťahov i osobných slobôd v krajine má už od smrti ajatolláha Chomejního duchovný vodca Alí Chameneí a skupina ľudí okolo neho. Politika Iránu je už od islamskej revolúcie tá istá a ak sa ľudia na čele krajiny budú chcieť udržať pri moci aspoň tak dlho ako doteraz, nič vážne na nej nezmenia.

Kto volil tú opicu?

Mnoho Iráncov si ešte dlho po voľbách kládlo túto otázku. Súčasného prezidenta nenazývajú inak než „opica“. O žiadnom politikovi sa doteraz nepokreslilo toľko karikatúr a nekolovalo toľko vtipov ako o ňom. Šíritelia nespočetných žartovných esemesiek mali byť trestne stíhaní. Vyzerá to tak, že ho všetci nenávidia a všetci sa za neho hanbia. Tak kto ho vlastne volil?

Iránske voľby boli sprevádzané viacerými nejasnosťami. Volební pozorovatelia neboli do krajiny vpustení, no žurnalisti svedčili o poloprázdnych lokáloch a zároveň sa ozývali ľudia, ktorí tvrdili, že sa videli na osem rokov starých televíznych záznamoch, keď čakali v dlhých radách na to, aby mohli voliť Mohammada Chátamího. Na juhu krajiny sa sťažovali členovia komisie zodpovednej za sčítavanie hlasov, že ich počas zatvárania lokálu navštívili príslušníci Revolučných gárd, ktorí im kázali cifry poprepisovať.

Napriek dlhým diskusiám v médiách a podpore mnohých klerikov povolenie kandidovať nakoniec nedostali žiadne ženy. To isté postihlo i reformných kandidátov. Traja z celkového počtu deviatich kandidátov nereprezentovali tvrdú islamskú líniu, no výrazne reformný program mal len jeden z nich, doktor Mustafa Moin. Bývalý zanietený hardliner bol napriek pofidérnej minulosti pre mnohých horúcim kandidátom na prezidenta a fakt, že sa neumiestnil ani v prvej štvorke, mnohých prekvapil. Ešte viac prekvapil postup človeka, ktorého dovtedy mimo Teherán ľudia nepoznali, a ktorého v prvom kole volieb za víťaza tipoval málokto.

V druhom kole prezidentských volieb sa stretol relatívne neznámy Ahmadínedžád s dobre známym Hášimím Rafsandžáním. Rafsandžání mal ako prezident možnosť ukázať, čo v ňom je, v rokoch 1989-1997. Jeho vládnutie sprevádzala vlna vrážd iránskych intelektuálov, prvé mohutné demonštrácie od čias islamskej revolúcie – tentoraz protivládne, ale hlavne korupcia a zhoršujúca sa ekonomická situácia. Na Západe sa stal známym svojím účinkovaním v škandále Iran-Contra. Rafsandžání, známy tiež ako milionársky mulla, sa považuje za najbohatšieho človeka v Iráne. V jeho volebnej kampani v roku 2005 figurovali dievčatá na kolieskových korčuliach s kratučkými kabátmi a páskou s jeho menom na zadku, i mladí chalani rozdávajúci jeho letáčiky z drahých áut, z ktorých dunelo techno. Toto mnohí ľudia najmä z južnej časti Teheránu považovali za cynickú urážku.

Ahmadínedžád so svojím sedliackym výzorom a polopatistickou rétorikou s ním výrazne kontrastoval. V televíznom šote stál na lúke, potľapkával azerbajdžanského pastiera oviec a sľuboval mu, že vyrieši jeho problémy. “Ja prenesiem peniaze z ropy ľuďom na prestreté stoly,“ bol ďalší z jeho obľúbených sloganov. Jeho zameraním mal byť boj s rozsiahlou korupciou a lepšia ekonomická situácia pre obyčajných Iráncov. I keď nábožensky založení ľudia nepociťujú takú potrebu zmeniť teokratické fungovanie krajiny ako ich liberálnejší spoluobčania, byť tradične cítiacim v Iráne neznamená automaticky byť sympatizantom islamskej vlády. Viera v islamskú revolúciu a veľkého vodcu je špecifikom ľudí patriacich k politicky orientovaným skupinám, akými sú Hizballáh či Basídž.
Ahmadínedžáda však nevolili len príslušníci islamských Basídž, ale aj ľudia, ktorí Basídž nenávidia. Imponoval im Ahmadínedžádov výzor človeka z ľudu s priamou rétorikou, ktorý sa chce pustiť do riešenia vecí, ktoré ich najviac trápia, a ktoré doteraz nikto nevyriešil. 

Rozhodujúcim faktom, ktorý prispel k Ahmadínedžádovmu víťazstvu v druhom kole, bol fakt, že veľká časť ľudí voľby odignorovala. Po osemročnej vláde reformistov vládla v krajine skepsa. Mnohí sa o politiku prestali zaujímať. Ľudia nadobudli dojem, že rozdiel medzi konzervatívnou islamskou vládou a reformnou islamskou vládou je len v názve. Že to obmedzené množstvo ľudí, ktoré sa na kandidátky dostalo, je jedna veľká banda, ktorá ich ťahá za nos. Sloboda neznamená, že si šatku môžem vyhrnúť trochu vyššie, bol jeden z častých komentárov na adresu Chátamího vlády od jeho sklamaných bývalých voličiek. Oveľa naliehavejšie ako skracovanie kabátikov potrebovali Iránci zlepšenie ekonomickej a sociálnej situácie. Ako člen Revolučných gárd upadol Ahmadínedžád od začiatku do podozrenia, že sa bude snažiť v krajine nastoliť tvrdšiu islamskú líniu, no tieto dohady razantne popieral. Krajina má vraj po ôsmich rokoch neschopnej vlády reformistov vážnejšie problémy, na ktoré sa hodlá koncentrovať.

A riešiť sa ich pustil s ozajstnou vehementnosťou. Ekonómovia vypisovali protestné listy a varovali pred jeho nepremyslenými krokmi, ceny išli prudko hore a navyše sa mu podarilo vďaka bláznivej rétorike pritiahnuť na Irán pozornosť celého sveta. Za hlavného vinníka toho, že krajine hrozí ďalšia vojna, považujú ľudia práve jeho. Namiesto sľúbeného lepšieho štandardu doma sa postupne čoraz viac koncentroval na jadrovú technológiu, Libanon a Palestínu – veci, ktoré utrápených Peržanov pramálo zaujímajú.

Čo ďalej?

V posledných komunálnych voľbách utrpel Ahmadínedžád ťažkú prehru aj v tých najkonzervatívnejších častiach krajiny. Do civilu to má za dva roky a ťažko predpokladať, že by bol znovu zvolený. Otázkou je, čo môže nová vláda zmeniť. I keď Ahmadínedžádova rétorika o vymazaní sionistického režimu je najviac citovaným dôkazom nebezpečnosti Iránu, krajina bola za súčasť osi zla vyhlásená práve počas vlády umierneného prezidenta Chátamího.

L.T.

Autor žil v Iráne