Odkedy Fidel Castro minulý rok ochorel, svetové médiá zaplavili všakovaké úvahy na tému tzv. „milióndolárovej“ otázky: ako bude vyzerať Kuba po Castrovej smrti. Pravdupovediac, novinári sa hypotetickými špekuláciami podobného charakteru začali živiť už pred dva a pol rokom, po úraze kubánskeho prezidenta v Santa Clare, i keď treba povedať, že Fidelovo zdravie vždy slúžilo ako dobrý zdroj obživy „stávkových kancelárií“, ktoré predpokladajú, že v ceste k totálnej ekonomickej anexii karibského ostrova k USA stojí už len jeho život.

Dvanásteho apríla však SME prinieslo informatívny článok Miriam Zsilleovej  s „jóbovkou“ v titulku: Castro je vo forme. Autorka tak usúdila na základe toho, že  Fidel Castro uverejnil v kubánskom denníku Granma článok s názvom Brutálna odpoveď (La respuesta brutal) a odbornosť svojho produktu odobrila vyhláseniami niekoľkých analytikov. Pri fotografii usmiateho Castra je umiestnený jeho citát: Americká vláda sa rozhodla prepustiť monštrum na slobodu.  Pod citátom sa nachádza strohý komentár: „Kubánsky diktátor naposledy pre Granmu skritizoval oslobodenie Luisa Posadu, ktorý je na Kube stíhaný za terorizmus“.  Inak si autorka vystačí s konštatovaním, že Fidel už tradične dokazuje svoju formu len protiamerickými výpadmi. To samozrejme veľmi neprekvapuje, pretože slovenská žurnalistika už tradične nepovažuje za potrebné informovať o komplexných kubánskych reáliách a bulvárne redukuje kubánsku problematiku na jalové špekulácie o Castrovej smrti či na duchaplné frázy o slobode.

No aj v takom prípade by bolo minimálne vhodné aspoň uviesť meno človeka, o ktorom sa Castro zmieňuje, v plnom znení. Bolo by tak trošku menej nápadné, že podaktorí slovenskí novinári si nedávajú najmenšiu námahu s niečím, čo má byť skutočne slobodnej tlači vlastné: s rozmýšľaním a s podávaním relevantných informácií.

Kto je Luis Posada Carriles a Orlando Bosch

Šiesteho októbra 1976 sa kubánske šermiarske družstvo vracalo z víťazného zápasu vo Venezuele. Let číslo 455 spoločnosti Cubana mal medzipristátie na Trinidade a na Barbadose, kde lietadlo dočerpalo palivo a krátko po štarte vybuchlo. V batožinovom priestore bola umiestnená časovaná bomba. Obeťou prvého a najväčšieho vzdušného terorizmu v Amerike (oboch Amerikách) až do 11. septembra 2001 sa stalo všetkých 73 pasažierov na palube. Akciu organizovali dvaja kubánski exulanti pracujúci pre organizáciu CORU vytvorenú ako pobočku CIA – Orlando Bosch a Luis Posada Carriles. Bosch mal v tom čase za sebou niekoľko únosov a vrážd významných čílskych odporcov Augusta Pinocheta, napr. generála Carlosa Pratsa a  bývalého ministra Allendeho vlády Orlanda Leteliera, a mal na svedomí aj smrť viacerých kubánskych diplomatov. K tomu sa dá prirátať priama alebo nepriama účasť na guľometnej paľbe na civilné obyvateľstvo, bomby vo verejnej doprave v Havane, podpaľovanie obchodov, útoky na malé rybárske bárky alebo vraždy dobrovoľníckych učiteľov počas kubánskej alfabetizačnej kampane.

Obaja teroristi sa priznali aj k dlhoročnej participácii na Operácii Condor, kampani štátneho terorizmu realizovaného pravicovými diktatúrami Južnej Ameriky v období od 50. až 80. rokov 20. storočia s výdatnou podporou a koordináciou USA. Napriek tomu, že mnohí súčasní bojovníci za „ľudské práva“ prehliadajú, alebo zľahčujú zločiny diktátorov, akými boli Augusto Pinochet v Chile, Jorge Rafael Videla v Argentíne, Alfredo Stroessner Matiauda v Paraguayi alebo Anastasio Somoza Debayle v Nikarague, faktom zostáva, že podľa tzv. Archívov teroru odhalených v roku 1992 v Paraguayi bolo v rámci Operácie Condor zavraždených približne 50 000 ľudí, okolo 30 000 ľudí je nezvestných a približne pol milióna skončilo vo väzení.

Po útoku na let 455 spoločnosti Cubana boli obaja kubánski exulanti uväznení vo Venezuele, no Orlanda Boscha nikdy neuznali vinným a Luis Posada Carriles v roku 1985 z väzenia utiekol vďaka intervencii Jorgeho Masa Canosu, šéfa tzv. Kubánsko–americkej národnej nadácie FNCA (Fundación Nacional Cubano Americana) resp. CANF (Cuban American National Foundation). Táto organizácia vznikla v roku 1981 z podnetu prezidenta Reagana a v rozhovore pre New York Times, ktorý vyšiel v júli 1999, sa Posada Carriles pochválil aj štedrými federálnymi zdrojmi, ktoré prostredníctvom FNCA financujú výcvik kubánskych exulantov na teroristické akcie, ako aj miamskú anticastrovskú Televíziu a Rádio Martí. Rozhovor spôsobil senzáciu a Posada Carriles svoju verziu následne poprel, keďže by tým z dlhoročného terorizmu usvedčoval priamo vlády USA. Koniec koncov, tým sa však netajil ani prezident Eisenhower vo svojej knihe „Roky v Bielom dome“, kde otvorene píše, že už v marci roku 1960 nariadil CIA, aby začala s propagandou a vojenským výcvikom exilových Kubáncov.

Ktoré štáty sú teroristické?

„Vyhlásenie vojny terorizmu znamená vyhlásenie vojny hociktorému štátu, ktoré teroristom poskytne útočisko. Pretože štát, ktorý na svojej pôde prichýli teroristu, je vo svojej podstate teroristický a treba sa k nemu tak aj správať“. Tak to aspoň tvrdil súčasný prezident USA v záchvate rozhodnutia skoncovať „so zlom a s terorizmom“. Oprávnene sa môžeme pýtať, či Bush na niečo nezabudol, pretože USA za ochranu medzinárodných teroristov nikto nebombarduje, ani neokupuje.

Orlando Bosch sa prostredníctvom veľvyslanectva USA v Caracase dostal v roku 1987 na územie Spojených štátov a 18. júla 1990 mu prezident George Bush starší udelil generálny pardon aj napriek protestom jeho vlastného ministerstva obrany, ktoré argumentovalo  tým, že ide predsa o jedného z najnebezpečnejších teroristov na svete. Jednou z podmienok, ktoré teda musel Bosch splniť, bolo jednoznačné dištancovanie sa a prísaha, že sa nikdy nezúčastnil na žiadnom akte násilia. Bosch pred súdom prisahal a vzápätí sa odobral na Miami. Deň oslobodenia Orlanda Boscha si miamskí Kubánci uctili veľkou slávnosťou nazvanou Free Orlando Day (zároveň v meste Orlando na Floride).

Luis Posada Carriles sa priznal k zorganizovaniu série bombových útokov na turistické hotely v Havane v roku 1997 a v roku 2000 ho zadržali v Paname, kde s falošnými dokladmi a výbušninami (spolu s ďalšími kolegami) čakal na vystúpenie Fidela Castra na X. Iberoamerickom zjazde. O jeho vydanie opätovne žiadala Washington okrem Kuby aj Venezuela, čo však USA vytrvalo odmietajú, ignorujúc dokázateľné fakty medzinárodného terorizmu, na ktorom takmer päťdesiat rokov participoval.

Na čo sa to Fidel v Granme sťažuje

Medzinárodná tlač informovala, že 11. januára 2007 sa vláda USA po osemnástich mesiacoch poskytovania azylu Luisovi Posadovi Carrilesovi rozhodla obviniť ho z podvodu a z klamstva, ktorého sa dopustil, keď žiadal o štátne občianstvo USA. USA museli náhle uznať, že Fidel Castro mal pravdu, keď v apríli 2005 v mexickom denníku Por Esto opakovane vyhlásil, že Posada Carriles sa celkom beztrestne schováva na území USA. Podľa Castra sa tam dostal na palube lode Santrina, ktorá vyplávala z ostrovov Islas Mujeres. Posadu Carrilesa zatkli v USA až po takmer dvoch mesiacoch - 17. mája 2005. Podľa jeho výpovede sa na územia USA dostal cez mexické mesto Matamoros a  v Cancúne, ani na Islas Mujeres vôbec nebol. Zaprel aj svojich spoločníkov, no na základe ich výpovedí USA nakoniec uznali, že Posada Carriles pri výpovedi klamal.

Spojené štáty však Posadu Carrilesa obvinili len z klamstva, krivej výpovede a porušenia imigračného zákona, o žiadnom inom zločine sa nikto nezmienil. Sudkyňa Federálneho súdu v texaskom El Paso Kathleen Cardoneová začiatkom apríla 2007 so súhlasom Bieleho domu Posadu Carrilesa prepustila na kauciu 250 000 dolárov. 19. apríla odišiel v sprievode advokáta za svojou rodinou v Miami.

Juhoafrická spisovateľka, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru a známa bojovníčka proti apartheidu Nadine Gordimerová zozbierala približne 800 podpisov svetových osobností, ktoré žiadajú odsúdenie Luisa Posadu Carrilesa za terorizmus. „Zatiaľ čo stovky tisíc ľudí prišli o život v Iraku a v Afganistane a ďalší sú nezákonne väznení vo väznici Abú Ghrajb či na Guantáname, zatiaľčo päť kubánskych aktivistov je bez súdu uväznených v USA, Washington ochraňuje Posadu Carrilesa a pokúša sa oklamať verejnú mienku a odmieta súdiť ho za jeho skutočné zločiny,“ píše sa v dokumente. Spojené štáty celkom logicky spolu s drvivou väčšinou mienkotvorných médií mlčia. Odsúdenie alebo vydanie Posadu Carrilesa by bolo celkom jednoznačným usvedčením seba samého z dlhodobo uskutočňovanej politiky teroru.

Quod licet Iovi, non licet bovi

Nuž, staré latinské príslovie hovorí, že čo je dovolené Jupiterovi, nie je dovolené volovi. Teda nie je ani terorista ako terorista. Sú aj tí, ktorí slúžia Bielemu domu a nazývame ich „bojovníci za slobodu“. Napokon, presne tak nazývali USA aj Usámu bin Ládina v časoch, keď pod dohľadom severoamerických záujmov ohrozoval zámery Sovietskeho zväzu. Je ale veľmi smutné, že by sme sa o týchto „bojovníkoch za slobodu“ prakticky nemali ako dozvedieť, nebyť kubánskeho denníka Granma a chabo citovaných listov Fidela Castra.