Aj keď diplomati a zamestnanci zahraničnej služby amerického ministerstva zahraničných vecí očakávajú, že sa môžu ocitnúť na postoch vyžadujúcich „veľké vypätie“, tieto zaradenia však zvyčajne nevyžadujú obliekanie nepriestrelnej vesty k pásikovým oblekom.

V posledných piatich rokoch sa však pomery zmenili. Biely dom teraz kvôli vojnám v Iraku a v Afganistane povoláva čoraz viac civilistov nielen na službu v týchto krajinách, ale dokonca aj do najnebezpečnejších regiónov vrátane irackej provincie Anbar, ktorá je známa zvlášť napätými pomermi. Civilisti majú pomáhať pri zakladaní demokratických inštitúcií a pri rekonštrukcii.

Plán  však vyvoláva medzi zamestnancami ministerstva zahraničných vecí, ale aj v iných agentúrach strach a zdržanlivosť.

Mnohí zamestnanci odmietajú opakované požiadavky na odcestovanie do Iraku, iní si zasa vyhradzujú právo vyslania iba do Bagdadu a tam len nie mimo povestne zabezpečenej Green Zone, zahrnujúcej americkú ambasádu a úrady irackých ministerstiev. A aj keď ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová nedávno vyhlásila, že zamestnanci ministerstva  sa „dobrovoľne a vo veľkých počtoch“ hlásia na ťažké pozície, vrátane Iraku, viacerí z nich hovoria, že o takéto posty sa uchádzajú  predovšetkým mladí a noví pracovníci a nie skúsení a dlhoroční diplomati.

Nie mimo Green Zone

Zdržanlivosť súvisí s novou vládnou stratégiou v Iraku, požadujúcou od amerických diplomatov reagovať na výzvu, ktorá nikde inde na svete nejestvuje. Ibaže nedostatok bezpečnosti s výnimkou zelenej zóny je posledným miestom, kde by sa diplomati a najmä tí s rodinami chceli ocitnúť.

Steve Kashkett, viceprezident Asociácie americkej zahraničnej služby (profesionálna organizácia reprezentujúca zamestnancov ministerstva zahraničných vecí), hovorí: „Naši ľudia preukazujú veľkú odvahu, že sa dobrovoľne hlásia do Iraku, ale jestvujú legitímne otázky o schopnosti neozbrojených civilných diplomatov uskutočňovať rekonštrukciu a misiu budovania demokracie v centre aktívnej vojnovej zóny.“

Problém sa zvýraznil v týchto dňoch, keď minister obrany Robert Gates počas híringu v Senáte vyslovil obavy dôstojníkov, ktorí sa sťažovali na požiadavku Riceovej úradu, že jednu tretinu z 350 nových pracovných pozícií pre Irak by mal zaplniť dočasne vojenský personál.  

Niekoľko vojenských predstaviteľov je pre túto požiadavku rozčúlených a Bushovi a Gatesovi oznámili, že nová iracká stratégia môže zlyhať pre nedostatočný výkon civilných agentúr, ktoré by mali rýchlo uskutočňovať plány rekonštrukcie a politického vývoja.

David Satterffield, poradca ministerstva zahraničných vecí pre Irak, vyhlásil, že ministerstvo zahraničia žiada iba o dočasnú pomoc a nie o pozície mimo ministerstva zahraničných vecí, ktoré aj tak zrejme zaplnia kontraktory.

„Schopnosti, ktoré sa vyžadujú od dodatočného personálu, nie sú zručnosťami bežnými pre ktorúkoľvek zahraničnú službu na svete vrátane našej a aj keď zamestnanci ministerstva zahraničia budú plniť vedúcu úlohu, väčšinu personálu majú tvoriť napríklad poľnohospodárski špecialisti.“

Armáda nemá ľudí   
Mnohí vojenskí predstavitelia však na požiadavku reagujú podráždene, tvrdiac, že armáda nemá ľudí s takouto kvalifikáciou, a preto by to mala byť vraj najmä úloha pre Národnú gardu, ktorá by mohla zaplniť prázdne miesta potrebnými civilnými špecialistami.

Sťažnosti z Pentagónu sú súčasťou dlhotrvajúceho napätia s ministerstvom zahraničných vecí o základnej otázke: kto je zodpovedný za situáciu v Iraku. Rozpory siahajú do obdobia niekoľko mesiacov pred začiatkom invázie, keď sa zamestnanci ministerstva zahraničia sťažovali, že ich Pentagón „odstrihol“ od povojnového plánovania.

„Cítiť určitú potupu v tom, že kolektívna schopnosť americkej rekonštrukčnej kapacity sa ignorovala už pred vojnou. A teraz sa od nás očakáva, aby sme chaos dali do poriadku,“ dodáva nemenovaný pracovník ministerstva zahraničných vecí, ktorý sa pred odchodom  na Blízky východ sústreďuje na štúdium arabčiny... 

Helene Cooper, International Herald Tribune, 7. február 2007 (krátené)