Na rozdiel od niektorých stredo, či východeurópskych štátov, ktoré si želali, či znovu želajú aby im Amerika postavila na vlastných územiach vojenské radary, dodá Pentagon vojenský radar taiwanskému bojovú letectvu v podstate bezodkladne.

Kým poľským, či českým vládam veľmi vyhovovala Bushova politika sádzajúca na pokračovanie strašenia útokmi zo strany tzv. darebáckych štátov akými majú byť Irán, či Severná Kórea, Taiwan ako tzv. odštiepenecká čínska provincia sa má čoho obávať.
Veľký brat, teda kontinentálna Čína, by v prípade rozhodnutia taiwanských politikov o vyhlásení plnej nezávislosti ostrova  zrejme dlho s vojenským útokom cez stošesťdesiat kilometrovú úžinu na ostrov neváhal.
A zrejme aj napriek faktu, že v poslednom období sa hospodárske vzťahy medzi Pekingom a Taipeiom dostali na vysokú úroveň.
Je teda iba logické, že na svoju obranu potrebuje Taiwan  moderné zbrane.
Ale  kde ich vziať ak nie v Amerike.
Na rozdiel od dávnejšej minulosti, keď Washington uznával Taiwan na základe politiky dvoch Čín ako takmer suverénny štát, po zmene stratégie na politiku jednej Číny pripravil Taiwančanov v podstate o možný, plne nezávislý vývoj.
To sa udialo ešte za prezidenta Richarda Nixona, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov začal ako prvý koketovať s čínskymi komunistickými vodcami, možno tušiac, že veľká krajina bude v budúcnosti znamenať niečo viac než iba vojenskú hrozbu pre americké záujmy na Ďalekom východe.
Taiwan však týmto rozhodnutím prišiel o členstvo v OSN a aj v ďalších medzinárodných organizáciách a stal sa takmer „nechceným“ dieťaťom medzinárodného spoločenstva.
Preto USA ako cenu útechy rýchlo podpísali s Taiwanom Zákon o vzťahoch.
Podľa neho sú USA povinné  starať sa o bezpečnosť ostrova.
Lenže svetový vývoj sa rozbehol iným smerom, než si ho  mnohí silní hráči predstavovali. A dnes popri USA a Rusku, stojí na medzinárodnej scéne mimoriadne nielen vojensky , ale najmä hospodársky silný hráč a tým je práve kontinentálna Čína.
A keďže Washington by nemal rušiť sľuby, ktoré dal Taiwanu, no zároveň si nechce rozhádzať významné hospodárske, ale aj vojenské vzťahy s Pekingom, musí lavírovať na obe strany.
A tak  pod dvojitým tlakom ustupuje najmä Pekingu.
Dodá teda Taiwanu najskôr radar pre jeho bojové letectvo, a neskôr aj vojenské vrtuľníky Black Hawk, rakety Patriot, či odmínovacie lode a komunikačné systémy v celkovej hodnote asi šesť miliárd dolárov, ale to je tak asi všetko.
Na nákup bojových stíhačiek F-18, ktoré Taiwan požadoval ešte skôr môže zabudnúť.  
Podobne to vyzerá však aj so snahou o nákup flotily bojových stíhačiek F-16 C/D.
Tento typ patrí medzi spolu s F-18 medzi najsofistikovanejšie modely aké má Pentagon k dispozícii.
Lenže, ide o stíhačky útočné, teda bojové a Washington nemá v súčasnej dobe ani najmenšiu chuť rozhádzať si vzťahy s kontinentálnou Čínou.
Namiesto F-16 C/D má Taiwan dostať iba model F-16 A/B, ktorý má slabšie parametre. Taipeiu sa tento krok nepáči.   
Americký minister obrany Robert Gates spolu s ďalšími americkými politikmi však môže hovoriť, že USA slovo aj tak dodržali.
Plnia si dohody s Taiwanom na základe spomínaného Zákona o vzťahoch a jedným dychom dodávajú, že nerobia nič také, čo by mohlo Peking príliš nahnevať.
Radar nie je predsa zbraňou útočnou.