Sedí v separátnej cele, k dispozícií má počítač a skupinu skúsených právnikov a čaká či ho vydajú z Londýna do Štokholmu a potom, čo je horšie, možno do USA, alebo prepustia ako nevinného.

Britský magistrátny sudca má rozhodnúť o platnosti niektorej z troch predložiek. Či totiž informáciu, ktorú akosi získal ktovieodkial, Assange  po-užil, vy-užil alebo nedajbože zne -užil. To je rozhodovanie, do ktorého sa nepokúšam zapliesť. Obávam sa ale, že nám, prostým ľuďom kdekoľvek na svete ide o viac. Konkrétne o relatívne hodnoty, akými sú naša bezpečnosť a sloboda. Aj v zmysle, ako ich chápe Julian Assange.

 V súvislosti so zverejňovaním dôverných až prísne tajných informácií z diplomatických depeší sa v poslednom čase po celom  svete publikovalo a publikuje hromada názorov, viac, či menej kvalifikovaných. Väčšinou sa týkajú práva na slobodu šíriť – teda  používať až zneužívať – a tak, či onak získavať informácie. To je otázka, ktorá vyzerá, ale nie je, jednoduchá - odpoveď na ňu už vôbec nie.  Mňa zaujali a vystrašili dva iné aspekty, ktorými sa tu mienim trocha zaoberať, totiž medzinárodné vzťahy a ľudské istoty, týkajúce sa  viac, či menej občana kdekoľvek na svete.

 Pokial ide o zahraničnopolitické súvislosti, po počiatočnom úľaku sa mi zdá, že zatiaľ nič až tak nebezpečného nehrozí. Oveľa väčšou hrozbou svetu bol nedávny prezident USA George W. Bush, keď s podporou celého radu (aj našich) politikov zavliekol nielen USA, ale svet do vojny v Iraku, Afghanistane, s Al Kajdou i s Pakistanom, nepriamo i s Iránom. Všetko to je jedna jediná vojna, postavená na vyluhaných príčinách a nezbavili sme sa jej dodnes. Dosial zverejnené depeše zo zastupiteľských úradov Spojených štátov sú možno pikantné i keď nie celkom nezaujímavé klebietky, aké sa od diplomatov očakávajú a za istých okolností môžu aj závažné rozhodovanie ovplyvniť. Uvidíme, čo sa ešte ukáže, ale  ak k „Wikimu“ nič závažnejšie nepresiaklo, veľká škoda nevznikla – možno naopak – vieme, že si treba dávať lepší pozor.

 Ide samozrejme o služobný priestupok, možno trestný čin, v každom prípade o akúsi predstieranú pseudoinvestigatívnu žurnalistiku. Také informácie totiž nepadajú z neba a väčšinou sú  vždy za voľačo. Napríklad kedysi sa mi prihodilo, že som ako člen českej vlády navštívil moju „nerodnú“ vlasť – Švédsko a pri pracovnom obede diskutoval s hostiteľmi o miere demokracie. Poukázal som, že na rozdiel od Švédska, kde sa občan prostredníctvom úradov dozvie, priamo z poštovej schránky,  kam denne padá spústa informácií, aké má práva, ako a kde ich môže uplatniť, u nás na to nemáme a občan sa všeličo, čo by mal vedieť, ani nedozvie. Zápis pri obede robil mladý diplomat z nášho úradu, ktorého z ničoho nepodozrievam. Lenže ktosi na ministerstve text zrejme okopíroval a „dodal“ novinárovi, ten ma v celkom inej súvislosti oslovil a keď som mu k „veci“ nič nepovedal, napísal, že Lánský pri návšteve Švédska oficiálne tvrdil, že ČR nie je demokratická. Banalita, ani to nebolo oficiálne, ale v neskúsenom štáte mohla byť nepríjemná...  Bolo to nadarmo, aj keď možno nie celkom zadarmo.V iných prípadoch môže ísť o nedozierne následky - pár príkladov: Vzťahy Irán-Izrael, Severná a južná Kórea, Čína a Tchajwan...

 O svete počítačov a internetu toho viem oveľa menej – sotva sa prehrabem informáciami o zemeguli a jej okolí a napíšem svoje textíky. Tým viac ma ohromili zprávy o zablokovaní sietí a napríklad platobných kariet Visa a Master Card, o vyčíňaní hackerov, prelamujúcich sa do mimoriadne  zabezpečených sietí, odpovediach správcov sietí a pomste hackerov. Ani všetci  „ajťáci“, s ktorými sa často radím, mi nepomohli.

 Napríklad platobné karty používajú  občania vo veľkej časti sveta, štáty – veľké, či malé sú na ukladaní a prúdení toku informácií priamo závislé, rovnako ako veľké banky.  Čiastočne  a dočasne ma nakoniec upokojil komentár vychýreného experta Douglasa Rushkowa  na CNN, ktorý vysvetľuje, že internet je postavený na mimoriadne centralizovaných sieťových serveroch a doménach, na ktorých sú závislé aj veľké servery akými disponujú napríklad The New York Times, Guardian, Der Spiegel a podobné. Preto tieto spravodajské firmy obdržaly od Wikileaks celý balík, aby ich nebolo možné, čo aj nakrátko, vyradiť.

 Servery, kontrolujúce siete sú súkromne vlastnené, majú možnosť – aj keď azda nie právo – siete odpojiť, či pripojiť a zatial fungujú neutrálne. To ma, zatial, upokojilo. Ale čo ak sa raz vlastníci rozhodnú, že budú neutrálni iba voči tým, čo si to zaplatia, teda tým, čo na to budú mať? A že do svojho rozhodovania zapoja aj vieru, teda ideológiu? A čo ak hackeri namiesto centrálnych serverov vyvinú systém prepínania cez počítače jeden na druhého? A ak bude možné prevádzať (falošne, ale skutočne) majetky pomimo tradičného bankového systému? Inými slovami, čo bude po „zatial“? A kedy to asi bude?

 Za pravdu boli mnohí potrestaní – Galileo, či Jan Hus sú dva príklady z mnohých. Potrestaní sme vlastne boli všetci, hoci si to nie veľmi uvedomujeme. V prípade Wikileaks  je skôr otázkou, či trestať za zneužitie pravdy. A koho trestať?

Diskusia o WIKI: www.jetotak.sk/videoarchiv/tvjetotak-o-wikilak-diskutuju-martin-kasarda-a-peter-javrek

Súvisiace články:

• Geekovia celého sveta, spojte sa!
• WikiLeaks a liberální demokracie
• Assange za všetkých, všetci za Assangea
• Wikiliek?