Už skoro dva týždne sa juh Iraku zmieta v bratovražednom boji šiítskych frakcií. Ak už toto nie je občianska vojna, tak žiadne občianske vojny neexistujú! V utorok 25. Marca začali vládne sily, armádne i špeciálne policajné jednotky s leteckou podporou okupačných jednotiek obsadzovanie Basry, v snahe „vyčistiť mesto od ozbrojených skupín“. Akcia nie je podľa oficiálneho vládneho vyhlásenia zameraná špeciálne na žiadnu skupinu, cieľom sú nešpecifikované „kriminálne bandy“. Vládnu ofenzívu prišiel riadiť sám premiér Málikí, dokonca kvôli tomu zrušil účasť na summite Arabskej ligy v Damasku.

To, čo na prvý pohľad vyzerá naozaj ako boj vládnych jednotiek proti ilegálnym skupinám, je v skutočnosti bojom znepriatelených frakcií Zjednotenej irackej aliancie. Aj keď vyhlásenia hovoria o boji armády a protivládnych milícií, ide o boj medzi milíciami. Len jedna strana má (zhodou okolností) vládne uniformy.

 Milície v Iraku.

 V Iraku je mnoho milícií. Aj keď sú de iure postavené mimo zákon, na ich fungovanie to veľký vplyv nemá. Niektoré sa tvária, že milíciami nie sú, niektoré sú dokonca financované štátom, či okupačnou správou (v mene boja proti Al-Qáide). 

Najaktívnejšou a najpočetnejšou milíciou v Iraku sú kurdskí Pešmergovia. Fungujú úplne oficiálne, nikto sa ich ani len nepokúša rozpustiť, ba spojenecké velenie ani len nenaznačilo, že ich pokladá za milíciu. Iracká armáda na severe Iraku je v drvivej väčšine tvorená Pešmergami- táto milícia je de facto financovaná zo štátneho rozpočtu.

Druhou najaktívnejšou milíciou sú oddiely Badr. Táto organizácia vznikla ešte počas iránsko-irackej vojny zo šiítskych irackých emigrantov v Iráne. Ide vlastne o milíciu Najvyššej islamske rady Iraku (NIRI) bývalej Najvyššej rady islamskej revolúcie v Iraku. Keď okupačná správa požadovala od milícií, aby sa z ozbrojených jednotiek stali politickými silami, vedenie oddielov Badr tak formálne učinilo. Zúčastnili sa volieb a získali zopár mandátov, hoci v skutočnosti sú iba apendixom NIRI. Ale hlavne neodzbrojili. Prakticky všetci príslušníci oddielov Badr sa stali členmi vojenských a policajných síl (taktiež ich teda financuje iracký štát), o čo sa postaral bývalý minister vnútra Baján Džabr.

Milíciu mala i Strana islamskej výzvy (Da´wa) bývalého premiéra Džafarího i súčasného premiéra Málikího. Pravdepodobne však už  zanikla, lepšie povedané taktiež sa rozpustila v nových bezpečnostných silách.

Za milíciu možno považovať taktiež Iracký Hizballáh, ktorý bol už od svojho vzniku v osemdesiatych rokoch minulého storočia viac súkromnou armádou šejka Muhammadawího, než politickou stranou. Táto milícia sa však „rozpustila“ v Mahdího armáde, lepšie povedané, pokusy britských okupačných síl o jej rozpustenie ju „dokopali“ do Mahdího armády.

Najvyšší duchovný predstaviteľ ší´tskych moslimov v Iraku, ajjatolláh Sístání, síce milíciu nemá, ale v prípade potreby sú mu k dispozícii kmeňové milície z vidieckych oblastí z okolia Nadžafu (ktoré už raz, či dva razy na svoju obranu využil).

Sunnitské strany, ako keby milície nemali. Vystačili si vždy s kmeňovými milíciami a občianskou domobranou. Taktiež mnohé povstalecké skupiny k nim majú tak blízko, že tieto strany nepotrebujú žiadne (polo)oficiálne milície.

Vytvorenie tzv. „rád uvedomelosti“ znamenalo oficiálne upgradovanie sunnitských kmeňových milícií a občianskej domobrany do vyššieho levelu okupačnou správou financovaných ozbrojených skupín. Teda vlastne legalizáciu. Taktiež mnoho bývalých (?) povstalcov teraz za zatiaľ časovo neobmedzenú dovolenku v ozbrojenom odpore poberá celkom slušné slúžne.

 Džajš al-Mahdí

 Nuž nečudo, že aj hnutie Sadrijún (Sadrovcov) má svoju milíciu- Mahdího armádu. Táto milícia robí to, čo robia ostatné milície: ochraňuje „svojich“ a vraždí „tých druhých“. Dôvod, pre ktorý je Mahdího armáda tŕňom v päte okupačnej správe nie je ťažké uhádnuť. Je to jediná sila medzi šiítami, ktorá dlhodobo odmieta prítomnosť spojeneckých okupačných vojsk. Pre lepšie pochopenie, ostatní sú zvládnuteľní, len oni voľajako nie.

Čo sa týka sily tejto milície, najvyššie odhady hovoria až o stotisíc členoch. Pravdepodobne sú značne prehnané, triezve odhady hovorili pred rokom a pol o maximálne dvadsiatich tisíckach aktívnych (vyzbrojených) členoch, dnes asi o polovicu viac. Čo sa týka aktívnych, no nevyzbrojených podporovateľov, ich počet  sa na čísle stotisíc skončiť zďaleka nemusí. A pravdepodobne každou akciou americkej armády len rastie. Sympatie má i u šiítskych kmeňových milícií, hlavne na juhu.

Už od počiatkov okupácie je na nože s organizáciou Badr. Keď pred piatimi rokmi milície Badr preberali moc v jednotlivých oblastiach v mene iránskeho emigrantského centra, v sadrovských baštách neuspeli- zárodok Mahdího armády ich odtiaľ vypudil. Konflikty pokračovali i neskôr, na druhej strane, pri bojoch proti sunnitským povstalcam a hlavne pri masakrách sunnitského obyvateľstva vedeli obe skupiny vždy nájsť spoločnú reč.

 Terajší premiér Málikí sa dostal na čelo vlády ako kompromisný kandidát v spore medzi NIRI a hnutím Sadríja. Dá sa povedať, že práve Sadrovcom vďačí za zvolenie. Dlhý čas si toho bol vedomý a mnohé jeho kroky sa dali identifikovať ako prejavená vďaka. Diplomatickou cestou snažil „začleniť milície do demokratického procesu“ a naplniť tak svoj plán národného zmierenia. Bohužiaľ, nemal v tom podporu okupačnej armády, ani veľkej časti vládnych síl. Mnohokrát sa musel dištancovať od akcií amerických aj irackých bezpečnostných síl proti Mahdího armáde. No to bolo dávno, pred mnohými a mnohými mesiacmi. Vtedy si ešte dovolil aj navrhovať stiahnutie okupačných síl a oponovať okupačnej správe.

Teraz je to inak, dnešný Núri al–Málikí sa od vtedajšieho podstatne líši. Či už z vlastnej vôle, alebo z prinútenia (alebo dôrazného presviedčania) sa stal prakticky vykonávateľom politického programu NRIRI.

Basra v ohni

 Basra, druhé najväčšie mesto a brána do Iraku, centrum exportu ropy, pripadlo do britskej okupačnej správy. Bola aká bola, skončila neslávne. Britské jednotky po rokoch márneho úsilia prakticky rezignovali na kontrolu nad mestom. Ešte počas ich prítomnosti sa Basra dostala do neutíchajúceho sporu troch šiítskych frakcií o kontrolu nad mestom. Teda minimálne troch. Spor NIRI, Sadríje a Fadhíly (Strana islamskej cnosti, frakcia odštiepená od Sadríje ešte v rokoch 2003/2004), sa občas rozšíril o ďalšie skupiny- či už rôzne podivné ozbrojené kulty, alebo ambicióznych štátnych, provinčných, alebo kmeňových predstaviteľov.

Terajšia akcia v Basre sa dáva do súvisu aj so snahou zbaviť najväčšiu opozičnú silu mocenskej základne v súvislosti s  provinčnými voľbami, pripravovanými na jeseň. Sadrovci sú v južných provinciách silní a existuje reálna možnosť, že či už sami, alebo spoločne s menšími stranami (a frakciami) ovládnu provinčné zastupiteľstvá minimálne v troch provinciách bohatých na ropu. Tomu chcú predstavitelia NIRI zabrániť.  Taktiež je tu súvislosť s federalizáciou Iraku. Tento mesiac sa naplní poldruharočná lehota, počas ktorej bolo pozastavené naplnenie tzv. federalizačného zákona. Provinčné voľby by sa podľa vlády mali uskutočniť už v novovytvorených federálnych oblastiach. Federalizácia Iraku na sektársko-etnickom princípe má však mnoho odporcov i medzi vládnymi silami. V januári sa v irackom parlamente vytvorila protifederalizačná koalícia, ktorú tvoria tak vládne, ako aj opozičné politické sily. Okrem sekulárnych a sunnitských strán a reprezentácie turkménskej, kresťanskej i jazídskej  minority, sa k nej pridala aj viac než polovica poslancov šiítskych strán. Okrem hnutia Sadrovcov, ktoré je v princípe proti federalizácii a strany Fadhíla, sa k protifederalizačnej koalícii pridala aj vládna Strana islamskej výzvy- iracká organizácia. Dokonca v premiérovej Strane islamskej výzvy sa vytvorila opozičná frakcia pod vedením bývalého premiéra Džafarího a pripojila sa k nespokojencom. Toto protifederalizačné zoskupenie disponuje v parlamente nadpolovičnou väčšinou.

Projekt federácie, na ktorom sa dohodli kurdské strany a zástupcovia NIRI ráta s vytvorením troch federálnych oblastí. Kurdská je už prakticky vytvorená, len má ešte zálusk na Kirkúk a okolie. Šiítska federálna oblasť však nemôže byť vytvorená, pretože nemá medzi šiítskym obyvateľstvom podporu. To by v dnešnom Iraku nebol veľký problém, dá sa i nanútiť. Najprv sa však treba zbaviť Džajš al-Mahdí, kým hnutie Sadríja disponuje ozbrojenou silou, vytvorenie južného šiítskeho federálneho celku nie je možné.

Tvrdenia, že akcia v Basre nie je namierená proti Sadrovcom, dokonca ani proti Mahdího armáde je vyslovene klamstvom. Klamstvom je i tvrdenie o boji medzi armádou a milíciami. Bojujú proti sebe milície, jedna zhodou okolností vo vojenských uniformách. Armádne jednotky v šiítskych oblastiach nie sú samozrejme tvorené iba prísluušníkmi Badr, to nie. V časoch keď si premiér Málikí a Muqtadá as-Sadr nažívali v zhode, do armády bolo prijatých i mnoho mahdistov. Práve tí tvoria skupinu, ktorá v Basre odmietla bojovať- vraj až desať tisíc vojakov. Okamžite boli prepustení a nahradiť by ich mali kmeňové milície (už sa ponúklo 25.000 dobrovoľníkov), lojálne bohvie komu.

Nebojuje sa však len  v Basre, prakticky celý juh je zmietaný násilím. Dokonca, keď už v Basre boli boje prerušené (za sprostredkovania Iránu!), v Bagdade naopak prepukli najväčšie zrážky.

 Koniec?

 Vyzerá to, že akcia skončila neúspechom vlády. V Basre bolo uzavreté provizórne prímerie. Premiér Málikí, ktorý sa podľa vlastných slov nemal vrátiť do Bagdadu, kým sa akcia úspešne neukončí sa vrátil. Mahdího armáda odzbrojená nebola, akcia ukázala limity irackých bezpečnostných síl. Komentátori sa vcelku zhodujú, že pozícia Muqtadá as-Sadra sa neotriasla, naopak posilnila. No pozor, ešte sa nič neskončilo! Jeden neúspech nemusí Málikího, ale hlavne NIRI odradiť. Môžu sa o to pokúsiť znova. Ani Muqtadá celkom nevyhral. Mahdího armáda síce pokorená nebola, no je otázne či je ako celok pod jeho absolútnym velením. Paradoxne nie boj, ale na stredu zvolaná demonštrácia ukáže jeho skutočnú silu. O tej nabudúce.