Cyprus zažil malú „berlínsku“ noc. Búranie nikózijského múru, rozdeľujúceho na ulici Ledra nielen hlavné mesto, ale celý stredomorský ostrov na grécku a tureckú časť, sa stáva predohrou k možnému znovuzjednoteniu a správnym signálom na odstránenie posledného deliaceho múru v Európe. Ide zatiaľ síce iba o symbolický prvý krok, ale o krok vyslovene správnym smerom!

Zdá sa, že tamojší politici - tak na gréckej, ako aj na tureckej strane - si konečne začali uvedomovať, že udržiavanie prežitých predsudkov nevraživosti dvoch komunít pri živote je nielen veľkou záťažou pre bežný život obyvateľov, ale najmä brzdou pre novú budúcnosť.

Nie je teraz dôležité hovoriť o tom, kto nesie vinu za tragédiu, ktorá nádherný a zároveň nešťastný ostrov vo východnom Stredomorí postihla. Historické fakty však nepustia a je zbytočné nadŕžať jednej či druhej strane. Ale v mesiacoch a týždňoch pred zlomovým rokom 1974 to bola partia okolo aténskych, tzv. čiernych gréckych plukovníkov, teda fašistov, ktorá chcela Cyprus raz a navždy pripojiť ku Grécku. Nebyť tohto zámeru a nebyť faktu, že grécka junta našla v playboyovsky vyzerajúcom Nikosovi Sampsonovi muža schopného všetkého, aj ulúpenia prezidentského úradu po odstránenom prezidentovi, arcibiskupovi Makáriosovi, možno by sa na osude ostrova nebolo veľa zmenilo.

Ale ani pred osudovým rokom nežili cyperskí Gréci a cyperskí Turci v mimoriadnom priateľstve: zďaleka bolo vidno turecké enklávy vyznačené tureckou vlajkou a v Nikózii, ale aj v Limassole či v Larnake bolo z imidžu ulíc jasne vidieť, či sa návštevník ocitol v gréckej alebo tureckej časti... a napokon už aj vtedy prechádzala Nikóziou povestná a nielen pomyselná Green Line, oddeľujúca dve časti mesta.

No v začínajúcom sa napínavom lete 1974 sa tureckí politici a vojaci rozhodli na provokáciu aténskych plukovníkov odpovedať šokujúcim vojenským úderom. Samozvaný prezident Nikos Sampson musel po ôsmich dňoch z ostrova zdupkať, do úradu v Nikózii sa síce vrátil arcibiskup Makários, ktorý ťažké hodiny prežíval v úkryte v Pasose, no jedna tretina ostrova na severovýchode padla za obeť tureckej armáde a arcibiskup zostal už iba prezidentom jednej časti. Nasledovalo vyhnanie dvestotisíc cyperských Grékov z domovov z okupovanej oblasti a premiestnenie cyperských Turkov z ich enkláv po celom ostrove do častí už pod kontrolou tureckej armády. Ľudské tragédie mali v tom čase zelenú. A nový stav našiel vyjadrenie aj v založení tzv. Severocyperskej tureckej republiky na čele s prezidentom Raufom Dentkaşom - republiky, ktorú okrem Turecka nikdy nik neuznal.

Ale Turkom to vraj stálo za to. Bola zachránená česť cyperských Turkov, no najmä tureckých politikov a silných vojakov...

Nová budúcnosť sa začala rodiť až nedávno so vstupom gréckej Cyperskej republiky do Európskej únie a s prísľubom tureckých pevninských politikov o umožnení obchodnej činnosti v prístavoch na severe Cypru, najmä v oblasti Kyrenie, ako predzvesti opätovného ekonomického zjednotenia ostrova napriek tomu, že v rovnakom čase práve cyperskí Gréci v politickom referende 2004 odmietli znovuzjednotenie, čo cyperských Turkov šokovalo.

Lenže tak Turecko samotné, ak aj „Turecko“ cyperské chcú byť členmi Európskej únie... A nedávne otvorenie priechodov na Zelenej, či Attilovej línii medzi oboma časťami z tureckej strany a terajšie symbolické búranie nikózijského múru sú už zreteľnými signálmi, že nová, spoločná budúcnosť cyperských Grékov a cyperských Turkov sa rodiť začala...