Registrátori krvavej irackej štatistiky poskytli nové čísla za prvý mesiac tohto roku. Kým počet civilných obetí mierne stúpol o pár desiatok (a približne toľko desiatok mu chýba do čísla dvetisíc), počet zabitých militantov v januári presiahol päť stoviek, čo je prudký nárast (a najvyšší počet za jeden mesiac od začiatku okupácie).

Na prvý pohľad prináša nová bezpečnostná stratégia také žiadané výsledky. Suchá štatistika však už nehovorí o tom, že viac ako polovica zabitých „militantov“ zahynula v priebehu niekoľkých hodín na jednom mieste...

Pre Irak a celý islamský svet sa začal 21. januára rok 1428. Na desiaty deň prvého mesiaca (10. muharram) pripadá sviatok ´Ašúrá. Moslimovia ho svätia ako deň, keď „Boh stvoril Adama a Evu, nebo a peklo, život a smrť“. Mohamed prevzal tento sviatok od Židov, ktorých tradícia tento sviatok ako Asór (Asúr) pokladá za deň stvorenia sveta. Sunnitská tradícia na tento deň určuje dobrovoľný pôst.

Pre šiítov má ešte jeden význam. V tento deň v roku 61 AH (680 AD) v boji pri meste Karbalá zahynul Mohamedov vnuk Husajn ibn ´Alí. Jeho mučenícku smrť si šiítski veriaci celé stáročia pripomínajú púťami a smútočnými sprievodmi, tzv. šiítskymi pašiami.

Nie inak aj teraz. V prvých dňoch roka boli cesty a ulice Iraku, vojna-nevojna, preplnené pútnikmi. Státisíce, ba milióny (vraj až 2,5 milióna až 3 milióny) ich putovalo Irakom, buď k význačným mešitám alebo priamo do mesta  Karbalá, k hrobu imáma Husajna.

Mnohí z nich sa stali terčom útokov salafistických teroristov, pre ktorých je takýto kult svätca ohyzdným šiítskym kacírstvom.

Počas týchto sviatkov sa však okrem krvavých atentátov odohrala i jedna veľmi podivuhodná, v Iraku dosiaľ nevídaná  udalosť. Správy o nej sú rozporuplné, no jedno je isté - nech sa stalo, čo sa stalo, bude to mať svoj dosah na irackú budúcnosť.

Mahdawíja

Jedným z hlavných rozdielov medzi sunnitmi a šiítmi je legitimita Prorokových nástupcov. Podľa šiítov patrí nástupníctvo Mohamedovmu zaťovi ´Alímu a jeho potomkom. Niektoré sekty uznávajú len niektorých z nich, no hlavný prúd šiítskej vetvy islamu (dominantný v Iráne, Iraku a v Libanone) ich uznáva dvanásť. Hrobky dvanástich pravých imámov  (v Iraku napr. Nadžáf, Karbalá, Kázimajn, Sámarrá) sú zároveň význačnými mešitami a dôležitými pútnymi miestami.

Terajšiu krvavú špirálu sektárskeho násilia v irackej občianskej „nevojne“ spustil pred rokom atentát na šiítsku svätyňu v meste Sámarrá. Tá je zároveň hrobkou jedenásteho imáma Hasana al-Askarího. Zároveň je miestom, kde podľa tradície v detskom veku zmizol dvanásty imám Muhammad. Podľa šiítskej teológie tento dvanásty imám odišiel do ústrania a na konci času vystúpi ako mahdí.

Viera v príchod skrytého imáma, mahdizmus, je mesianistické hnutie, nie nepodobné kresťanskej viere v druhý príchod Krista. V hlavnom prúde šiítskej teológie je skrytý imám - Pán času, imámom všetkých vekov, od svojho zmiznutia až do návratu. Na konci času príde a vystúpi ako pravý vodca.

Koniec času, súdny deň, budú ohlasovať hrozné znamenia na nebi i na Zemi - podobne ako v biblickej Apokalypse. Vymizne viera, budú zúriť vojny, nespravodliví budú vládnuť. Keď sa to stane, príde mahdí a nastolí spravodlivosť. Ešte pred ním však príde falošný Mesiáš, Dadždžál.
(Podľa inej tradície, Dadždžál (Antikrist) bude pustošiť svet 40 dní.  Zo severu sa priženú národy Jadžúdž a Madžúdž (Gog a Magog), vypijú Genezaretské jazero a zaútočia na Jeruzalem. Vtedy z neba zostúpi ´Ísa (Ježiš), v čase piatkovej modlitby vstúpi do mešity v Damašku alebo v Jeruzaleme, imám mu uvoľní miesto a on bude viesť modlitbu. Nastolí vládu pokoja, radosti a šťastia, vlk sa bude pásť s baránkom...)

V otázkach „konca času“ je v islame, zvlášť medzi šiítmi mnoho rozličných smerov, hnutí a siekt. I súčasný iránsky prezident je vraj stúpencom mahdistického hnutia (či skôr sekty) Hodžatíje, mimochodom, v Iráne zakázaného.

Významný sviatok, akým je ´Ašúrá, je vhodným priestorom pre stúpencov takýchto siekt, marginálnych kultov, samozvaných prorokov a skrytých imámov, aby vystúpili z tieňa a dali o sebe vedieť. Ťažké časy takýmto skupinám len a len nahrávajú, mnoho ľudí nachádza východisko z beznádeje práve v nich. 

Jedným z týchto hnutí je i Mahdawíja. Keď si človek pozrie internetové stránky tejto organizácie, nadobudne dojem, že očakávaný Mahdí je vlastne Ježiš Kristus. A židovská symbolika je tiež neprehliadnuteľná.

Jej vodcom je Ahmad al-Hasan al-Basrí (sám seba nazýva aj al-Jamaní, pretože mahdího predvoj má viesť muž z Jemenu), bývalý žiak Muhammada Sádiqa as-Sadra, otca Muqtadu as-Sadra. Jeho skupina je vlastne odštiepenou frakciou sadrovského hnutia, neuznávajúca Muqtadu, ani iných sadrovských vodcov. Jej vodca sa vyhlasuje za pravého nástupcu svojho učiteľa. Keďže v šiítskej klerikálnej hierarchii nezastáva žiadny významný post, vyhlasuje, že jeho božská autorita je nadradená nad autoritu duchovenstva, vrátane najvyšších ajatolláhov.

Súčasný horor v Iraku je podľa neho znamením apokalypsy, americká vojenská okupácia a jej irackí kolaboranti sú vtelením Dadždžála.

A táto skupina sa vraj rozhodla konať a vo sviatok ´Ašúrá prevziať moc nad svätými miestami. No jej stúpenci ju vyhlasujú za mierumilovné hnutie, ktoré s udalosťami v Nadžafe nemá nič spoločné. Organizácia dokonca vydala vyhlásenie, v ktorom protestuje proti jej spájaniu s udalosťami.

Čo sa vlastne stalo?

Bitka pri Nadžáfe

Podľa oficiálneho vyjadrenia ministerstva obrany sa stalo toto:

V nedeľu 28. januára sa v lokalite Zarqa severne od Kúfy, v palmovom háji, zhromaždila skupina ozbrojencov. Sami seba nazývali Armádou nebies (Džund al-Samáa). Mali vraj úmysle obsadiť sväté mesto Nadžáf, povraždiť (alebo zobrať ako rukojemníkov) veľkých ajatolláhov (vrátane Sístáního) a Muqtadu as-Sadra (ktorý ajatolláhom nie je). Čo mienili robiť ďalej, to nie je celkom jasné.

Skupina sa však dostala do potýčky s irackou armádou a tá zavolala posily. Elitné jednotky Škorpiónov ju s americkou leteckou podporou „eliminovali“. Počet zabitých militantov sa uvádza rôzne. Nadžafský guvernér, osoba isto dobre informovaná, hovoril o 300 zabitých  teroristoch, 650 zajatých a 121 zranených, zatiaľ čo 11 irackých vojakov bolo zabitých a 27 zranených. Mimochodom, medzi mŕtvymi boli i ženy a deti! Vraj sfanatizovaní príbuzní členov kultu s vymytými mozgami!? Bol zostrelený i jeden americký vrtuľník. Iracká i americká armáda boli „prekvapené zo silnej výzbroje militantov“ a to napriek tomu, že výsledok ukazuje skôr na masakru než na skutočný boj.

Následné informovanie o celej udalosti je plné neuveriteľných fantázií. Iracké, arabské i západné médiá a agentúry priniesli množstvo protikladných informácií.

Šiítsky mesianistický kult bol vraj spojený s aAl-Kájdou a baasistami. Toto je totálna fantazmagória. Pravdepodobnosť, že sa členovia takýchto skupín stretnú na jednom mieste a navzájom sa nepovraždia, sa rovná pravdepodobnosti, že sa na jednom mieste stretnú traja pamätníci troch preletov Halleyovej kométy. Niekto proste všetkých klasických nepriateľov irackej slobody a demokracie dal do jednej kopy, aby bolo každému jasné, že to boli strašní nepriatelia a ich úmysly museli byť hrozné. A ako ináč, výsledný propagandistický guláš je absolútne nestráviteľný.

Zdroj z vládnej strany NRIRI videl medzi militantmi Pakistancov a Afgáncov. Zdroj z americkej armády tam videl Sudáncov. Škoda, že tam nebol agent Mulder, ten by tam isto videl mimozemšťanov.

Armáda nebies je vraj „sunnitsko-šiítsky“ mesianistický kult. Sunnitskí a šiítski radikáli v jednej kope? Pre jedných je samovražedný útok na šiítsku procesiu mučeníckym činom, pre druhých sú mučeníkmi obete takého atentátu. A tu sú v jednej skupine! Na to niet slov.

Vodca militantov ´Alí ibn ´Alí ibn Abí Tálib bol zabitý. No napriek prvým správam nie je jasné, či to bol Ahmad al-Hasan al-Basrí. Hoci západné médiá omieľajú donekonečna iba sadrovskú milíciu Mahdího armáda, v Iraku pôsobia asi tri desiatky podobných milícií a množstvo rôznych ozbrojených i neozbrojených hnutí. Ťažko sa v nich vyznať a ich vodcovia sa i lepšie informovaným publicistom pletú. Vo vodcovi spomínaných militantov sa v novinových článkoch „spojili“ minimálne tri rôzne osoby. Už zmienený Ahmad al-Hasan, Dhiá’ Abd al-Zahrá al-Gar’awí a Mahmúd al-Sarchí.

Iné správy však hovoria, že zabití militanti boli príslušníkmi šiítskeho kmeňa Banú Hasan, ktorý sa nenávidí so svojimi susedmi, pretože napriek svojej náboženskej príslušnosti patril k podporovateľom Saddámovho režimu a neuznáva šiítske proiránské politické strany.

Vo vyhláseniach irackých predstaviteľov ťažko nájsť hlavu a pätu. Jediné, o čom niet pochýb, to je panika z tejto udalosti. Muselo sa stať niečo, čo je i na iracké pomery silná káva.

Masakra

Od vlády nezávislé sekulárne a sunnitské zdroje hovoria niečo iné. Podľa denníka az-Zamán sa celý incident odohral ináč.

Procesia pútnikov z kmeňa Hawátma, ktorý žije medzi Díwaníjou a Nadžafom, putovala do svätého mesta Karbalá. Šli peši, ich imobilný vodca s manželkou sa viezli autom. Keď dorazili ku kontrolnému postu irackej armády v mieste incidentu, tá na nich z neznámeho dôvodu spustila paľbu. Posádka auta - vodca pútnikov, jeho manželka a vodič - boli zabití. Rozhnevaní pútnici paľbu opätovali. Armáda privolala posily, pretože na nich „zaútočila al-Kájda“.  Americký vrtuľník privolaný s posilami sa dostal do krížovej paľby „útočníkov“ i irackej armády a nie je jasné, kto ho zostrelil. Miestni obyvatelia sa pokúsili sprostredkovať prímerie, no nepodarilo sa a niekoľko ich pritom bolo zabitých.

Celé víťazstvo irackých a amerických síl bolo dielom intenzívneho amerického bombardovania oblasti.

Či je táto odlišná verzia pravdivá, to isté nie je. No počet obetí i mŕtve ženy a deti tomu nasvedčujú.

Tieto zdroje nemajú žiadny dôvod vymýšľať si. Ich verzia i oficiálna majú niečo spoločné. Boj či masakru označujú za vnútorné šiítsko-šiítske násilie. To sa sekulárnych a sunnitských občanov nijako netýka – samozrejme, v prípade, že nie sú v dosahu bojov. A okrem toho, obe verzie sú zajedno v mieste pôvodu militantov či obetí - Díwaníja a okolie. V tomto meste sa v auguste minulého roku odohrávali prudké boje medzi irackou armádou a „neznámymi ozbrojencami“. Vtedy az-Zaman informoval o udalostiach oveľa objektívnejšie než vládne zdroje.

A na záver ešte jedna poznámka. Je vysoko pravdepodobné, že terajší militanti zabití v Zarqa a augustoví „neznámi ozbrojenci“ v Díwaníji sú jedna a tá istá skupina. Skôr či neskôr sa začnú „pozostalí“ mstiť. V Díwaníji sa roztočí ďalší nekonečný kruh krvavej pomsty. Ešte tam bude riadne horúco.

Bez akejkoľvek súvislosti s popisovanými udalosťami si ešte pripomeňme, že len pred nemnohými dňami sa z Díwaníje stiahla naša ženijná jednotka.

Jaroslav Drobný

Autor je arabista