Pripomíname si štyridsiate výročie ukončenia 3. arabsko-izraelskej vojny, júnovej vojny medzi Izraelom a jeho susedmi. Vojny, v ktorej Izrael dosiahol „zázračné“ víťazstvo; vojny, v ktorej sa rozrástol do biblických hraníc; vojny, v ktorej oslobodil Júdeu a Samáriu, vojny, v ktorej stratil svoj demokratický charakter.

Túto vojnu poznáme pod menom šesťdňová. Zlé jazyky síce tvrdia, že trvala sedem dní, no v siedmy deň treba odpočívať od diela Oslobodenia, takže trvala šesť dní.

V Izraeli si nedeľu istotne pripomenuli ako deň víťazstva, no je to Pyrrhovo víťazstvo. Čo Izrael získal, čo dosiahol? Bezpečné hranice? Je dnes Izrael bezpečnejší než pre júnom 1967? Sú jeho židovskí občania bezpečnejší? Sú šťastnejší? Pri zbežnom pohľade na štatistiku civilných obetí z radov izraelských občanov pred a po júnovej vojne nájde odpoveď i druhák na základnej škole (nieto ešte vysokej).

Bolo im to treba?

V istej diskusii na nete diskutér položil rečnícku otázku: „Bolo to Arabom treba?“ Sila propagandy je obrovská, a keďže „Izrael sa vždy iba bráni“, mnoho ľudí si myslí, že agresormi boli jeho susedia.  Vojnu však začal Izrael. Samozrejme, za štyri desaťročia stovky, ak nie tisíce dobre platených propagandistov usilovne hľadali ospravedlnenia izraelského útoku a samozrejme ich našli. Izrael proste predbehol svojich susedov a spravil to, čo sa chystali urobiť jemu. Dôkazy? Egypt prikázal vojskám OSN stiahnuť sa z hranice. (Pri všetkej úcte, na to mal právo, boli na jeho území. Ak ich tam Izrael chcel mať, prečo ich nepozval na svoju stranu hraníc?) Egypt zablokoval plavbu izraelským lodiam v Akabskom zálive. (No ale to boli jeho teritoriálne vody, takýchto  „casusov bellov“ sú medzi Gréckom a Tureckom stovky.) Násir sa vyhrážal zničením Izraela. (Prázdne slová ešte nijaký štát nezničili.) Egypt „dokázateľne“ pripravoval útok na Izrael. (Asi preto poslal svoje najbojaschopnejšie jednotky na pomoc republikánom do občianskou vojnou zmietaného Jemenu.) Egypt mal plány na útok proti Izraelu. (Izrael má dnes plány na útok proti Sýrii, znamená to vari, že Sýria má právo preventívne zaútočiť na Izrael?) Diskusia o príčinách vojny je neplodná, na každý argument sa dá nájsť protiargument (a keď dôjdu antiargumenty, vždy je tu možnosť obviniť autora z antisemitizmu.)

Nie, nebolo im to treba. No nebolo to ich rozhodnutie. Bolo to treba Izraelu?

O priebehu vojny je hádam škoda písať. Vojnové udalosti sú najlepším dôkazom toho, kto bol a kto nebol na vojnu pripravený. Hrdinských činov sa „dopustili“ vojaci oboch strán, vojakom IDF sa počas šprintu k Suezu pritrafil i voľajaký ten vojnový zločin. (Zmasakrovaní egyptskí vojnoví zajatci dokonca až po štyridsiatich rokoch vrhli svoj tieň medzi politické špičky Izraela.) O vojne prakticky rozhodlo zničenie nepriateľského letectva na letiskách v prvých hodinách vojny. Všetko ostatné boli už iba bežecké preteky. (Hádam s výnimkou hrdinského, no beznádejného odporu Arabskej légie proti vojnovej mašinérii IDF.)

Samozrejme, existuje veľa otáznikov. Napríklad, prečo deň pred začiatkom vojny odleteli americkí leteckí inštruktori z Jordánska aj s lietadlami, ktoré USA Jordánsku dodali? Čo bolo príčinou izraelského útoku na USS Liberty? A mnoho, mnoho ďalších. No už samotné otázky sú nebezpečné, nieto ešte odpovede.

Výsledok vojny pozná každý. Teda ak dával pozor na hodinách dejepisu. Izrael obsadil Západný breh Jordánu, Pásmo Gazy, Sinajský polostrov až k Suezskému prieplavu a Golanské výšiny. Po niekoľkých mesiacoch naťahovania Bezpečnostná rada OSN prijala  rezolúciu č. 242, ktorá žiadala stiahnutie Izraela „z území okupovaných v roku 1967“. V anglickom texte rezolúcie chýba určitý člen, Izrael sa má stiahnuť z „nejakých“ okupovaných území. Keďže po dohodách v Camp Davide (1978) sa Izrael v rokoch 1979-1982 stiahol zo Sinajského polostrova, v roku 1974 z malej časti Golanských výšin a predminulý rok z Gazy, pre niektorých certifikovaných expertov je to dôkaz naplnenia rezolúcie č. 242 - Izrael sa predsa z „nejakých“ území stiahol, pričom dôsledne ignorujú neanglické verzie (možno to niekoho prekvapí, ale angličtina nie je jediným oficiálnym jazykom OSN).

Dôsledky vojny

Izrael je jediná blízkovýchodná demokracia. Tieto donekonečna verklíkované slová zástancov izraelskej politiky musel aspoň raz počuť každý. No čo je to za demokraciu, ktorá musí držať  milióny ľudí za ostnatým drôtom? Polovicu z toho v podmienkach, ktoré sa dajú porovnať len so stredovekými a novovekými ghettami. Izrael obsadil územie, no oficiálne ho neanektoval. Pričom tvrdí, že to nie je žiadne okupované (hoci ho okupuje), ale sporné územie. No keď sa s niekým o niečo sporíme, nevznášame vari na predmet sporu nárok? A okupované územia sú v rukách Izraela, to neodškriepi nik.

Izrael však chce územie, no nechce jeho obyvateľov. Z Gazy sa síce stiahol, na jej ovládanie totiž nepotrebuje byť fyzicky prítomný na tej škvarke zeme. Na Západnom brehu Jordánu ovláda Palestínska samospráva necelú polovicu územia a či sa to niekomu páči, alebo nie, toto územie nie je životaschopný štát, nepripomína nič iné než bývalé bantustany v JAR.

Je to demokratické, keď štát ovláda územie a jeho obyvateľom nedá politické práva? Keď nemajú občianstvo? Lebo štát sa bojí, že by stratil svoj „židovský charakter“? Obdobnú situáciu v JAR sme poznali ako apartheid, no toto slovo v súvislosti s Izraelom znamená okamžité obvinenie z antisemitizmu.

Áno, bezpečnosť, terorizmus... Ešte raz sa pozrime na štatistiku civilných obetí z radov izraelských občanov (ale i Palestínčanov) pred a po júnovej vojne v roku 1967. Pozrime sa i na štatistiku teroristických útokov. Alebo sa radšej nepozerajme. Zistili by sme, že terorizmus je dôsledkom okupácie, nie príčinou. A to by bolo bolestivé zistenie.

Bolo vám to treba?

Súvisiace články:

• Kritika izraelskej politiky a antisemitizmus