Aj keď niektorí zarytí americkí pravicoví komentátori - Rush Limbaugh či Ann Coulter - vo svojich prvých komentátoroch zhodne tvrdia, že na americkej politickej scéne sa masívnou republikánskou prehrou vlastne až nič také strašné nestalo, realita je jasná a do očí bijúca: mocný republikánsky klan, vedený v posledných dlhých rokoch bushovskou famíliou, je na konci s dychom!

Bush senior, ktorý bol kedysi dávno Reaganovým viceprezidentom a neskôr jednovolebným prezidentom, zahral síce ešte z pozadia na starú a voľakedy osvedčenú strunu a namiesto nielen v Amerike verejne nenávideného Donalda Rumsfelda ponúkol prezidentskému synovi do kresla ministra obrany, osobného priateľa Boba Gatesa (pravdaže z Texasu), ide už o posledné záchvevy vplyvu bushovcov na Ameriku.

Neocons do ulity?

Ešte v januári môže spôsobiť nepatrný rozruch tzv. študijná skupina na čele s bývalým ministrom zahraničia Jamesom Bakerom (pravdaže u bushovcov) a takto z pozadia akože nezávisle ponúknuť oslabenému Bushovi juniorovi riešenie ťažkej krízy americkej politiky, ktorá nesie jednoduchý, ale zdrvujúci názov: Irak. Má ísť o postupnú zmenu stratégie a pomalé odhodenie doterajšej doktríny známej pod spojením stay the course (zachovať kurz). Táto totálne pomýlená a nesmierne militantne výbojná metóda má na svedomí stovky tisíc mŕtvych Iračanov, a už skoro tritisíc obetí amerických vojakov a vyše dvadsaťtisíc ťažšie či ľahšie zranených. Pravdaže, do tejto nebývalej politickej tragédie, ktorá už znesie porovnanie takmer s tragédiou Vietnamu, doviedli bushovcov nie islamskí teroristi, ale výbojná skupina amerických neokonzervatívcov.

V poradovom zložení Paul Wolfowitz (ten dostal za svoj projekt invázie do Iraku pred časom známu trafiku, Svetovú banku  od Busha), Richard Perle (výbojný a tajomný poradca bushovcov takmer od stvorenia sveta), William Kristol, nebezpečný šéfredaktor ultrapravicového týždenníka Weekly Standard (to je ten pán, ktorý pred časom v úvodníku vyzval Busha, aby odletel do Jeruzalema a odtiaľ riadil vojenský vpád do Iránu) , a pravdaže aj  nebezpečne sa usmievajúci neokonzervatívec vo funkcii viceprezidenta, Dick Cheney (ten ťažko zbohatol na arabskej rope ešte v časoch po prvej Perzskej vojne, veď bol u Busha seniora ministrom obrany) a ďalšie a ďalšie mená, ktoré sa teraz chystajú maskovať jemnejšími spôsobmi, ako to na ukážku predviedol aj ich výkonný vodca Bush na  prvej tlačovej konferencii po ťažkej kongresovej prehre.

A len na dokreslenie: na Floride už nekandidoval ani ďalší z vychytenej bushovskej trojice,  guvernér Jeb Bush a aj keď vyhral republikán Charles Crist, ten sa počas predvolebnej kampane zdekoval a nechcel sa pred voličmi stretnúť s Georgeom Bushom, lebo obdobne ako kalifornský Arnie cítil, že by ho mohla postihnúť prehra.

Ameriku teda nemožno podceňovať: aj keď sa niečo podobné do poslednej chvíle nezdalo, lebo guru neokonzervatívnych poradcov, Karl Rove, ústredný Bushov stratég, ktorý Busha urobil prezidentom aj pre druhé volebné obdobie, a ktorý dúfal, že na poslednú chvíľu pomôže republikánom aj ohlásený a načasovaný rozsudok smrti nad Saddámom Husajnom ,vydával emailové a esemeskové príkazy po celej Amerike a burcoval priaznivcov republikánskej strany do volieb.

Nič z toho nevyšlo, nevyšli dokonca ani Bushove verejné hrozby, že kým republikáni majú na mysli v Iraku iba víťazstvo (ktovie nad kým), demokrati si želajú prehru... Bushova expanzívna a podvodná politika, nerešpektujúca vonkoncom realitu on the ground, teda v teréne, ako dokáže angličtina pekne plasticky vyjadriť niečo, čo sa deje v určitom priestore, dostala neuveriteľnú facku.

Bush strojca prehry aj výhry

Amerika v utorok siedmeho novembra 2006 vstala zavčasu rána a išla k urnám v doposiaľ neuveriteľnom počte percent, čo sa nepamätá najmenej dvadsať rokov. A táto masová účasť, odhadujúca sa až 70 percentami - zvyčajne sa k urnám dostavovalo 40 – 45 percent - zvrhla republikánsku väčšinu, pretože práve ten „bežný“ Američan pochopil, že zlo ťahajúce Ameriku do priepasti má jednu zo základní práve v Kongrese. Kongres už prakticky bez diskusie schvaľoval vojnovému prezidentovi akékoľvek položky na vedenie nezmyselnej vojny, Kongres ho vyzbrojoval novými zbraňami a tento sluha neokonzervatívnych kruhov, ktorý sa už pomaly stával iba prezidentom jednej časti Ameriky, nepochopil, že v kongresovom meraní síl jeho rodnú stranu opustili aj jej členovia a volili demokratov. V nich vidia semienko na ozdravenie veľkej krajiny, ktorá si práve od invázie do Iraku urobila vo svete hrozivé meno a bola spolu s Izraelom zaraďovaná v medzinárodných prieskumoch verejnej mienky za jednu z najnebezpečnejších krajín pre svetový mier.

George Bush je hlavným pôvodcom prehry republikánov, no je zároveň aj hlavným strojcom víťazstva demokratov...!

A zdá sa, že ak sa bude ostávajúce dva roky už demokratickej väčšine vzpierať, nielenže mu neprejdú jeho nenásytné finančné požiadavky na dokončenie „džobu“ v Iraku, ale neprejdú mu ani jeho obľúbení nominanti, napr. povestný jastrab v OSN veľvyslanec John Bolton. A potom sa môže o dva roky stať, že aj kreslo Bieleho domu prevezme po ňom demokrat...

Michal Havran