Na výstavu Hrdinovia, králi a svätci som išla s očakávaním orbánovského gýča a neodchádzala som sklamaná. Zážitok z návštevy som si zobrala osobne.

Stal sa pre mňa správou o Budapešti, jej dvoch tvárach a celom tomto regióne, v ktorom sa snažím cítiť doma. A to ako na jednej, tak aj na druhej strane Dunaja.

Budapeštianska výstava tvorí pozadie k novej ústave, ktorou sa Maďarsko stalo viac kráľovstvom a menej republikou. Jediný kus textu, prihovárajúci sa nemaďarsky hovoriacim návštevníkom, je veľký baner pri vstupe, na ktorom je vysvetlená koncepcia výstavy. Dve línie vyvierajú z národnobuditeľských textov: oficiálnej hymny a takzvanej druhej hymny. V pravom krídle nájdeme búrlivú históriu: sedliacke povstania, turecké vpády a revolúciu 1848. V ľavom konsolidačnú líniu: od Korvínovho dvora až k romantickému vyvrcholeniu v podobe svätyne s obrovským plátnom Hungarian Conquest. V podchladenej miestnosti, v absolútnom tichu podčiarknutom len hrmotom klimatizácie, sa dostávame k druhému panelu s anglickým textom.

Svätyňu zdieľam s dôchodcami usadenými na lavici oproti obrazu a pár turistami. Tí pobiehajú medzi obrazmi bez akejkoľvek pomoci výkladu, ktorý by ich doprevádzal. Samozrejme, na vstupe si možno zapožičať slúchadlá (za extra poplatok). Žiaden preklad textov k obrazom, ani leták či akýkoľvek sprievoca k výstave. Cudzinec sa tu môže zúčastňovať len v nemom úžase, kĺzať očami od melancholickej princeznej lúčiacej sa s Transylvániou k barbarským multi-kulti Turkom pod kopytami koní až k replike svätoštefanskej koruny. Výsledkom je guláš heroických výjavov. Ako tak stojím pred obrazom krstu Vajka, z ktorého sa stáva budúci svätý Štefan, dostávam pocit, že na tejto výstave bol prekrstený naspäť na Vajka a obracia sa mi chrbtom v akejsi tajnej úmluve. Nuž, vo viacerých domácnostiach na Slovensku sa kedysi hovorilo maďarsky alebo nemecky, aby decká nerozumeli.

Monumentálne plátno Hungarian Conquest je bezpochyby kľúčom k výstave. K rozkódovaniu aj rozkladu jej obsahu. Nejde ani tak o samotné výjavy. Ideológom zobrazenia bol romantický „bestsellerista“ Mór Jókai, ktorý sa plodnosťou vyrovnal Balzacovi a to vraj najmä preto, že manželka ho zamykala do pracovne a obed nepodala, kým spisovateľ nesplnil stranovú kvótu. Jókai navrhol, aby Atilla sedel na bielom koni, nie ako dobyvateľ, ale hrdý kodifikátor mierovej dohody. (Pousmiala som sa nad nadčasovou zlomyseľnosťou zobrazovateľa: kým dobyvatelia majú hipsterské fúzy, sú dynamickí a opojení úspechom, starousadlíci majú obuté akýsi ekvivalent ponožiek v sandáloch, tupo pozerajú a akoby im trik s bielym koňom na výmenu za pôdu, trávu a vodu stále nedochádzal.)

Zaujímavý paradox však skrýva biografia autora obrazu. Mihály Munkácsy dostal zadanie namaľovať obraz pre budovu parlamentu, ktorý sa mal dostavať v rokoch okolo tisícročnice Uhorska. Autor namaľoval seba medzi besedujúcich náčelníkov. V tom čase však už vyše dvatsať rokov žil v Paríži. Prešla som do vedľajších miestností, ktoré prezentovali Munkácsyho tvorbu. Tu ma zaujal jeho životopis od narodenia v Mukačeve, ako Michael von Lieb, až po smrť neďaleko Bonnu. Jeho dráha hovorí veľa o uhorskej identite tých čias. Jeho rodičia boli bavorskí Nemci žijúci v dnešnej Ukrajine v meste, ktoré má aj maďarské meno Munkács a toto meno si maliar vzal ako pseudonym. Maľbu študoval v Pešti, Viedni, Mníchove, Düsseldorfe a Paríži. Keď dostal objednávku na veľké plátno pre budúci maďarský parlament, bol už uznávaným umelcom, ktorý pracoval na veľkých zakázkach, ako stropná maľba pre viedenské kunsthistorické múzeum. Keď bol obraz hotový na odovzdanie, budapeštiansky parlament ešte nebol dokončený. Neskôr jeho inštalácii bránila vlna kritiky, za ktorou vraj treba hľadať narastajúce etnické napätie v monarchii.

Prešla som okolo nezatvárajúcich sa dverí dámskych toaliet, kde opadané písmenká oznamovali účel miestnosti. Opäť som sa vrátila pred Munkácsyho obraz. Visel tu ako oltár odcudzenia celej jednej historickej línie, odstrihnutia susedných národov. Výstava mi ponúkala smutné alternatívy stotožnenia sa: buď vodnaté oči Slovanov alebo divoké číro porazených Turkov. Tak, ako na obrazoch sú „exóti“ drtení kopytami alebo prinášajúci dary, cítila som sa nevítaným hosťom na tejto výstave. To, že mi postaršie sprievodkyne nevedia odpovedať po anglicky ma už nerozhádže. Napokon, ja som mala šancu naučiť sa po anglicky, ony dostali do vienka nemčinu a ruštinu. Horšie je, že výstava kodifikuje nepriateľstvo ku všetkému cudziemu. Keby to bolo na Orbánovi, medzinárodnú univerzitu, na ktorej študujem, by v meste nenechal otvoriť.

Budapešť je nielen zložená z dvoch miest na dvoch stranách rieky. Má tiež dve tváre. Jedna je kozmopolitná, ktorá predstavuje turistom aj expatom mesto s vibrujúcim životom. Brazílska študentka moderného tanca, ktorá sa len nedávno prisťahovala z malého univerzitného mestečka vo Francúzsku, je okúzlená pestrosťou mesta. Pripomína jej Brazíliu väčšmi, než západoeurópske metropoly, kde jej chýba moment prekvapenia, možno to nazvať aj neusporiadanosť alebo improvizácia. Kým mainstream ide bicyklovať na critical mass, menšia kritická skupina ľavicovej mládeže ide hádzať žabky na Dunaj a počúvať hudbu z dídžejského pultu poháňaného bicyklom. Na rozdiel od Bratislavy tu funguje sieť klubových kín – síce aj za cenu, že pokladníčka zároveň predáva v bufete, trhá lístky, spúšťa film a vyzeralo to, že snáď aj zahrá na klavíri stojacom pred plátnom. Na uliciach zostali početné kníhkupectvá, neprešli pod strechu nákupných centier. Najesť aj napiť sa dá v tomto meste neporovnateľne lepšie, než v Bratislave. Na druhej strane študent medicíny dokončuje štúdiá s jasnou predstavou, že pracovať pôjde do Nemecka. IT mág, ktorý práve z Nemecka či od inakiaľ prišiel vraví, že sa vracia rád kvôli tomuto mestu. Aj vďaka dobre využitým eurofondovým dotáciám vyzerá centrum čoraz upravenejšie. Na rozdiel od bratislavského centra, nová dlažba funguje aj po roku používania.

V Budapešti sa dá pohodlne prežiť v bubline kozmopolitného života, ako sa mi to donedávna darilo. Zároveň sa neviem striasť stredoeurópskeho tieňa histórie, ktorý na moju slnečnú idylu vrhá aj spomínaná výstava. Ukazuje mi tak druhú tvár mesta. Tú som si užila počas demonštrácií proti Guyrcsányho vláde v 2006-om a následných zletoch ultra pravice. Po chrbte mi chodili zimomriavky, keď som začula spriazneného francúzskeho rečníka vyvolávať mená maďarských hrdinov. Absurdné mi prišlo, keď sa ma učiteľka maďarčiny pre cudzincov spýtala, či sú všetci v Bratislave Slováci. Nuž, nechcela som jej pokaziť predstavu Bratislavy/Pozsony/Pressburg, ako dvoj- či viacjazyčného mesta. Maďarčinu dnes v Bratislave najčastejšie počujem, keď kráčam okolo stavby či na Centrálnom trhovisku. Spája sa mi skôr s murármi a zeleninármi z Južného Slovenska, než s prešporskými mešťanmi. Rozmýšľam, akú víziu spolunáležitosti ponúkame maďarsky či inak hovoriacim spoluobčanom. Ako sa cítia v Bratislave?

Stále o sebe vieme veľmi málo. Napriek tomu, že jeme rovnaké jedlá a delíme sa o poriadny kus histórie, nechávame si výstavami a sochami (legitimizujúcimi moc jednej či druhej vlády) nahovoriť, ako máme rozmýšľať o svojich susedoch či spoluobčanoch. Spomínaná výstava bude na Hrade už len mesiac, no potuchlinu 19.storočia v novom šate bude cítiť ďalej. Som rada, že v Bratislave som si mohla pozrieť vynikajúco kriticky spracované umenie socialistického realizmu – SNG nedávno otvorila výstavu Prerušená pieseň. Sochy bývalej epochy nestačí vyhodiť do vzduchu či vyviezť za mesto, ako je to v prípade socialistického Disneylandu v Budapešti. O minulosti treba diskutovať. Hrdinovia, králi a svätci diskusiu neumožňujú. Diktujú jasnú správu Orbánovmu elektorátu, ktorý začína pripomínať neskorú fázu Mečiarovho stúpeneckého kolektívu. Tým ešte vie ponúknuť výpravnú legendu o zašlej sláve, ktorú treba rozdúchať napriek neprajníkom. Cudzincovi, dokonca aj susedovi, sa obracajú chrbtom. Nastavujú odmietavú grimasu ženy za okienkom, keď otočí ceduľu, že ZÁRVA a nechá rad turistov čakať na lístky na vlak. Unavení sa zosúvajú na dlážku pod kopytá systému, oči stĺpkom ako zaklaní Osmani.

SNG by mohla odpovedať výstavou, ktorá by predstavila uhorské dejiny ako dejiny regiónu a nie maďarské dejiny kulminujúce apoteózou Orbána. Nemá význam odpovedať sochami ako Svätopluk, či naťahovať sa o košického rodáka Máraia (napokon Jókai bol z Komárna). Radšej sa snáď treba vrátiť k predromantickej nadnárodnej koncepcii Uhorska ako spoločnej platforme pre regionálnu identitu aj spolunažívanie cez hranice. Ak sa niekto môže sťažovať na odstrihnutosť hranicami od krajanov, tak je to skôr Ukrajina.