Na nechutný priebeh Saddámovej popravy si hádam ešte každý čitateľ spomenie. Pred týždňom nasledovala ďalšia poprava, rovnako nechutná. No iracké úrady si tentoraz dali pozor a verejnosti nepustili obrázky. A bolo by sa na čo dívať!

Pri poprave Saddámovho nevlastného brata Barzána došlo „k oddeleniu hlavy od tela“- sadistické indivíduá by si prišli na svoje!

Počas svojho blízkovýchodného turné madam Riceová vyslovila znepokojenie nad priebehom Saddámovej popravy. Keď iracká polícia zadržala zhotoviteľov „ilegálneho“ záznamu Saddámovej popravy, madam Riceová nad tým vyslovila uznanie.

Namieste je jedna veľmi zaujímavá otázka - čo bolo na Saddámovej poprave znepokojujúce? Jej nechutný priebeh, keď kati urážali odsúdenca, alebo zverejnenie tohto nechutného priebehu? O zadržaní katov, ktorí svojím „neprofesionálnym“ prístupom zhanobili povesť irackej justície, hádam nikto ani neuvažoval. Veď to boli vykonávatelia aktu spravodlivosti. No zadržané boli osoby, ktoré zverejnili výkon tohto aktu spravodlivosti. Teda z vyjadrení irackej vlády i americkej administratívy sa dá usudzovať, že znepokojivý nebol priebeh popravy, znepokojivé bolo jeho zverejnenie. Znepokojivé nebolo urážlivé konanie katov voči odsúdencovi, znepokojivé bolo zverejnenie tohto konania. Ináč sa tomu rozumieť nedá.
 

A nie je to žiadna výnimka. Už v čase hlasovania o takzvanom federalizačnom zákone došlo k veľmi podobnej situácii. Keď denník az-Zamán (Čas) uverejnil informácie o podivnom a neprehľadnom hlasovaní, skupina poslancov irackého parlamentu iniciovala hlasovanie o rezolúcii žiadajúcej prezidenta Talabáního, aby inicioval zákaz tohto denníka. Zase nebol problémom spektakulárny priebeh netransparentného hlasovania, problémom bolo zverejnenie tejto udalosti. (Aj niektoré západné médiá o tomto podivuhodnom hlasovaní priniesli objektívne informácie, no na tie si irackí poslanci netrúfli.)
 

Po Saddámovej poprave vypukli v Iraku protesty sunnitov. Keď televízia aš-Šarqíja (Východná) zverejnila zábery z týchto demonštrácií, dostala od irackej vlády zákaz. Dôvodom zákazu bolo obvinenie z „podnecovania sektárskeho násilia pri spravodajstve o Saddámovej poprave“. Samozrejme, vysiela z Bahrajnu, takže zákaz nezastavil jej vysielanie, no znemožnil prácu jej spravodajcov a redakcie v Iraku. Treba ešte dodať, že po zákaze Šarkíje sa dodatočne našiel iný dôvod, zverejnenie správy o vražde troch univerzitných študentiek, ktorá sa vraj nestala.
 

Televízna stanica Šarkíja patrí tomu istému majiteľovi, ako denník az-Zamán.

Saad al-Bazzáz začal vydávať az-Zamán v londýnskom exile. Bol členom Irackého nezávislého demokratického hnutia vedeného Adnánom Pačáčím. Po Saddámovom páde presídlil do Iraku, kde bol pokladaný za osobu blízku Američanmi dosadenej Dočasnej vládnej rade. Celé roky v exile i tri roky po návrate bol majiteľ i jeho denník predstaviteľom sekulárne orientovanej liberálnej irackej inteligencie. Až pred pár mesiacmi z neho vyjadrenia niekoľkých irackých vládnych predstaviteľov urobilo „prosunnitského“ a  „probaasistického“ dobre že nie teroristu.
 

Keď si k tomu ešte domyslíme pred mesiacmi zverejnený Bushov úmysel zbombardovať sídlo televíznej stanice al-Džazíra, pridáme tých niekoľko irackých novinárov zadržiavaných bez súdu, čo si môžeme myslieť? Hádam len to, že na Blízkom východe majú Amíci situáciu plne pod kontrolou a len oficiálnu líniu nedodržiavajúce spravodajstvo arabských médií im kazí dobrú povesť.

Jaroslav Drobný

Autor je arabista