Bushova administratíva má v rukách tromf. Chálid Šejch Mohammed sa na základni Guantánamo priznal, že nesie zodpovednosť za útoky z 11. septembra 2001, zorganizoval bombové atentáty na Bali a pokúsil sa zlikvidovať dve americké lietadlá bombami v topánkach. Priznal tiež, že je členom vedenia al-Kájdy, že je operačným veliteľom pre všetky zahraničné operácie a že plánoval vraždy amerických prezidentov, vyhodenie newyorských mostov do povetria atď. Celkovo priznal zodpovednosť za desiatky trestných činov.

Na tomto spektakulárnom priznaní je zaujímavých niekoľko skutočností. Odohralo sa pred tajným americkým vojenským tribunálom, ktorý okrem Bushových chlapcov neuznáva nikto – nielen medzinárodné ľudskoprávne organizácie, nielen Európska únia či OSN, ale ani americký najvyšší súd. Proces nebol podrobený verejnej kontrole, Mohammed v rozpore so všetkými civilizovanými normami nedostal právo na advokáta a toto priznanie neprečítal sám, ale poverený príslušník americkej armády. Mám veľké pochybnosti o tom, akú cenu má takéto priznanie, najmä ak poznáme doterajšie vyšetrovacie metódy na Guantáname, ktoré našincovi musia pripomenúť atmosféru z päťdesiatych rokov minulého storočia.

Organizácia Amnesty International zverejnila fakty o tomto tábore, v ktorom bolo od 11. januára 2002 zadržiavaných viac ako 775 ľudí. Až doteraz nebol nikto uznaný vinným z akéhokoľvek trestného činu, iba desiati z nich boli obvinení a 17 z nich nedosahovalo v čase deportácie vek 18 rokov. Správanie amerických väzniteľov pritom nemá v demokratickom svete obdobu.

Bývalý väzeň Sami al-Hadždž (reportér televíznej stanice al-Džazíra, ktorého uniesli príslušníci tajných služieb a rodina o ňom nič nevedela) spomína, ako ho mučili: bili ho po bruchu a po chodidlách, po jednom mu vytrhávali chlpy z brady, zastrašovali ho psami, držali ho v tesnej klietke, vyhrážali sa mu znásilnením a zhadzovali ho zo schodov. Hlboké rany mu zašívali bez umŕtvenia. Mehdiho Ghezaliho zasa pripútali nahého na studenú dlážku k železnému kruhu a nedovolili mu jesť, spať či ísť na záchod. Ak zaspal, americký vojak ho buchol do hlavy, aby ho zobudil. Denne ho takto „vyšetrovali“ 14 hodín. To sú len niektoré príklady. Na Guantáname sa však používajú aj ďalšie metódy: topenie, dusenie, šoky elektrickým prúdom, pripútanie na najväčšej slnečnej páľave. Toto sú však len výpovede prepustených. O mnohých ďalších nevieme vôbec nič. Pakistanský básnik, redaktor literárneho časopisu a obchodník s drahokamami Abdur Rahím Muslim Dost bol unesený v čase, keď verejne kritizoval praktiky tajných služieb. Zatiaľ o jeho osude na základni nie je nič známe.

Človek s elementárnou historickou pamäťou, ktorý si pamätá, k akým nezmyslom boli schopní priznať sa po týždňoch mučenia väzni v päťdesiatych rokoch, nemôže brať takéto priznania vážne. Nemôže im dôverovať a akýmkoľvek spôsobom legitimizovať podobné praktiky. Môže sa len pýtať, čo ho ešte môže dnešná Amerika naučiť o demokracii. Najmä ak Bushova administratíva vytrvalo tvrdí, že toto nie je mučenie, ale „alternatívne metódy vyšetrovania“. Ešteže tak.