Česká republika nemá ani po mesiacoch trápenia stabilnú vládu. Je to dôsledok priam nevídanej skutočnosti. Na celej západnej pologuli, charakterizovanej tradičnými aj novými demokraciami, sú už len dve krajiny, kde o vláde rozhodujú komunisti - na Kube a v Českej republike...

Sú Česi „dedičnými ultraľavičiarmi“? Veď „únor 1948“ bol v réžii Prahy, keďže v Česku zvíťazili vo voľbách komunisti, kým na Slovensku to bola Demokratická strana. Pozoruhodné je, že aj na konci vlády komunistov sa Václav Havel bez problémov nechal v decembri 1989 zvoliť za československého prezidenta komunistickým parlamentom a nijako to neotriaslo jeho disidentskou dušou bojovníka proti komunizmu. Naopak, za svojho najbližšieho spolupracovníka si zvolil komunistu Mariána Čalfu, spoluautora komunistického „obuškového“ zákona.

Havel následne nepripustil ani to, aby komunistickí funkcionári boli braní na zodpovednosť. Takpovediac generálne ich pardonoval, čím im dal šancu v pokoji sa spamätať a znovu sformovať do silnej strany. To mu vyčítali aj jeho vlastní.

Českí komunisti sa ani nikdy nevzdali svojej minulosti, kým na Slovensku sa komunisti najskôr reformovali, aby sa neskôr tí reformovaní stratili v politickom prepadlisku. Nereformovaní slovenskí komunisti hrali v minulom parlamente úlohu len folklórnej skupinky a do nového sa už nedostali.

Najväčším paradoxom však je, že sociálna situácia je na Slovensku omnoho horšia než v Česku. A predsa slovenskí komunisti nemajú šancu. Naopak, českej ekonomike sa práve vďaka pravicovej politike darilo a ani sociálni demokrati sa reformám nevyhli. V dlhodobom spätnom historickom pohľade by práve sociálni demokrati mali byť opatrní vo vzťahu k nereformovaným komunistom, veď tí ich už tradične nenávideli a likvidovali takmer s rovnakým fanatizmom ako klasické buržoázne strany!

A tu stojíme pred záhadou – ani sociálna situácia, ani historické poučenie v Česku akoby vôbec neplatili. V českej spoločnosti je navyše okolo faktu, že komunisti tu ako takmer jediní v posttotalitných krajinách ostali pri svojom zdiskreditovanom názve a aj ideológii (veď ich súdruhovia sa chodili učiť do Moskvy „jak vám zakroutit krkem“) a napriek tomu v Česku rozhodujú o vláde, podozrivé ticho.

Iba občas sa ozve rozhorčený hlas ako v prípade článku Rossa Hedvicka „Proč je část českých voličů dobytek?“, kde píše: „Přesně 685 328 lidi, neboli 12,81 % voličů je podle mne dobytek. To jsou totiž voliči, kteří přímo nebo zprostředkovaně volili pro poslance dnešního Parlamentu České republiky za KSČM Josefa Vondrušku. Soudruh Josef Vondruška věznil (byl „vychovatel“ v letech 1972 až 1990) v dobách komunistické diktatury a přímé sovětské vojenské okupace v nejtvrdším komunistickém lágru Minkovice…“ Tento hlas, považovaný za extrémny, však ďaleko nedoľahne. O komunistických absurditách sa v Česku mlčí. Niet divu, veď vlastne opäť vládnu.

Otázka teda znie – je to len akési nedopatrenie výnimočne spomalených dejín v českej kotline, alebo sú Česi naozaj dedičnými ľavičiarmi?

Gustáv Murín

Autor je spisovateľ a publicista