Ak by niekto hľadal liek na chronickú dopravnú zápchu v káhirských uliciach, dôležitý medzištátny zápas Faraónov (egyptský národný futbalový tím) by mohol byť istým riešením. No riešením krátkodobým, jeho účinok netrvá dlhšie, než samotný zápas. A keď sú ešte k tomu Faraóni úspešní, dopravná zápcha sa veľmi rýchlo a mnohonásobne vráti.

V sobotu 14. novembra v podvečer okolo siedmej hodiny začala doprava v Káhire rednúť. O pol ôsmej sa už ulice skoro úplne vyľudnili, teda vlastne vyautili. Cestoval len ten kto musel a komu na uspokojenie jeho futbalových chúťok stačil akustický zážitok.

V žiadnom prípade sa však ulice nadali nazvať ľudoprázdnymi. Reštaurácie, kaviarne, obchody, každý lepší podnik (a spolu s nimi i všetky horšie) nachystali pre svojich návštevníkov aj pre náhodných okoloidúcich televízne obrazovky. Nie inak ako na verejnosti to bolo aj v súkromí egyptských domácností. Sliepňajúce miniobrazovky prenosných TV prijímačov aj megarozmerné screeny baťovsky supermoderných plaziem sa stali objektom úporného civenia miliónov očí. Sedemdesiat miliónov divákov pred televíznymi obrazovkami sledovalo spolu so sedemdesiatimi tisícami divákov na káhirskom medzinárodnom štadióne zápas Egypt – Alžírsko o postup na MS do Juhoafrickej republiky.

Samotný zápas bol vcelku pekným futbalovým zážitkom (aj keď to je samozrejme vecou názoru), ktorý nekomplikovalo prílišné futbalové umenie. Prvý, viac menej náhodný gól padol už na konci druhej minúty zápasu, druhý padol až po piatich minútach šesťminútového nadstavenia riadneho hracieho času (zostrih oboch gólov). Medzitým sa toho veľa nedialo, aj keď miestni komentátori šancou nazývali každú strelu, ktorá aspoň približne kopírovala smer, ktorým sa dala tušiť alžírska bránka. Vyslovene gólových šancí mali Egypťania iba zopár, kriticky hlas hovorí, že len tri skutočné (z čoho premenili dve). Hra síce bola dynamická, no väčšinou sa odohrávala v strede poľa. Alžírski hráči stavili na predsunutú obranu a ich občasné gólové šance ich dokázali akurát nesmierne prekvapiť.

Zápas skončil najlepšie, ako sa dalo. Futbalová matematika nepustí, Alžírsku stačilo na postup prehrať o jeden gól, Egypt musel vyhrať o tri. To medzi tým znamenalo barážový zápas.

Víťazstvo Egypta vyhnalo do ulíc celú Káhiru. No možno nie celú, ale tri štvrtiny určite. Skupinky výrastkov a hlúčiky mládeže sa s davmi dospelých zlievali do spontánnych sprievodov, ktoré v rachote bubnov a petárd kráčali odnikiaľ nikam dopravnými tepnami Káhiry, často oboma smermi naraz. Celá Káhira sa stala jednou obrovskou dopravnou zápchou, v ktorej sa dopravné prostriedky pohybovali rýchlosťou rovnajúcou sa rýchlosti fanúšikov tancujúcich pomedzi kaskadérske kúsky predvádzajúcimi motocyklistami. Ak z otvorených okien áut netrčali Egypťania a Egypťanky (v šatkách aj bez šatiek, alebo s vlajkami namiesto šatiek), tak odtiaľ vytŕčali aspoň ich ruky s vlajkami. Na strechách autobusov a mikrobusov, na korbách nákladných áut sa za jazdy tancovalo. No prosto, šťastný Egypt!

Nie všetko však bolo také nádherné. Bolo by možné diskutovať o druhom góle, na ktorý ak sa vraj pozrieme z toho správneho uhla, mohli by sme vraj zbadať, že padol vraj z ofsajdu.  Mohli by sme písať o útoku kameňmi a tehlami na autobus s alžírskymi hráčmi (to len Alžírčania nafúkli nejaký ten hodený kamienok), o troch desiatkach zranených alžírskych fanúšikoch (v skutočnosti dostali infarkty, pretože nezvládli prehru svojho tímu), o tom, že alžírskych divákov pustili zo štadióna až tri hodiny po zápase (samozrejme z bezpečnostných dôvodov, pre ich vlastné dobro)...

Bolo by možné diskutovať, kto však videl šťastných Egypťanov v uliciach, nemá to srdce. Oslavy trvali do skorého rána, až s brieždením poslal posledných vytrvalcov spať hlas muezína vyzývajúci k raňajšej modlitbe.  

V nedeľu o úspechu písali všetky denníky. Prezident i vláda poslali futbalovému tímu blahoprajný telegram, v ktorom k úspechu nezabudli zablahoželať aj ľudu Egypta. Hádam by sa hodilo napísať niečo o chlebe a hrách, ale načo, futbal musí byť, aj keby na chleba nebolo.

Nasledujúce dni prežil Egypt v horúčkovitom očakávaní rozhodujúceho zápasu. Dopravný chaos bol obohatený o jednotnú „melódiu“ večne vytrubujúcich káhirských šoférov. Cena egyptskej vlajky veľkosti „tak akurát do ruky“ sa vyšplhala na trojnásobok.

Trvalo to však príliš krátko. Štyri dni nádeje, štyri dni šťastia.

Rozhodujúci zápas sa odohral 18. novembra na neutrálnej pôde sudánskeho Ummdurmánu. Pre zachovanie neutrality obecenstva Sudánci vyčlenili pre obe strany po sedemtisíc vstupeniek (2500 egyptských vraj kúpila vládnuca Národno-demokratická strana a rozdala ich svojim verným), z bezpečnostných dôvodov dokonca znížila kapacitu štadióna o 15 percent.

Zázrak sa však nekonal, v 40 minúte premenil alžírsky hráč Antar Jahja všetko egyptské nadšenie na nekonečný smútok. Zápas skončil víťazstvom Alžírska. Neopakovala sa noc osláv a radosti.

Káhiru ovládol smútok, občas aj slza vypadla. Smútok sa však miestami premenili na hnev, rozbitými oknami a výkladmi si to odnieslo okolie alžírskeho veľvyslanectva v štvrti Zamálek. Nešportovými prostriedkami pokračujúci zápas medzi výtržníkmi a policajtmi skončil niekoľkými zranenými policajtmi a mnohými zadržanými výtržníkmi.

V ďalšie dni nasledovala horúčkovitá diplomatická aktivita, Egypt aj Alžírsko povolali svojich veľvyslancov na konzultácie. Pridal sa aj Sudán, ktorému sa nepáčilo správanie alžírskych a egyptských futbalových turistov na svojom území, a ešte menej opis situácie v egyptských denníkoch. Situáciou sa zaoberalo dokonca zasadnutie vlády za predsedníctva prezidenta Mubaraka.

Futbalová vojna zatiaľ síce chvalabohu nehrozí, ale Alžírčanom v Egypte a Egypťanom v Alžírsku niet veru v posledných dňoch čo závidieť. Veď čo už, keď toho chleba veľa nie je a ani tie hry už nie sú, čo bývali...

Autor je arabista, pôsobí v Káhire