Po prvý raz za dlhé roky na stretnutí G8 v Heiligendamme nebolo osem štátov, skôr to bolo stretnutie 7 + 1. Pritom prezident Putin je veterán summitov G8, zúčastňuje sa na nich od roku 2000. Na skončenom summite nebolo jedinej témy, ktorá by patrila medzi priority ruskej politiky.

Pre všetkých, čo sledujú ruské médiá, najmä televíziu, je jasné jedno - obrovský priestor, množstvo obrazov má ukázať ruskej verejnosti - zjednodušene povedané - buď negatívny obraz západných demokracií alebo to, že sa nelíšia od ruskej reality. Plne v zhode s prejavmi prezidenta tieto obrazy verejnosti hovoria – hľa, nemajú nás čomu učiť.

Samozrejme, pokrm pre verejnosť sa nepodáva všade. Nemálo komentátorov a politických technológov si kladie otázku – napätie, konflikt a konfrontácia môže trvať dlho - do decembrových parlamentných volieb a do marca budúceho roka, keď budú prezidentské voľby. Niet prakticky otázky, v ktorej Rusko nie je v spore, prinajmenšom v prudkej slovnej výmene so štátmi NATO a EÚ. A ak to bude trvať dlho, ako usporiada vzťahy nástupca terajšieho ruského prezidenta, aké vôbec bude mať možnosti? Toto je nezodpovedaná otázka.

Ešte pred rokom to všetko aspoň navonok vyzeralo inak – Rusko bolo po prvý raz v tridsaťročných dejinách hostiteľom summitu zoskupenia. Okrem ruských televízií  po prvý raz masívne, siahodlhé spravodajstvo vysielala aj Russia Today, ruská satelitná televízna stanica vysielajúca v angličtine. Všetko sa odohrávalo v impozantnej scenérii Petrohradu a priľahlého predmestia Strelna s obnoveným cárskym palácom Konstantinovskij.

Choreografia protokolárnych stretnutí, mávaní do kamier, úsmevov, stiskov rúk nemohla mať pôsobivejšie kulisy. Avšak vypnutie plynu Ukrajine a následne Európe, napätie s Gruzínskom, konflikt v hodnotení Bieloruska a tamojších volieb, napätie okolo streľby na japonské rybárske člny pri Kurilských ostrovoch – to zásadne odlišovalo sedem hostí (vlastne osem, spolu s predsedom EK Barrosom) od ruského hostiteľa. Zásadne sa však menila a zmenila aj politika - tak energetická, ako aj bezpečnostná - vo vzťahu k Ruskej federácii. Hlavnou otázkou bolo ako čeliť „ruskému energetickému a politickému vydieraniu, ktoré sa stalo ruskou zahraničnopolitickou doktrínou“. (Kommersant č. 115/2006)

Choreografia bola veľkolepá, protesty žiadne. Palác Konstantinovskij bol prístupný len cez Fínsky záliv na osobitne kontrolovanej lodi, prístav bol dostupný taktiež len na osobitné preukazy. Studený dážď a prenikavý vietor dokonal svoje. Novinárske stany boli útočiskom pred prílivmi vody. Len vybraní kameramani mali to šťastie či smolu, že sa dostali k záberom na mieste rokovania v paláci vzdialenom niekoľko kilometrov. A ostatní ešte šťastnejší tak okolo polnoci, ba aj neskôr, keď na tlačové konferencie do novinárskych stanov chodil osobne prezident Putin vítaný potleskom masy, ktorá síce bola na summite, ale sa vlastne nikam nedostala. Protestujúcim a antiglobalistom bol vyhradený osobitný športový štadión, ďaleko od stredu mesta, nehovoriac už o mieste schôdzky.

Verejnosť, ruská verejnosť teda na vlastné oči niekoľko dní na obrazovkách všetkých televízií videla prezidenta Putina ako partnera a Petrohrad ako hostiteľa veľkého svetového podujatia.

Do mesta sa cez záliv po práci novinári vracali s osobitnými sprievodcami (120-až 130-stránkovými). Viedli ich po stopách buď Američanov, alebo Britov, či Nemcov, Francúzov a Talianov - toľko cudzincov postavilo toto mesto na nohy. Ja som náhodou získala stostranovú brožúru – Slováci v Peterburgu. Boli sme v európskom meste. O tom nebolo pochýb. A v rodnom meste terajšieho ruského prezidenta.

Avšak Andrej Illarionov vtedy napísal: „Zo zahraničia sa nikto do Petrohradu neponáhľal, lebo už nikto nepopiera, že Rusko neplní nepísané pravidlá klubu, pokiaľ ide o demokratický politický režim a rozvíjajúce sa inštitúcie a oddanosť princípom medzinárodnej spolupráce. Len idealisti navrhujú, aby sa summit bojkotoval, pragmatici sú proti. Avšak pokúšať sa poúčať ruské vedenie o všeobecných demokratických hodnotách je neprofesionálne, neúčinné a márne. Petrohradský summit je podpora najvplyvnejšej svetovej organizácie terajšiemu ruskému vedeniu, potvrdzuje to, čo neúnavne tvrdí ruské vedenie – hľa, niet nijakých zásadných rozdielov medzi západnými a ruskými vodcami. Bez ohľadu na výsledky je jasné - G8 ako demokratický klub zahynula.“ (Vedomosti, 18.04.2006)

Andrej Illarionov je muž, o ktorom sa veľa nehovorí. Ale už dlho sedáva po boku opozičného vodcu Garriho Kasparova. Známeho aj ako účastníka konferencie Demokracia a bezpečnosť, na ktorej vystúpil s podporou disidentov G.W. Bush v Prahe. Podstatné však je, že Illarionov bol dlhé roky ruským šerpom. Tak sa nazývajú odborníci, šéfovia tímov, ktorí s partnermi pripravujú a koordinujú celú agendu G8. Dlhé roky sedával A. Illarionov v Kremli. Jeho jediným bezprostredným šéfom bol prezident. Vladimir Putin.

Vyhlásenia prezidenta Putina pred terajším summitom naplno ovládli politiku a jej slovník. Patrí to k ruskej choreografii, že prezidentov hovorca Peskov už v Nemecku hypoteticky odpovedal na hypotetickú otázku, či Rusko namieri rakety na Európu. A minister zahraničných vecí Lavrov miernil iné zásadné prezidentovo vyhlásenie – Rusko nevystúpi z medzinárodnej dohody obmedzujúcej počet konvenčných, nejadrových zbraní a vojsk v Európe.

V Heiligendamme sa konala iná choreografia G8. V nej zapadlo, že posledný tam dorazil nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier, o.i. predtým a aj teraz hlavný architekt previazanosti vzťahov Nemecka (a teda aj EÚ) s Ruskom. Dôvody Steinmeierovho meškania – účasť na stotisícovom všenemeckom dni evanjelickej mládeže v Kolíne. Išlo tam o inú globalizáciu – o to, ako v globálnych podmienkach prevziať zodpovednosť za ochranu životného prostredia, atmosféry, jej znečisťovanie, otepľovanie, boj proti biede a chudobe – a mosty medzi konfesiami.

Nuž, takýto sprievodný jav – masové zhromaždenie veriacich - v Petrohrade či Rusku nebol.