Okolo päťdesiat rozličných organizácií, ako aj rozhlasové stanice po celom svete podporili, alebo sa priamo zúčastnili na medzinárodnom dni čítania z knihy Anny Politkovskej známej pod rozličnými názvami - Druhá čečenská, Kúštik pekla, Ruský denník. V Kolumbii, vo vlasti nositeľa Nobelovej ceny za literatúry, poskytlo dielo Garcíu Marquéza Kronika vopred ohlásenej smrti parafrázu názvu knihy - v prípade Anny Politkovskej nešlo však, ako vieme, o román, ale o krutú pravdu, ktorá sa naplnila vo výťahu jej bytu v strede Moskvy na Lesnej ulici vlani 7. októbra. Noviny, pre ktoré pracovala – Novaja Gazeta – podporuje a sčasti vlastní jeden z novodobých ruských laureátov Nobelovej ceny - Michail Gorbačov. Akciu podporil denník El País, berlínsky fond Petra Weissa a Medzinárodné centrum žurnalistiky.

Ale predsa len najviac a najvýstižnejšie sa nám prihovára sama autorka: kto som a prečo píšem o druhej čečenskej – to je prvá veta jej knihy. Som novinárka. Som spravodajkyňa novín vychádzajúcich v hlavnom meste Novaja Gazeta, tá ma vyslala, aby som o udalostiach písala. Nie preto, že som vojnový spravodajca, skúsený korešpondent, ktorý sa vyzná v problematike. Naopak. Preto, že som do špiku kostí civil, občan. Hlavný redaktor prišiel s myšlienkou, že ja ako civil budem lepšie chápať to, čo prežívajú iní prostí občania, obyvatelia čečenských dedín a miest, na ktorých hlavy sa zrútila vojna.

A to je všetko. Preto mesiac čo mesiac chodím do Čečenska – trvá to od júna 1999, od čias tzv. Basajevovho prepadu Dagestanu.

Prešla som celé Čečensko krížom-krážom, z jedného konca na druhý. Videla som mnoho bôľu. A najmä – mnohé postavy mojich reportáží za posledného dva a pol roka sú teraz mŕtve. Odohrala sa strašná vojna.

Treba viac, aby človek pochopil, o čom je nielen kniha, ale aj život ruskej novinárky, život, kde sa nedá oddeliť – a Anna Politkovskaja to ani nerobila – profesionálny život od osobného?

Dve čečenské vojny, kobercové bombové nálety za čias prezidenta Jeľcina, ktorému to oficiálna Európa tolerovala, druhá vojenská kampaň už vo volebných obdobiach terajšieho prezidenta, teroristické masakry civilného obyvateľstva a jednotiek ruských vojakov v základnej službe na jednej strane, ako aj civilného obyvateľstva na strane druhej, presah konfliktu do ostatných častí nielen Kaukazu, ale takmer celej Ruskej federácie – to je dodnes citlivá, kontroverzná téma tak pre obyčajných občanov, ako aj politikov. To, čo sa odohralo po masakre v základnej škole v Beslane poslúžilo oficiálnej prezidentskej moci na zásadnú zmenu vnútropolitickej situácie v Rusku, na zdôvodnenie budovania systému, ktorý sa nazýva vertikála moci – s vrcholom samozrejme v Kremli. A na zmeny presahujúce aj do zahraničnej politiky. Ruská federácia – najprv jej vojenská a potom aj politická špička – oznámila rozhodnutie, svoj nárok a právo na preventívne údery proti teroristom aj mimo hraníc štátu. Týka sa to prípravy teroristických aktov alebo ohrozenia celistvosti federácie. 

Celý čečenský problém sa oficiálne vníma ako súčasť boja proti terorizmu, ku ktorému sa Rusko medzi prvými pridalo na podporu prezidenta USA po 11. septembri. A samozrejme s presahom do diplomacie. Možno si predstaviť, v akej hustnúcej atmosfére pracovala Anna Politkovskaja a všetci doma, ale aj za hranicami, ktorí v prvom rade kládli do popredia otázku ľudských práv. Aj tohtoročná výročná správa ombudsmana Ruskej federácie, ktorá má byť predložená prezidentovi, neobsahuje tému ľudských práv a ich porušovania v Čečensku, formuluje ich úplne inak ako medzinárodné organizácie alebo také médiá ako Politkovskej Novaja Gazeta či známe organizácie pre ochranu ľudských práv, ako je Memorial či Moskovský helsinský výbor. Upozorňujem preto na tieto okolnosti, pretože v Rusku treba mať odvahu na kritické písanie o tejto téme. A medzinárodne zasa statočnosť. Aké zložité to všetko je, ukazuje práve príklad ruského ombudsmana – v roku 1968 bol spravodajcom ruských novín v Prahe a vzbúril sa, aj za cenu odvolania a postihov sa odmietol podieľať na sovietskej propagande okolo invázie do Československa za čias Brežneva, ktorý potom v roku 1979 nariadil sovietskym vojskám vstup do Afganistanu. Vtedy sa nebál – keď sa zverejní jeho správa, bude čitateľné, ako je na tom s občianskou odvahou dnes.

Ale v ruských dejinách vždy bola tradícia kritických autorov – najvýraznejšie sa to ukázalo na Alexanderovi Solženicynovi, jeho odporu voči sovietskemu režimu dali za pravdu dejiny. Aj Politkovskej písanie vyvolávalo a vyvoláva v rôznorodej ruskej verejnosti kontroverziu. Nakoniec nenašla pochopenie pre svoje zanietenie a neústupčivosť ani v najbližšom kruhu, redakcia zasa na jej ochranu, v záujme jej bezpečnosti, odmietla, aby pokračovala v cestách do Čečenska. Svoje knihy chodila písať do strednej Európy, kde sa cítila v bezpečí, vychádzali v cudzích jazykoch, najprv v angličtine, nie som si istá, že všetky vyšli, alebo mohli vyjsť v ruštine doma.

Nakoniec osobne: správa o zastrelení, vražde Anny Politkovskej v oný siedmy október bola pre mňa ťažkým šokom, lebo som ju osobne poznala a navštívila vo Viedni, kde sa utiahla pred vyhrážkami a hrozbami, aby napísala jednu zo svojich kníh. Lesná ulica č. 8, kde ju v ten sivý deň čakal vrah, keď sa vracala z nákupu bola takmer doslova za rohom od môjho moskovského bytu. Samozrejme to bolo treba oznámiť a keď som vstúpila na živo do éteru, nemohla som sa zdržať sĺz. Zvieranie hrdla som zvládla až vzápätí.

Bola by som ho zvládla aj tento rok v marci. Keby sme sa boli taktiež pripojili k medzinárodnému čítaniu z knihy Anny Politkovskej tak výrazne, ako to urobili inde.