Kým americkí politici z oboch politických strán ponúkajú vlastné verzie o tom, aký Irak mohol byť, aký by mal byť a aký je, U. S. Army ponúka oveľa užitočnejší projekt. Vychádzajúc z toho, prečo vojenské plány Bushovej administratívy dopadli tak zle, pripravila poučenie pre budúce konflikty.

Úsilie je vítaným znakom, že napriek šiestim rokom ideologického diktátu Rumsfeldovho Pentagonu sa vojenskí lídri užitočne sústreďujú na skutočný svet, v ktorom súčasní vojaci dávajú životy za krajinu a kvalita vojenského plánovania má pred sebou dlhú cestu, kým určí, či ich obete pomáhajú dosiahnuť americký národný účel.

Dva nádejné príklady sú najnovším náčrtom v novom vojenskom manuáli, podľa ktorého dôjde od nového roku k výučbe dôstojníkov. Manuál vychádza zo série rozhovorov s irackými a americkými dôstojníkmi, ktorí sa zúčastnili na nevydarenom úsilí vycvičiť iracké bezpečnostné sily.

Poľný manuál, základná príručka U. S. Army pre boj, mierové sily a proti povstalcom, v tichosti poukazuje na najkatastrofálnejšie inovácie Rumsfeldovej éry. 

Zdôrazňuje sa, že kompozícia americkej intervenčnej sily bola založená len na tom, čo je potrebné na porazenie organizovanej vojenskej sily nepriateľskej vlády, a nebrala do úvahy potrebu zaručiť bezpečnosť a stabilitu pre civilnú populáciu , za ktorú niesli zodpovednosť USA.

Takmer každý post-invázny problém v Iraku možno priamo vystopovať ku katastrofickému nevydarenému plánu, ktorý ponechal príliš málo vojenských oddielov na to, aby zabránili lúpežiam, obnovili základné služby a zaručili rozhodný nástup proti povstalcom pred tým, než zapustia korene a dokážu sa rozšíriť na širokej ploche.

Moderné vojnové inovácie americkej technológie vytvárajú efektívne sily, ktoré budú schopné rýchlo zničiť armádu protivníka s relatívne malým počtom vojenských oddielov.

Ale obnovenie poriadku v porazenej spoločnosti bez vodcov si vyžaduje oveľa väčšiu silu použitú v oveľa dlhšom čase.

Nová bojová príručka správne požaduje stabilizačné úsilie, ktoré sa má začať bezprostredne  po príchode amerických vojsk. Americkí velitelia na bojisku  tak budú môcť legálne požadovať dostatok posíl na úspešné uskutočnenie stabilizačných operácií.

Náprava nedostatkov amerického vojenského výcviku vychádza z toho, že USA neboli schopné stiahnuť podstatné množstvo vlastných vojakov v posledných troch rokoch, pretože nedokázali adekvátne pripraviť aj dostatok spoľahlivých bezpečnostných irackých oddielov.

Irackí dôstojníci, ktorí v príručke vyslovujú svoje názory, sa sťažujú, že americkými vojenskými inštruktormi boli často mladí dôstojníci bez bojových skúseností. Americkí dôstojníci sa sami kriticky vyjadrujú k spôsobu výberu a prípravy ich vlastných vojenských inštruktorov.

Nemenovaný major poznamenal: „Išiel som tam so zlým prístupom a myslel som si, že Iraku a jeho histórii rozumiem, lebo som videl zopár inštruktážnych filmov. Ale nerozumel som.“

Sú to užitočné pohľady zvnútra konfliktu. Ale inšpiráciu z nich možno čerpať iba vtedy, ak  bude mať tamojšia vláda väčší záujem na zastavení bojovníkov sektárskych milícií, usilujúcich sa skôr o rozpútanie občianskej vojny ako o dosiahnutie národnej stability.

To zostáva v Iraku zatiaľ najväčšou prekážkou.

A tak transformácia americkej vojenskej sily na konflikty 21. storočia bola síce ambicióznym projektom Rumsfeldovej éry, no zostala iba prázdnym sloganom... Ak sa teda do výcviku U.S. Army začlenia tvrdé lekcie z Iraku, budúce plánovanie vojenských operácií nastolí oveľa viac praktických transformačných možností.

The New York Times, 27. november 2006 (krátené)