Ak som vám už povedal, že vo Washingtone jestvuje niečo také ako Bakerova komisia, ale nepovedal som vám, o čom to celé je, určite ste schopní vymenovať niektorých jej členov. Ak máte určitý vek, môžete sa čudovať, „Jim alebo Howard?“ A môžete sa dopustiť jednej či viacerých malicherností.

Kde je predsa Dick Holbrooke? Vyrovná sa Sandra Day´Oconnorová (bývalá sudkyňa Najvyššieho súdu - pozn. red.)  Madeleine Albrightovej, ktorá tentoraz zrejme nemala šťastie?  A vedia naisto, že Larry Eagleburger (bývalý námestník ministra zahraničia - pozn. red.) ešte stále žije? No je tu Vernon Jordan (bývalá šedá eminencia Bieleho domu - pozn. red.) spolu s Alanom Simpsonom (bývalý senátor - pozn. red.) a Lee Hamiltonom (bývalý kongresman - pozn. red.). Je to pochodeň, ktorá ešte nebola odovzdaná novej generácii, hoci bývalý virginský senátor Chuck Robb, ktorý má 67 rokov, je čerstvou tvárou v „štábe“ washingtonských múdrych hláv.

Komisia akcia a neakcia

Bakerovu komisiu - to je, pravdaže, James Baker - vymenoval Kongres. Má za úlohu pozrieť sa na situáciu v Iraku. Očakáva sa, že onedlho prednesie správu a jej členovia sa teraz patrične pretŕčajú, zúčastňujú na híringoch a robia všetky veci, ktoré majú prestížne komisie robiť.

Zvyčajne komisia, ako je táto, má spĺňať dva možné účely: akciu alebo neakciu.

Občas sa problém prednesie do prestížnej komisie, aby komisia mohla odporučiť uskutočnenie niektorých vecí, o ktorých každý vie, že sa musia urobiť, ale nik nemá nervy na prednesenie návrhu, aspoň z nik z tých, ktorí sa pokúšajú uchádzať o nejaký úrad.

Komisia môže, pravdaže, pretlačiť veci spätkujúcim politikom. Ak je komisia dvojstranícka, aká to musí byť zábava, ak takou nie je, a je teda iba jednostranícka, chráni obe strany proti úderu nožom do chrbta od tých ďalších. Takýmto spôsobom bol napríklad reformovaný a zachránený projekt Social Security (sociálneho zabezpečenia) a na čele komisie stál vtedy Alan Greenspan (bývalý predseda Federálneho rezervného úradu - pozn. red.).

A Alan je znovu k dispozícii. Pýtate sa, prečo nie je v novej komisii? Odpoveď je jednoduchá: nie je expertom na Irak. Nie je ním ani Leon Panetta (bývalý šéf štábu Bieleho domu – pozn. red.), ale aj tak, vitaj, Leon.

Občas sa problém do komisie predkladá jednoducho preto, aby sa zmietol zo stola. Akcia sa vníma ako prepotrebná a vytvorenie komisie vyzerá ako akcia.

A tak teda aká je Bakerova komisia? Obsahuje v sebe oba elementy, akciu aj neakciu. Pri jej vzniku bola určite idea dať politikom v čase volieb niečo, o čom by mali v medzičase hovoriť.

(„Zúfalo potrebujeme nové myšlienky a čerstvé nápady o Iraku a, samozrejme, o celom Blízkom východe. Teším sa na odporúčania Bakerovej komisie a vyzývam jej členov, aby mandát brali vážne,“ prezident George Bush.)

Lenže pri jej vzniku asistoval aj iný nápad: potreba legitimizácie neprijateľného riešenia. Bakerova komisia však môže byť unikátnou v tom, že žiadne zrejmé riešenia, na ktoré sa čaká, z nej nevzídu. Ľudia dúfajú, že komisia príde s niečím, na čo nik ani len nepomyslel.

Šanca a omyl

A tak teda šance, že skupina starnúcich bielovlasých mužov plus Vernon Jordan a Sandra Day O´Connor príde s niečím originálnym, nie sú enormné. Idea, že urgentnou záležitosťou vojny a mieru sa má zaoberať komisia, je pomýlená a neatraktívna. Komisie sa zvyčajne urýchlene tvoria, aby posudzovali pretrvávajúce sociálne problémy, imigráciu, dlhy, zdravotnú starostlivosť...

Rozpútanie vojny je niečo, o čom by mali rozhodovať ľudia, ktorých sme zvolili. Kongres však v posledných dekádach zabudol na povinnosť riadiť sa ústavou, ktorá hovorí aj o tom, kedy sú americkí vojaci vysielaní zabíjať a umierať.

Prezident sa na túto autoritu odvolal hlúpo. A tak máme prezidenta, ktorý je zaseknutý vo vojne, ktorú začal a o ktorú nemajú občania  záujem.

Politický operátor Baker  

Keby sme boli chceli, aby našu krajinu riadil James Baker, mali sme šancu. V roku 1996 mal Baker záujem kandidovať na prezidentský úrad, ale zistil, že jeho záujem o prezidentúru sa široko nezdieľal. Hoci zastával viacero vládnych postov, vo vláde Geralda Forda bol námestníkom ministra obchodu a vo vláde Busha seniora ministrom zahraničných vecí a je držiteľom Prezidentskej medaily Slobody a vlastní pri Riceovej univerzite Inštitút pre verejnú politiku, je predovšetkým politickým operátorom. Jeho miesto v histórii zostane poznačené na Floride, kde počas prezidentských volieb v roku 2000 uchránil prezidentúru pre Georgea Busha juniora. Reportéri vtedy písali o jeho brilantnosti a hrubosti. História ho však bude určite menej obdivovať za jeho schopnosť v presadzovaní klamstiev s nehybnou tvárou.

Byť washingtonským múdrym mužom si nevyžaduje veľa múdrosti. Baker je „presvedčený“, ako sa už citovalo v The Washington Post, že „Irak je ústrednou politickou záležitosťou, s ktorou sa USA konfrontujú“.

Wow. To je teda pohľad.

Zrejme sa menej vžil do jeho mentality, kde si dokáže predstaviť vojnu zabíjajúcu veľké množstvo mladých Američanov každý mesiac, ale to nie je ústrednou záležitosťou zahraničnej politiky. Baker tiež verí, že „jediným spôsobom, ako úspešne túto záležitosť adresovať, je v prvom rade dosiahnuť dvojstranícky konsenzus“.

Ľudia ako Baker dávajú vždy prednosť dvojstraníckosti. V skutočnosti takí ľudia v politiku neveria, čo znamená, že v skutočnosti neveria ani v demokraciu.

Michael Kinsley, The Washinton Post, 14. november 2006 (krátené)