Máloktorý čitateľ teraz prvýkrát číta o kríze v sudánskom Dárfure. (V slovníku svetových politikov sa slovo kríza stalo eufemistickým pomenovaním totálnej katastrofy.)

Dárfurská katastrofa je predmetom srdcervúcich a nervydrásajúcich príspevkov v médiách, ktoré sa zaoberajú utrpením obyvateľstva na západe Sudánu, ale i nepresných, ba priamo povedané, zavádzajúcich a klamlivých príspevkov, ktoré sa pokúšajú dešifrovať príčiny či dôsledky tejto obrovskej humanitárnej katastrofy. Pozrime sa teda na niekoľko historických faktov, na ktoré sa rado zabúda. Dárfurská katastrofa má totiž do značnej miery svoje korene v historickom vývoji tohto územia.

Neskôr sa i bližšie pozrieme  na niekoľko aspektov dárfurskej krízy, z ktorých niektoré sú preceňované, iné nedostatočne docenené, ba doslova ignorované. 

Dárfur

Dárfur (toto je slovenská podoba názvu, v anglických zdrojoch a v prácach čerpajúcich z týchto zdrojov sa používa podoba Darfur, v samotnom Dárfure a v arabských zdrojoch sa používa pôvodný názov Dár Fúr - Krajina Fúrov) je historická provincia v Sudáne. Na severe je ohraničená Líbyjskou púšťou, na východe (taktiež historickou) provinciou Kordofán, na juhu bažinami Bahr al-Ghazal a na západe hranicou s Čadom (tá je tam však až od koloniálnych dôb, presnejšie by bolo treba hovoriť o hranici s Dár Wadaj, no kto už dnes o tomto štátiku čo len tuší).

Fúrovia, samozrejme, nie sú pôvodní obyvatelia Dárfuru, ich predkovia prišli „odkiaľsi“ zo západu. Pred nimi toto územie patrilo Tundžúrom, ešte predtým Dádžúom (zvyšky oboch etník v Dárfure žijú dodnes), obe etniká sa už v Dárfure spoločne s Arabmi a arabizovanými kmeňmi na etnogenéze dnešných Fúrov podieľali. Fúrovia taktiež nie sú jediní obyvatelia Dárfuru. Okrem nich tam žije množstvo černošských kmeňov, z ktorých po Fúroch najpočetnejšie sú Zaghawa a Massalit. Taktiež tam žijú „arabské“ kmene (v úvodzovkách preto, lebo v skutočnosti ide o kmene arabizované), zjednodušene rozdelené podľa spôsobu obživy na skupinu Baqqára („kraviari“) a Fazára (ktorí chovajú prevažne ťavy). Podľa veľmi nepresných odhadov je obyvateľstvo Dárfuru medzi tieto etniká rozdelené približne v pomere Fúrovia polovica, „Arabi“ tretina a zvyšok ostatní. Počet jednotlivých kmeňov dosahuje číslo 93.

Geografické rozloženie týchto etník je dosť nerovnomerné. Fúrovia a ostatní „černosi“ obývajú prevažne stred Dárfuru, hlavne hornatú a na poľnohospodárstvo vhodnú oblasť Džabal Marra, „arabskí“ Fazára sever a Baqqára juh. Zjednodušene sa dá povedať, že etniká obývajú jednotlivé zóny Dárfuru podľa úrodnosti oblasti. Fúrovia pre svoje poľnohospodárstvo potrebujú úrodnú pôdu, Fazárovia si pre svoje ťavy vystačia s polopúšťou, Baqqárovia sú niekde v strede. Preto je i toto geografické rozdelenie iba orientačné, určuje, kde žije väčšina menovaných etník, no reálne sa stretneme i s oblasťami zmiešanými, kde dve susediace dediny obývajú dve rôzne etniká s rôznym spôsobom obživy. Jedným z dôvodov krízy je práve toto premiešanie obyvateľstva.

História Dárfuru

Historický Dárfur je pôvodne islamský sultanát ovládaný domácou dynastiou založenou polomýtickým sultánom Dalílom v 16. storočí, skutočným zakladateľom je však pravdepodobnejšie sultán Sulajmán Solong o storočie neskôr. Už predtým tam, samozrejme, existovali islamské štátiky, no keďže im nevládli Fúrovia, nemôžeme hovoriť o Dárfure. Nedochovali sa (možno ani nikdy nejestvovali) domáce chronológie a anály, až vláda ôsmeho sultána Abd al-Rahmána  al-Rašída (prelom 18. a 19. st.) je doložená správami arabských a európskych cestovateľov z predkolonizačnej doby. Dynastia pochádza z klanu Kajra, z fúrskeho kmeňa Kundžára, no nechýbajú ani odvodzovania jej pôvodu od arabských kmeňov.

Dárfurský sultanát bol významným strediskom stredoafrického obchodu s otrokmi, významnou zastávkou na ceste z juhu do Egypta i do Líbye. Vo svojich lepších časoch ovládali sultáni i susedný Kordofán. Za vlády egyptského panovníka Mehmeda Alího bolo podniknutých niekoľko výprav proti Dárfuru, ten si však nezávislosť vždy uchoval. Až keď sa Egypt stal závislým od Veľkej Británie, anglo-egyptský postup pozdĺž Nílu na juh spojený so  zákazom obchodovania s otrokmi oslabil hospodársku moc sultanátu a ten sa po vojenskej výprave Ismaíla pašu stal egyptskou provinciou s egyptským guvernérom (de facto britskou kolóniou). V roku 1881 britský generál Gordon (Gordon paša, skutočný vládca Sudánu) vymenoval za guvernéra (mudíra) Dárfuru K. R. Slatina (Slatin bej), rakúskeho cestovateľa. Mahdího povstanie v Sudáne však urobilo koniec egyptskej vláde v Dárfure. Ten sa stal spočiatku provinciou mahdistického štátu, neskôr však upadol do vnútorných zmätkov. Koniec mahdistickej vlády v Sudáne znamenal zároveň  obnovenie nezávislosti sultanátu v Dárfure.  Formálne síce ostal súčasťou kondomínia anglo-egyptského Sudánu, v skutočnosti však bol do značnej miery nezávislým štátom. Nezávislosť Dárfuru obhájil sultán Alí Dinár pred výpravou z belgického Konga i pred rozširovaním francúzskej koloniálnej moci zo západu. Prakticky až do roku 1916 možno hovoriť o Dárfure ako o nezávislom štáte. Až v rokoch prvej svetovej vojny, keďže sultán  sympatizoval s osmanským Tureckom, z obáv pred spojením Dárfuru so sanusíjskym odbojom v Kyrenaike (Líbya), vyslala správa kondomínia proti sultanátu vojenskú výpravu. Za dátum konca sultanátu sa považuje 6. november 1916, keď sultán po porážke svojich vojsk spáchal samovraždu.

Dárfur sa stal provinciou anglo-egyptského Sudánu, od roku 1956 súčasťou republiky Sudán. Od roku 1916 až do súčasnosti bol Dárfur provinciou prehliadanou centrálnou vládou, bez významných investícií, rozvojových projektov a hlavne bez spoluúčasti svojich obyvateľov na správe krajiny.

História Sudánu

Dejiny nezávislého Sudánu sú naplnené vnútornými rozbrojmi, občianskymi vojnami, povstaniami a vojenskými diktatúrami. Sudán je typický produkt koloniálnej doby - krajina zložená z mnohých nesúrodých oblastí. Hranice Sudánu, podobne ako prakticky všetky hranice v Afrike nerešpektujú etnické, náboženské a kultúrne rozdiely. Nesúrodé, ba kultúrne, nábožensky i politicky znepriatelené etniká sú často súčasťou toho istého štátneho celku, na druhej strane zase hranice medzi krajinami delia zároveň mnohé národy a kmene do dvoch i viacerých štátov. V Sudáne je to najlepšie vidno na rozdieloch medzi severom a juhom. Kým sever, západ a centrálne oblasti obýva moslimské obyvateľstvo, juh je prevažne animistický. Často sa hovorí i o kresťanskom juhu, no to je zatiaľ budúcnosť. Kresťanským sa ešte len stane. Zatiaľ je prevažne animistický (pohanský). Kresťania rôznych denominácií tvoria v južných provinciách približne jednu tretinu obyvateľstva, ak by sme ku kresťanom pripočítali i rôzne synkretické sekty a kulty prapodivného pôvodu, ani tak nemožno hovoriť o viac než štyridsiatich percentách kresťanov v južnom Sudáne. Náboženskou, kultúrnou i etnickou skladbou obyvateľstva má juh oveľa bližšie k Ugande než k zvyšku Sudánu. No koloniálne záujmy Veľkej Británie a imperiálne škrty perom na mape z južných provincií Horný Níl a Rovník urobili súčasť Sudánu. Vlastne nie inak je to v celej Afrike. A výsledok? Cez celé desaťročia sudánskej nezávislosti sa ako krvavá niť vinie konflikt medzi centrálnou vládou a odbojným juhom. Povedzme si pravdu, juh je súčasťou Sudánu len formálne, skutočnú moc nad ním vláda v Chartúme nikdy nemala.

Počas krátkych období ako-tak demokratického zriadenia v Sudáne (hovoríme, samozrejme, o Sudáne bez južných provincií) možno hovoriť o súťaži troch politických smerov, strán, blokov v krajine (marginálne nacionalistické a ľavicové skupiny ignorujme). V prvom rade je to strana Umma. Tvoria ju neomahdisti, stúpenci súfijskej sekty ansár. Tí boli najvýraznejšími predstaviteľmi samostatnosti Sudánu. Za spojenie s Egyptom bola v časoch vyhlasovania nezávislosti Unionistická strana, dnes Demokratická únia. Tá bola spojená s „konkurenčnou“ súfijskou sektou chatmíja. A treťou silou, opozične namierenou proti súfijským tradicionalistom, boli stúpenci učenia Moslimského bratstva a egyptského modernizmu (dnes zjednodušene a nesprávne označovaní ako islamisti), neskoršie sformovaní do Národného islamského frontu (od šesťdesiatych rokov vedený Hasanom Turábím). V Sudáne vládla sprvoti Umma, potom upadol do zmätkov. Paradoxne „najstabilnejším“ obdobím bola vojenská diktatúra Džafara Nimajrího (1969-1985). Práve za jeho vlády dosiahli rozpory s juhom formu občianskej vojny. Ani moslimské oblasti však neboli uchránené od „dobrodení“ tohto sprvoti ľavičiara, potom nacionalistu a nakoniec „islamistu“ s vynikajúcimi vzťahmi s USA. Pokusy islamizovať pohanský juh, arabizovať moslimský sever a západ, spojené s klasickou africkou „trojčlenkou“ suchá – neúrody - hladomory, vystihujú jeho vládu najlepšie. V roku 1985 bol zvrhnutý a utiekol do exilu.

Sudán zažil ďalšie obdobie demokracie. Slobodné voľby sa skončili pomerom Umma 101, Demokratickí unionisti 61 a Národný islamský front 51. Umma a unionisti vytvorili vládu, ktorú v roku 1989 zvrhol plukovník (dnes generál) Umar H. al-Bašír, sympatizant NIF.

Za celý tento čas sa v Dárfure prakticky nič nemenilo, vznikli i zanikli nejaké politické organizácie usilujúce sa o zlepšenie podmienok obyvateľstva. Suchá, neúrody, hladomory, tie sa mu nevyhli, navyše ani Kaddáfího čadská politika Dárfuru na stabilite nepridala. Čo sa týka politického zastúpenia, v dobách demokracie sa výsledky v Dárfure od celoštátnych (s výnimkou juhu) trochu líšili. Umma v Dárfure získavala podporu vyššiu, než boli jej celoštátne výsledky.

Z času na čas vypukli zrážky medzi jednotlivými etnickými skupinami. Od získania nezávislosti Sudánu v roku 1956 do roku 2000 sa v Dárfure odohralo 48 ozbrojených konfliktov väčšieho či menšieho rozsahu. Príčiny konfliktov i zainteresované strany sa menili od prípadu k prípadu. Boli to „arabsko-arabské“ konflikty (napr. boj medzi kmeňmi Banú Hulba a al-Ruzajqán v roku 1983), „arabsko-africké konflikty (asi päť, najväčší v roku 1987 medzi Fúrmi a ich kočovnými susedmi), „africko-africké“ konflikty (asi osem, nie veľa, no spravidla si vyžiadali vždy veľa obetí) i totálne „zmiešané“ konflikty (keď spojenectvo „arabských a afrických“ kmeňov bojovalo proti inému spojenectvu „arabských a afrických“ kmeňov). Osemdesiat percent týchto „vojen“ sa odohralo na juhu Dárfuru a ich príčinou bolo takmer vždy sucho, ktoré prinútilo nomádov kočovať za pastvinami do roľníckych oblastí.

Dárfurská kríza

Hoci korene dárfurskej krízy sú hlboko v jeho histórii a v jeho skladbe obyvateľstva, konkrétne príčiny, prečo dosiahla rozmery humanitárnej katastrofy, hľadajme v udalostiach z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov.

V tom čase zúrila v Čade krutá občianska vojna a nie jedna skupina čadských ozbrojencov často hľadala útočisko i logistickú základňu na území Dárfuru. Na obranu proti zahraničným bojovníkom sformovala demokratická vláda Sadíqa al-Mahdího (strana Umma) milície Misiríja. Viac než obranou pred čadskými rebelmi sa však táto ozbrojená sila zaoberala vojnou proti kmeňom Núba (nezamienať s Núbijcami!) v susednej provincii Kordofán. Neskôr boli tieto milície preformované na Ľudové obranné sily, ktoré mali udržiavať v provincii pokoj. Vodcovia milícií však sledovali vlastné ciele, využívali ich v miestnych kmeňových sporoch, v zaberaní pôdy a vodných zdrojov.

V roku 1991 Dawúd Jahjá Bulád, člen vedľajšej línie dárfurskej sultánskej dynastie, vyzbrojený južnými povstalcami vedenými Johnom Garangom, začal v západnom Dárfure partizánsku vojnu proti centrálnej vláde. Nebol však úspešný, sudánska armáda jeho bojovníkov rozprášila a on sám zahynul. No v Dárfure sa ustanovila odbojná povstalecká skupina Sudánska oslobodzovacia armáda. Centrálna vláda sformovala v Dárfure z miestnych obyvateľov lojalistické milície Murahalín. Tie sa však takisto zúčastňovali skôr na bojoch v Kordofáne než v Dárfure.

Tu trochu odbočme. Kto vie niečo o „kordofánskej kríze“? Asi nikto. Keďže túto krízu médiá nezaznamenali, pre západnú verejnosť neexistovala. A pritom v bojoch medzi kordofánskou provinčnou vládou a núbskymi kmeňmi na juhu Kordofánu zahynulo asi 80-tisíc Núbov. Kordofánska provinčná vláda otvorene hovorila o „konečnom riešení  núbskej otázky“, domorodé milície, vrátane dárfurských, vyvražďovali a „etnicky čistili“ núbske dediny bez ohľadu na to, či šlo o pohanov, moslimov alebo kresťanov, nehľadiac na kostol či mešitu. Kordofánska kríza, ktorá pre západnú verejnosť „neexistovala“, bolo ukážkou, príkladom toho, čo čaká Dárfur.

Všetky milície, rôzne regulárne i neregulárne vojenské oddiely, zahraniční bojovníci „podivného“ pôvodu, povstalecké skupiny, zmäť neprehľadných vzťahov medzi nimi priviedli Dárfur k terajšej katastrofe.

V roku 1994 došlo k administratívnej reforme, ktorá Dárfur, podobne ako iné historické provincie, rozdelila na tri časti, federálne štáty Severný, Južný a Západný Dárfur. Niekedy v deväťdesiatych rokoch vzniklo i hnutie za väčšie práva dárfurského obyvateľstva, ktoré sa sformovalo do Hnutia spravodlivosti a rovnoprávnosti (JEM). Oproti Sudánskej oslobodzovacej armáde, ktorá sa možno nespravodlivo označuje ako  fúrska separatistická gerila, JEM je „nadetnická“ organizácia, usilujúca sa o spravodlivejšie začlenenie Dárfuru do jednotného Sudánu, vrátane spravodlivého podielu „nearabských Afričanov“ na moci. Okrem toho, JEM vo svojom programe zastáva i pozície islamského aktivizmu. Podľa niektorých zdrojov za vznikom JEM sú bývalí „nearabskí“ prívrženci NIF, ktorí boli nespokojní s politikou Bašíra Umara voči „Afričanom“.

Približne v roku 1998 sa kočovné kmene „Arabov“ dostali do sporu o pastviny s „černošskými“ roľníkmi z etnika Massalit, spor sa skončil obsadením pastvín „Arabmi“. Rok na to však boli vypudení, pričom ich mnoho zahynulo, vrátane niekoľkých kmeňových vodcov. To bol ešte klasický konflikt, asi ten 48. v poradí.

Jaroslav Drobný

Autor je arabista

Pokračovanie: Dárfurská katastrofa II. Kríza

                   Dárfurská katastrofa III. Príčiny, dôsledky, východiská