JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Duménil Gérard – Lévy Dominique: Marxistická ekonomie kapitalismu

Kríza žánru | Svet | Tomáš Profant | 18.07.2012

_ma_small

Od dôb vydania Kapitálu už ubehlo takmer stopäťdesiat rokov, Marxove myšlienky však žijú ďalej a pomáhajú nám pri analyzovaní súčasnej reality.

Preto je treba privítať, že sa české občianske združenie Socialistický kruh rozhodlo vydať útlu knižku dvoch francúzskych ekonómov, riaditeľov výskumu Francúzskeho národného centra pre vedecký vyskum a členov vedeckej rady ATTAC, Gérarda Duménila a Dominiquea Lévyho, Marxistická ekonomie kapitalismu. Autori v stostranovom texte prezentujú základy marxistickej politickej ekonómie a dopĺňajú ich o historický vývoj kapitalizmu od konca 19. storočia po začiatok 21. Vo Francúzsku kniha vyšla v roku 2003 a nezaoberá sa súčasnou krízou, hoci ju predpovedá ako súčasť cyklického opakovania sa štrukturálnych kríz v kapitalistickom systéme.

Po predstavení marxistického analytického rámca ako „oblasti modelovania“ (s. 10) nasledujú dve kapitoly, ktoré najprv vysvetľujú vývoj kapitalizmu od konca 19. po 70. roky 20. storočia a potom sa venujú nástupu neoliberalizmu. Nepostupujú však formou diachronického rozprávania, ale poukazujú na niektoré javy, ktoré v tomto období boli pre premeny kapitalizmu kľúčové. Prvou bola zmena formy vlastníctva na konci 19. storočia z individuálnej na rôzne formy akciových a holdingových spoločností. V tom istom období došlo k prechodu na vedeckú organizáciu práce, tzv. taylorizmus, a začínajú vznikať väčšie finančné spoločnosti. Tie boli nasledovné vznikom centrálnych bánk, v Spojených štátoch kontrolovaných súkromnými spoločnosťami, ktoré však na váhe získavajú až po kríze v 30. rokoch. Autori odlišujú tri štrukturálne krízy – na konci 19. storočia, v 30. rokoch 20. storočia a po roku 1970 – od menej výrazných opakujúcich sa makroekonomických výkyvov, v rámci ktorých sa striedajú obdobia prehrievania a recesie.

Neoliberalizmus – obdobie od 70. rokov minulého storočia – je dôsledkom nástupu monetarizmu a „prevratu roku 1979“ (s. 33). Tým sa má na mysli zásadné zvýšenie úrokových mier centrálnou bankou Spojených štátov – Federálnym rezervným systémom. Nasledovalo po období deficitov zahraničného obchodu a následnej devalvácii doláru voči zlatu a potom prechodu na plávajúci výmenný kurz voči ostatným menám. Ďalším faktorom bol zásadný pokles podielu najbohatších na celkovom bohatstve USA a ich snaha o zvrátenie tohto trendu, ktorá viedla k podpore Ronalda Reagana ako prezidentského kandidáta. A napokon autori zmieňujú neúspechy keynesiánskych politík oživovania dopytu. Zvýšenie úrokových mier malo za následok otočenie dlžníckych vzťahov v prospech veriteľov, avšak zároveň viedlo k obrovskému nárastu rozpočtového deficitu USA. Hoci miera zisku od 70. rokov narástla, tento rast bol spôsobený presunom financií z investícií do dividend. To malo za následok pomalší hospodársky rast. V krajinách globálneho Juhu viedlo zvýšenie úrokových mier k dlhovej kríze v 80. rokoch a celková liberalizácia vo Východnej Ázii ku kríze v roku 1997, ktorá ešte bola prehĺbená reštriktívnymi požiadavkami Medzinárodného menového fondu. Preto v závere kapitoly autori neoliberalizmus definujú predovšetkým ako „proces žmýkania ziskov mnohonárodnými spoločnosťami a svetovými financiami nezávisle na raste“ (s. 45).

Nasledujúce štyri kapitoly sa snažia teoreticky interpretovať vývoj kapitalizmu prezentovaný v druhej a tretej kapitole. Štvrtá kapitola sa venuje teórii konkurencie, rovnováhy a ekonomickým cyklom. Autori zdôrazňujú, že Marx súhlasil s tvrdeniami Smitha a Ricarda, že ekonomika sa pohybuje okolo rovnováhy. „[T]ento aspekt koordinácie (jej konkurenčná zložka) funguje dosť uspokojivo. Vážne nedostatky sú inde“ (s. 48). Súčasný kapitalizmus necharakterizujú ako monopolistický, ale ako konkurenčný v dôsledku možnosti mobility kapitálu. Ekonomické cykly sú podľa nich založené na krízach z celkovej nadvýroby. Problémom je, že mechanizmy trhu nie sú schopné koordinovať celkovú produkciu a tak neustále dochádza k prehriatiam a recesiám. Regulácia celkovej produkcie sa vykonáva prostredníctvom rôznych inštitúcií, napríklad menovou politikou. Finančné inovácie umožňujúce rýchlejšiu mobilizáciu úverov, alebo aj rýchlejšie ukončenie aktivít majú destabilizujúci efekt, tzv. „tendenciálnu nestabilitu“ (s. 57), a s ich vývojom inštitucionálne inovácie nie sú schopné držať krok.

Piata kapitola sa zaoberá Marxovou tézou o tendencii k znižovaní miery zisku. Veľmi zjednodušene povedané, vzhľadom na to, že nadhodnota je závislá na množstve vykonanej práce, investície znižujúce potrebné množstvo práce zároveň znižujú mieru zisku. Takúto formuláciu je potom nutné skomplikovať o vzájomné vzťahy premenných mzdy, zamestnanosti, technológie a základného kapitálu. Hoci sa dá tendencii k znižovaniu miery zisku pomerne dlhú dobu vyhýbať, jej dôsledkom potom býva nadvýroba, špekulácie, vznik prebytočného kapitálu a prebytočného obyvateľstva a následne štrukturálne krízy.

V šiestej kapitole autori vysvetľujú niektoré základné pojmy Marxovej teórie spoločnosti, najmä rozlíšenie na majiteľov kapitálu (kapitalistov) a ľudí, ktorí disponujú iba svojou prácou (proletariát). Dôležitým pojmom je aj vykorisťovanie, teda skutočnosť, že „časť obyvateľstva vlastniaca produkčné prostriedky, získava plody práce … námezdne pracujúcich, produktívnych pracovníkov (tj. osôb priamo sa zaoberajúcich produkciou v protiklade s úlohami riadenia v širšom zmysle)“ (s. 74-75). Ďalej sú vysvetlené pojmy ako trieda, avantgarda, alebo štát, ktorý „zaručuje moc panujúcich tried“ (s. 80). Veľmi stručne sú v knihe predstavené modely demokracie. Kľúčová je tu myšlienka, že v „buržoáznej republike“ (s. 81) má demokracia inú povahu, než „vnútorná demokracia panujúcich tried, pretože otázka moci panujúcich tried a udržovanie produkčných vzťahov (napríklad práva na vlastníctvo) nie je vôbec predmetom vyjednávania. Vedľa priameho násilia majú panujúce triedy kvázimonopol na intelektuálny život, vzdelanie a informačné prostriedky; zaisťujú tiež financovanie strán, od ktorých očakávajú služby“ (ibid.). Avšak aj v demokracii existujú kompromisy medzi triedami, ktoré autori nazývajú veľkými mocenskými konfiguráciami. Ide najmä o spojenie panujúcich tried s časťou strednej triedy.

Siedma kapitola predstavuje manažérsku hypotézu o „oddelení vlastníkov od riadenia a rastúcom význame manažérov a zamestnancov“ (s. 85). Jej jadrom je zospoločenšťovanie, teda vývoj od individuálnych organizačných procesov smerom ku kolektívnym formám. Stále väčšie podniky sú riadené manažérmi mimo trh. Manažéri sa stávajú novou dominantnou triedou a ich hlavným nástrojom riadenia je plánovanie namiesto decentralizovaných trhových rozhodnutí. V takomto manažérskom kapitalizme sa vlastníctvo realizuje skrz financie a namiesto individuálneho majiteľa kapitalistu nás riadi manažér-plánovač v spojení so štátnym byrokratom podobného zamerania.

Posledná kapitola potom hovorí o ústupe manažérskeho kapitalizmu a navrátení rozhodovacej moci majiteľom kapitálu v období neoliberalizmu. Vytvára tri obdobia veľkých mocenských konfiguárcií podľa formy kompromisu v ich rámci. Prvým obdobím je prelom 19. a 20. storočia až po Druhú svetovú vojnu, ktoré je charakteristické hegemóniou financií. Druhá konfigurácia je obdobím keynesovského, alebo tiež manažérskeho kompromisu, trvajúce až do osemdesiatych rokov a napokon neoliberalizmus, ktorý je druhou hegemóniou financií. Dôležité pri charakteristike nárastu moci financií je, že podľa autorov nejde o spiknutie. „Návrat hegemónie financií nie je dôsledkom prevratu zorganizovaného niekoľkými odvážnymi predstaviteľmi panujúcich tried, ba ani dielom nejakej strany realizujúcej záujmy financií, hoci hovoríme o prevrate roku 1979. Ako však ukázal rad analytikov, nie je náročné zistiť, že financie Spojených štátov boli v pozadí zmeny politického kurzu súvisiaceho s menovaním Volckera do čela Federálneho rezervného systému“ (s. 109). Po prezentovaní súčasného stavu, teda druhej hegemónie financií, autori knihu uzatvárajú rozpormi neoliberalizmu, a píšu o jeho páde spôsobenom úzkym zameraním na záujem menšiny, ktorá „má v ekonomike za dôsledok pomalý rast, výstrelky špekulácií a finančnú nestabilitu (nehovoriac o ničení životného prostredia)“ (s. 111). Hoci marxizmus predpovedá cyklické prehriatia a depresie, očakávanie väčšej krízy v poslednej časti je zrejmé, problémom má byť (a aj sa napokon stal) „finančný neporiadok v centre“ (s. 112). Preto „[f]inancie nie sú nepostrádateľným aktérom pri vedení hospodárskych záležitostí sveta … [a] … ich odstránenie... otvorí cestu k novému spoločenskému poriadku“ (ibid.). Dôležité je, že „[m]odel tohto poriadku samozrejme nie je možné hľadať v krajinách, ktoré sa prehlasovali za socialistické, ale v bohatstve alternatív, ktoré sa rysovali v období medzi dvoma hegemóniami financií“ (ibid.). Aké konkrétne budú pravidlá novej spoločnosti však závisí „na roli, akú pri jej zrode zohrajú ľudové boje“ (ibid.).

Recenzovanú publikáciu je treba pochváliť za stručnosť a prehľadnosť s akou pristupuje k základným marxistickým tézam a taktiež za priblíženie premien kapitalizmu od prelomu minulého a predminulého storočia. V tomto ohľade je možné ju odporučiť tým, ktorí majú záujem o úvod do marxistickej ekonómie a nemajú čas čítať tri zväzky Kapitálu. Zároveň však je treba vysloviť kritiku, patriacu marxizmu ako smeru a tejto knihe iba v tom zmysle, že túto kritiku zmieňuje len veľmi okrajovo alebo vôbec. Jednou vetou sa vysporiadava s mainstreamovým chápaním trhovej ekonomiky ako „idealizovaným svetom výmeny medzi súkromnými ekonomickými aktérmi“ (s. 7) a tiež jednou vetou, ako už bolo zmienené, odmieta model krajín bývalého socialistického bloku. Zásadnejšie vysporiadanie sa s týmito obvykle kritizovanými miestami v marxizme by knihe prospelo. Omnoho problematickejšie je, že o životnom prostredí v knihe nájdeme iba dve zmienky (s. 18, s. 111), ktoré práve zdôrazňujú, že „nič nebude povedané o ničení planéty“ (s. 18) a tohto sa kniha naozaj drží. Hlavným cieľom hospodárstva sa zdá byť hospodársky rast, prípadne synonymicky používaný pojem „rozvoj“ a problémom neoliberalizmu je že hrozí, že „zničí mimoriadny rastový potenciál“ (s. 43). Z knihy vyplýva, že vysporiadanie sa marxizmu s enviromentálnymi problémami v rámci kritickej analýzy kapitalizmu je prakticky nemožné, pretože tieto problémy sa nemajú kde objaviť v marxistickej ekonómii. V knihe dominuje ekonomický determinizmus a o iných formách nerovností súvisiacich s „pohlavím, vekom, etnickými a kultúrnymi rozdielmi atď.“ (s. 75) je zmienka len raz. Pre post-marxizmus vychádzajúci z Ernesta Laclaua a Chantal Mouffe je odmietnutie determinácie ekonomikou v poslednej inštancii kľúčovou inováciou, ktorá sa v sociálnych vedách pretavuje do štúdia intersekcionality mocenských nerovností medzi triedami, pohlaviami, či etnicitou. V knihe celkom chýba reakcia na postkoloniálnu kritiku. Napríklad spôsob, akým sa v marxistickej ekonómii používa pojem pôda, je dôsledkom jeho eurocentrických základov týkajúcich sa vlastníctva. Ako píše Dipesh Chakrabarty v knihe Postcolonial economies, táto kategória je tak „nástrojom nezainteresovanej analýzy a zároveň ideologickým nástrojom materiálnej dominancie, ak nie aj epistemologickým násilím.“

Gérard Duménil a Dominique Lévy napísali knihu, ktorá nezodpovedá dnešnému stavu kritiky marxistickej analýzy, a nie je preto prekvapivé, že sa s ňou ani nevyrovnávajú. Kniha síce dobre približuje základy marxistickej ekonómie, avšak odporučiť ju možno iba so sadou ďalších kníh, ktoré z rôznych pohľadov, a podľa môjho názoru správne, marxizmus kritizujú.

 

Duménil Gérard – Lévy Dominique: Marxistická ekonomie kapitalismu, 2011, Praha: SOK, 117 strán, preklad: Rudolf Převrátil.

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 27 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 18.07.2012 (Inga - antiklerikálna kresťanská socialistka)

Diskusia k článku obsahuje 4 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist