Pred pár dňami izraelský vládny predstaviteľ informoval o „nepriamych“ rokovaniach so Sýriou v Turecku. Potvrdil tak fámy, ktoré sa už vyše roka šírili Blízkym východom. Rokovania potvrdila i sýrska strana, turecký sprostredkovateľ tiež nezapieral. Žeby konečne mier? Kedy? Kde? Prečo? Za čo? Článok o mierových rokovaniach ohľadom Golanských výšin by sa dal zostaviť zo samých otázok. Otázok bez odpovedí.

Pri všetkom optimizme, ktorý priam prýšti zo slov amerických predstaviteľov ohľadom izraelsko-palestínskych rokovaní, pokrok stále nevidno. Vždy keď jedna strana oznámi nejaký pokrok, druhá strana sa tvári, že o ničom nevie. A naopak. USA sú už tradične optimistické, príprava podpisu veľkolepej mierovej zmluvy ešte za úradovania Busha II.  pravdepodobne intenzívne pokračuje. Samozrejme, bez ohľadu na skutočný mier v budúcnosti. Vo všeobecnosti je to vždy tak, že keď haprujú mierové rozhovory na jednom fronte, zázračne napredujú na fronte druhom.

Na Západnom brehu nič nové, snáď to zachráni Sýria. Na súvislosť zverejnenia správ o sýrsko-izraelských rozhovoroch a korupčnou aférou premiéra Olmerta si dovolíme poukázať, no nemienime sa jej venovať. Radšej úprimne verme, že tu nikto nevrtí Sýriou...

Rokovania medzi Sýriou a Izraelom nie sú nejakým experimentom, nevyskúšaným pokusom. V praktickej rovine ide (teda skôr pôjde, prítomný čas nie je namieste) o pokus uzavrieť tzv. „mier za územie“.  Takýto barter bol odskúšaný už v Camp Davide v roku 1978, keď sa Egypt vzdal nepriateľstva voči Izraelu výmenou za vrátenie Sinajského polostrova. Výsledok je všeobecne známy- stiahnutie Izraela, Nobelove ceny pre Begina a Sadata, pre posledne menovaného ešte atentát ako bonus.

Odmysliac si ten atentát, tento scenár by bol tým najoptimálnejším riešením. Samozrejme s určitými modifikáciami, vyplývajúcimi zo sýrskych (a golanských) špecifík. Pravdepodobne práve tieto nešpecifikované špecifiká však spôsobili, že rokovania už dvakrát zlyhali.

Štatút Golanských výšin je odlišný od ostatných území okupovaných v roku 1967. Gaza aj Západný breh sú územia patriace pred rokom 1947 do mandátnej Palestíny, Golanské výšiny patrili vždy k Sýrii, či už pod francúzskou mandátnou správou, alebo nezávislej republike. Ich postavenie by sa dalo porovnať hádam so Sinajom, keby bol stále pod izraelskou okupáciou (keďže nie je, ani o tom neuvažujme). Hoci na ne Izrael nemá ani len teoretické právo, skutočný stav je úplne opačný.

De facto sú plne integrované do Izraela, so všetkým, čo k tomu patrí. Viac než 20 tisíc arabských obyvateľov Golán (v drvivej väčšine Drúzov, menšina sunnitských moslimov) má izraelské občianstvo. Na druhej strane, pred izraelskými jednotkami a následnou okupáciou oblasť v roku 1967 opustilo 147 tisíc obyvateľov (Sýriou registrovaný počet utečencov). Len čiastočne boli nahradení izraelskou kolonizáciou- v rôznych typoch sídiel (zopár kibucov a mošavov plus jedno mesto) žije v súčasnosti na Golanských výšinách asi 16-17 tisíc izraelských osadníkov.

Že nejaké rozhovory prebiehajú, to je trošku prekvapivé, ale v konečnom dôsledku normálne. Nenormálna však bude situácia, ak Izrael naozaj vráti okupované územie Sýrii. Ak skutočne dôjde k mierovej dohode, čo kto získa a čo stratí?

 Čo by získal Izrael? Samozrejme, uzavrel by mier, ale na čo by mu bol? Podľa izraelskej pravice je volanie po mierovej zmluve so Sýriou ľavicovým komplotom: Sýria je vojensky slabá a mier s ňou nemá praktický význam. Z vojenského hľadiska ho Izrael nepotrebuje, Sýria ho nijako neohrozuje.

Čo by teda získal? V prvom rade v izraelskej vláde isto dúfajú, že Sýria prestane podporovať Hamas a Hizballáh. To je pravdepodobne to jediné, čo Sýria môže ponúknuť. Prakticky by sa ale pramálo zmenilo. Podpora Hamasu je už teraz na nízkej úrovni, prípadné uzavretie jeho kancelárií a vyhostenie pohlavárov zo Sýrie by prinieslo iba väčšiu radikalizáciu, v konečnom dôsledku nevýhodnú pre Izrael. Hizballáhu by sa skomplikovali jeho možnosti zásobovania a zbrojenia, no prežil už horšie veci. Akýkoľvek obraz máme o sýrskom režime, Sýria nie je zadrôtovaná krajina- Hizballáh si cestičku vždy nájde. Strata by bola hlavne na sýrskej strane, Sýria by stratila významného exponenta svojich záujmov v Libanone (a ten by tým v Libanone politicky iba získal).

Paradoxne, vrátením nešťastných fariem Šebaá Sýrii by Izrael naštartoval novú fázu sýrsko-libanonského napätia, ak by ich samozrejme Sýria obratom neodovzdala Libanonu. Toto libanonské územie okupované pred 1967 Sýriou bolo Izraelom obsadené spolu s Golanskými výšinami a Izrael ho odmietal opustiť pri stiahnutí sa z Libanonu- územie vzal Sýrii, nechcel ho vrátiť Libanonu. Ak by toto územie Sýria Libanonu nevrátila, teoreticky by sa zbrane Hizballáhu v tom momente mali obrátiť proti nej- veď práve oslobodením tejto oblasti podmieňuje Hizballáh svoje odzbrojenie. Keby nie, Nasralláha prichytia pri lži jeho vlastní. Táto mačka vo vreci by istotne uspokojila i izraelskú pravicu.

Skutočné zisky by sa pravdepodobne dali vidieť v ekonomickej rovine, aj keď Sýria nemá ani v tomto veľmi čo ponúknuť. Ale ako tranzitná krajina medzi Izraelom a Tureckom aj Irakom je ekonomický význam mieru priam obrovský.

Čo by Izrael nezískal? Sýria sa kvôli mieru nevzdá blízkych kontaktov s Iránom- v hospodárskej oblasti Izrael ťažko nahradí iránsku pomoc. Musela by ju vykompenzovať tretia strana, samozrejme, ak by nejaká bola.

 Čo by Izrael stratil? V prvom rade strategicky dôležité územie- z Golanských výšin ja Damask naozaj „čo by kameňom dohodil“. Územie je dôležité aj hospodársky, dorábajú sa tam vynikajúce a obľúbené vína, ktoré by sa po odsune museli dovážať. To je samozrejme to najmenej, hospodársky význam nie je vo víne, pravda. Oveľa dôležitejšie sú zásoby vody, Golanské výšiny sú obrovskou zásobárňou pitnej vody, strategickej suroviny dôležitejšej než ropa (aspoň na Blízkom východe). Vyše 15 percent pitnej vody v Izraeli pochádza práve odtiaľ.

Sťahovanie osadníkov by bolo tiež obrovským problémom. Ich počet je viac než dvojnásobný oproti Gaze, keď si spomenieme aké problémy boli z ich odsunom... Okrem toho, sú to zväčša prosperujúci farmári (na rozdiel od štátom vydržovaných kolonistov v Gaze), ich hospodárske straty bude nutnú vykompenzovať.

Istotne to nie je konečný stav strát Izraela pri prípadnom uzavretí mieru. Nechajme však výpočet škôd odporcom mierovej zmluvy priamo v Izraeli, istotne nájdu nekonečné množstvo argumentov proti.

Sýria môže iba získať, stratiť nemá čo. Teda mimo vplyvu v Libanone, ak prestane podporovať Hizballáh. Získa územie a možno i šancu na vyradenie zo zoznamu zlých. „Vyosenie“ Sýrie z osi zla by teoreticky bolo tiež v záujme Izraela. No rozhodovať o tom budú vo Washingtone a príliš okaté zbratanie sa so Sýriou by bolo dôkazom, že Izrael má v americkej blízkovýchodnej politike silné slovo. O to asi nikto nestojí.

Zisky Sýrie budú zároveň silným argumentom zo strany odporcov zmluvy v Izraeli - na čo by bola taká zmluva, v ktorej Sýria môže iba získať? Kde sú dve skapaté kozy u suseda?

Bohužiaľ, kým nebude zmluva podpísaná (k čomu sa ešte ani neschyľuje), nemá zmysel tešiť sa mieru. O to viac, že celá bublina rokovaní môže chytro spľasnúť. Povedzme to otvorene, pravdepodobnosť uzavretia mierovej zmluvy medzi Sýriou a Izraelom je nízka- bez ohľadu na optimistické vyhlásenia z oboch strán. Už dvakrát rokovanie stroskotalo, Rabin, ani Barak neuspeli, prečo by sa to malo podariť akurát Olmertovi? Zatiaľ jediné pozitívum je v tom, že rokovania prebiehajú bez účasti USA. Konečne snáď blízkovýchodní politici pochopili, že riešenie je iba v ich rukách.