Ulice Káhiry už upratali – armáda spolu s civilistami. Ešte pred týždňom boli plné ľudí, odhodlaných bojovať za zmenu režimu. Demonštrantov, ktorí napokon donútili prezidenta Husního Mubaraka odstúpiť.

Kým Európa špekulovala, čo bude pre Západ znamenať Mubarakov pád, Egypťanom sa asi predsa len podarilo vykročiť vpred, k slobodným voľbám a zmene ústavy. A inšpirovali tým celý blízkovýchodný región. "Pravdepodobnosť, že v niektorých krajinách – a nemusí ich byť málo – sa uchytí systém nie nepodobný demokracii, ako ju poznáme my, je dosť vysoká," hovorí slovenský arabista Jaroslav Drobný, ktorý bol očitým svedkom revolučných udalostí v Káhire.

Mubarak dlho vzdoroval vôli ulice - ako označoval protestujúcich. Aká bola vlastne táto "ulica"? Kto boli ľudia, ktorých ste stretli v Káhire, čo zodvihli svoj hlas?
Začali to študenti, mladí vzdelaní ľudia. To boli prvé demonštrácie, 25. januára a ďalšie dva dni. Potom, v piatok 28. 1. sa k nim už pridali aj širšie vrstvy, nakoniec možno hovoriť už o celonárodnom proteste. No väčšinu demonštrantov po týždni protestov - na veľkej demonštrácii 1. februára - tvorila skôr mladšia a stredná generácia z takzvanej strednej vrstvy. Tí najbiednejší sa protestov báli, nerozumeli im. Okrajové štvrte boli preplnené chudobnými ľuďmi, čo sa usilovali utiecť na vidiek.

Na námestí Oslobodenia boli aj prívrženci Moslimského bratstva, správali sa rovnako mierumilovne, ako ostatní demonštranti?
Boli rovnako mierumilovní, čo znamená, že pri útokoch polície sa bránili rovnako ako ostatní. Demonštrácií sa zúčastňovali, no nijako nevynikali, ani sa nedrali do popredia. Keď však na opozičných demonštrantov útočili tzv. promubarakovskí demonštranti – v skutočnosti kriminálne gangy, podplatená luza a polícajti v civile – mládež z Moslimského bratstva bola v prednej línii, na barikádach a obetavo bránila opozičné zhromaždenie.

Kým západné média majú veľké obavy z tohto v Egypte zakázaného hnutia, Káhirčania mu dôverujú?
Podpora Moslimského bratstva v Káhire je menšia, než na vidieku. Navyše, bratstvo nie je jednoliatym celkom, skôr zastrešujúcou organizáciou pre niekoľko prúdov - od radikálnych salafistov, až po liberálnych muslimov. Prešlo dlhým vývojom. Vzniklo koncom 20. rokov minulého storočia, v 40. rokoch bolo zakázané, v 50. participovalo na vzniku republiky. Potom došlo k sporom, lebo ľudia, čo stáli na čele revolúcie, boli orientovaní sekulárne, ľavicovo a udržiavali blízke kontakty so sovietskym blokom. Od Moslimského bratstva sa odčlenili rôzne radikálnejšie hnutia a skupiny...

Je teda oprávneným argument, že ak je Hamas jeho odnožou, celé hnutie je pre sekulárne západné spoločnosti nebezpečné?
Hnutie Hamas vyrástlo z podhubia, v ktorom Moslimské bratstvo malo svoje miesto. No pre vznik Hamasu je určujúce územie Palestíny. Generovali ho odlišné podmienky od tých, čo sú príznačné pre dnešný Egypt. Moslimské bratstvo funguje skoro v každej arabskej krajine. Viac - menej je každá organizácia nejako spojená s egyptským bratstvom, ale nedá sa hovoriť, že ide o jednotné hnutie.

Ak by sme to zobrali doslovne - pre moslimov nie sú školy, kultúra, mešity a korán dostatočným východiskom, aby sa cítili bratmi? Aké je hlavné krédo Moslimského bratstva?
Najústrednejší motív je, že odpoveďou na všetky otázky - je islam. Bratia tvrdia, že sa súčasná spoločnosť vzdialila ideálom islamu a chcú ju preto reformovať na jej pôvodný obraz.

Ide teda o fundamentálny politický islam?
Dá sa to tak povedať. Na druhej strane, môžeme o Moslimskom bratstve hovoriť skôr ako o spoločenskom, než politickom hnutí. Je to organizácia, ktorá pomáha chudobným. Reálne sa stará o ľudí, o ktorých nemá záujem štát, ani nikto iný v arabských spoločnostiach. Jeho úloha je v tomto prostredí nezastupiteľná - práve tu niekde je jeho zdroj popularity.

Prečo je potom zakázané?
Možno práve preto, že je príliš populárne. Ale aj preto, že radikálne organizácie, ktoré páchali politické atentáty, mali v Moslimskom bratstve svoje korene. Boli to jeho frakcie, bez Moslimského bratstva by asi nevznikli. Bratstvo je jednoducho nebezpečné pre akúkoľvek vládu, ktorá je pri moci a nechce s nimi spolupracovať.

Bratstvo tvrdí, že odpoveď na všetky otázky človeka je islam. Nie je na tomto pozadí strach Západu z islamizácie úplne oprávnený?
Do istej miery azda áno. No treba si dávať pozor, aby naše obavy, obavy Západu, neviedli činy Západu smerom, ktorý by priblížil ten stav, ktorého sa Západ najviac obáva. Aby napríklad zo strachu pred Moslimským bratstvom nepodporoval sily, ktoré by priviedli egyptskú spoločnosť do stavu, keď by sa toto hnutie stalo jedinou možnosťou pre zmenu.

Jednou z hlavných príčin pádu železnej opony bola technologická disproporcia sveta, ktorý vykročil na cestu globalizácie. Nie je súčasný revolučný pohyb v krajinách Blízkeho východu odpoveďou na fakt, že tento región už dlhodobo nedokáže vyriešiť problém svojho zaostávania oproti technologickému rastu civilizácie?
Nespochybňujem zaostávanie regiónu, no táto vlna revolúcií je reakciou na dlhodobý útlak zo strany totalitných vládcov. A možno je práve existencia totalitných režimov pravou príčinou zaostávania celého regiónu.

El Baradej, Badí, Músa – ľudia, čo rokujú o budúcnosti krajiny zdôrazňujú, že v Egypte nejde o fundamentalistickú revolúciu. O čo vlastne ide?
O slobodu, demokraciu a ľudskú dôstojnosť. Občanom došla trpezlivosť s režimom, ktorý ich dlhodobo utláčal a ponižoval. Zvoli režimu sa postavili ľudia bez ohľadu na svoje ideologické presvedčenie. Liberáli, ľavičiari, aj islamisti, kresťania i moslimovia, spoločne ako Egypťania chcú zmeniť Egypt. Možno si tú zmenu predstavuje každý inak, no spoločné majú to, že nechcú Egypt taký, ako bol doteraz.

Ako ste vnímali v Káhire západné médiá, ktoré od prvých chvíľ demonštrácií s obavami spájali prípadný pád Mubaraka s nástupom islamistov?
No, prekvapený som nebol. Čo iné sa dalo čakať? No Egypťania boli zo správ západných médií vyslovene frustrovaní. Počas demonštrácií sa mi niekoľkokrát stalo, že ma oslovili neznámi mladí ľudia a prosili ma, aby som domov poslal správu, čo sa tam deje. Asi ma pokladali za novinára. Nepresviedčali ma, o čo im ide, nevysvetľovali svoje požiadavky. Veď vidím, čo sa deje, nech teda pravdivo informujem.

Sklamala podľa vás Egypťanov reakcia západných politikov – napríklad Sarkozyho, ktorý v deň, keď odstúpil Mubarak, hneď vyhlásil ako hotovú vec, že Egyptu hrozí islamizácia?
Protestujúcich Egypťanov sklamali reakcie Západu v prvých dňoch demonštrácií, keď sa zo západných médií dozvedeli o hroziacom islamistickom prevrate. V deň, keď Mubarak odstúpil, Egypťania oslavovali a už ich západné médiá, ani Sarkozy, nijako nevzrušovali.

Keď ste sa 3. februára vrátili domov, ako ste vnímali obraz Egypta, ktorý ponúkli naše médiá?
Bol som sklamaný z komentárov v slovenskej tlači. Nechápem, ako ľudia, čo sa tvária ako profesionálni demokrati, keď si z demokracie urobili zdroj obživy, dokázali v ťažkých chvíľach pre Egypt podporovať diktátora? Podporovali ho, lebo Mubarak je lepší pre Izrael, lebo je lepší pre Západ, a teda aj pre nás...? Bol som zhrozený. Navyše, vytvárať si názor na základe agentúrneho spravodajstva a čítania komentátorov amerických novín je scestné.

El Baradej vyzval armádu, aby zachránila Egypt pred nepokojmi. Nie je vlastne zmena nad sily opozície?
Opozícia nie je jednotná. Je to hŕba malých politických strán, niekoľko väčších hnutí, pár význačných osobností, hnutia študentov a mládeže... Baradej túto výzvu vydal v situácii, keď sa zdalo, že režim nie je ochotný ustúpiť ani za cenu obrovských strát na životoch i majetku. V situácii, keď bolo potrebné niekam sa pohnúť z patovej situácie, keď ani vláda ani opozícia neboli ochotné ustúpiť, zľaviť z požiadaviek. Armáda, jedna zo zložiek režimu, dostala možnosť stať sa arbitrom, zbaviť sa záväzkov voči tomuto - azda už bývalému - režimu.

Opraty má teraz v rukách poľný maršal a minister obrany, 75-ročný Muhammad Husajn Tantáví. No aj on je Mubarakov muž. Ako ho vníma opozícia? Nie je pre ňu nebezpečný?
Skutočná moc je v rukách Najvyššej rady ozbrojených síl, čo je kolektívny orgán zložený z minimálne 15 popredných armádnych veliteľov, vlastne vojenská junta. Maršal Tantáwí je síce hodnostne najvyšším členom, predsedom celej rady, asi má prvé, no nie rozhodujúce slovo. Egypťania neuvažujú o tom tak, že moc ma Tantáwí, ale armáda. A armáde občania dôverujú, vždy mala oveľa vyšší kredit, než iné štátne inštitúcie. Tak musí armáde veriť aj opozícia, aj keď teda, samozrejme, nemôžme o opozícii hovoriť ako o jednoliatom celku. Už sa ozvali aj opozičné organizácie, ktoré s krokmi armády nesúhlasia.

Aké sily by mal západný svet podporovať podľa vás, ak nechce podporovať islamistov? Viceprezidenta Sulajmána a Tantáviho, ktorí sľubujú stabilitu, ale pre Egypťanov znamenajú skôr pokračovanie Mubarakovej politiky, alebo pokrokové sily, liberálov, ľavičiarov, apolitických študentov – občiansku spoločnosť?
Západ by asi spravil najlepšie, keby nepodporoval žiadnu konkrétnu politickú silu, ale verbálne a podľa možností aj materiálne podporil celý demokratický prípadne demokratizačný proces. Ak je strach z islamsky orientovaných politických hnutí taký silný, nech teda podporí pokrokové sily, liberálov. No príliš okatá pomoc zo zahraničia môže aj uškodiť, vyvolá podozrenie, koho záujmy budú tieto politické sily obhajovať – záujmy voličov, alebo záujmy sponzorov.

Je posilnenie ideí Moslimského bratstva pre Západ zákonitou odpoveďou arabských krajín na situáciu v celom Blízkom východe?
Západ sa toho bojí. No zase je otázkou, či sa bojí politiky Moslimských bratov, alebo niečoho, čo si pod Moslimským bratstvom predstavuje. Opakujem, že bratstvo naozaj nie je jednotná politická organizácia. Majú síce niekoho ako "najvyššieho šéfa", ale samotné vedenie je kolektívny orgán. Aj počas káhirských nepokojov sa rôznili vyhlásenia vedúcich osobností Moslimského bratstva. Spomeňme si napríklad na campdavidské dohody z roku 1978, keď v prvom vyhlásení významný člen Moslimského bratstva tvrdil, že sa nijako nebude meniť zahranično-politickú orientáciu, záväzky a povinnosti Egyptského štátu. Ďalšie vyhlásenie iného člena vedenia už bolo iné – že ak budú mať možnosť, pousilujú sa túto zmluvu zlikvidovať a Egypt ju prestane plniť. Bratstvo nebolo a ani nie je príliš jednotné. A ak teda príde do Egypta niečo ako demokracia, z Moslimského bratstva môže vyrásť hneď niekoľko politických strán.

Keď Sulajmán rokoval aj so zakázaným bratstvom, legitimizoval ho tým?
Sulajmán je nesmierne inteligentný a schopný diplomat. Dlhé roky bol šéfom tajnej služby, prakticky najnenávidenejšej zložky moci. Ako prechodná hlava štátu by síce mohol nejako upokojiť atmosféru, no práve on prispel veľkým dielom k chaosu uplynulých dní, ak nie tým najväčším. To, že rokoval so všetkými opozičnými silami, nie je nič nepochopiteľné. Môžme to chápať tak, že legitimizoval celú opozíciu, nielen Moslimské bratstvo v situácii, keď nemal iné východisko.

Ako ste vnímali egyptskú spoločnosť – ako funguje zvnútra?
Je veľmi rozvrstvená. Úzka horná vrstva, fragmentovaná stredná a obrovská masa chudoby dole. A prechod medzi nimi smerom nahor je veľmi, veľmi ťažký. A všetko to premiešané – na ulici sedí žobrák opretý o luxusné auto a nikto sa pri tomto pohľade nepozastaví. Pre Egypt typická pestrosť bola aj na demonštráciách. V uliciach ženy bez šatky aj ženy so závojom kričali - nech žije Mubarak! A rovnako v šatkách i bez - kričali, aby odstúpil. Ľudia sa nedali rozdeliť na ultra veriacich, čo by boli na námestí, a na tých sekulárnejších, čo by boli mimo, alebo naopak.

Vidíte v Európe, ktorá je historicky prepojená s arabským svetom, takých politikov, čo by ho mohli pochopiť?
Obávam sa, že ani veľmi nie. Čo sa týka politickej špičky v Európe, veľmi sa bojí. A týmto strachom formuje budúcnosť nás všetkých.

Čo pre Egypťana značí pojem sloboda oproti nášmu chápaniu?
V prvom rade možnosť slobodne si zvoliť a vyjadriť vlastný názor. Pre nich bola sloboda to, čomu bránil policajný režim. A bránil im normálne žiť vo svete bez korupcie, bez prechmatov štátnej moci, bez policajnej šikany. A pre nábožensky založených znamená sloboda možnosť verejne demonštrovať svoje náboženstvo a nebyť zaň perzekvovaní. No každý si pod tou slobodou môže predstaviť aj niečo celkom iné. Možno je pre nich sloboda - zbaviť sa strachu. Ľudia túžia po normálnom svete, aj keď si každý túto "normálnosť" môže predstavovať po svojom."normálnosť", ktorú si predstavujú Egypťania pravdepodobne nebude zhodná s našou. No toho, čo zažívali doteraz, už mali naozaj dosť.

V čom sa vlna protestov podobá na rok 1989 v strednej Európe, a v čom je odlišná?
Blízkovýchodné nepokoje sú skomplikované násilím bezpečnostných zložiek. U nás si museli vymyslieť mŕtveho študenta, aby sa niečo začalo diať... V Egypte v povstaní obyvateľstva proti policajnému režimu zahynulo vyše tristo ľudí. V centre sa bojovalo o každú ulicu. To sa skôr podobalo na udalosti v Rumunsku. Odlišnosti... východoeurópske režimy sa bez sovietskej podpory zosypali. Vládcovia na Blízkom východe budú vzdorovať dlhšie, potečie viac krvi.

Egyptské štatistiky hovoria, že medzi mladými ľuďmi v posledných rokoch narástol počet samovrážd. O čom vypovedajú?
Každý z tých mladých ľudí zažíval vlastnú mizériu - niekto nedokázal nájsť uplatnenie po škole, iní uživiť rodinu. Mnohí prežívajú len zo dňa na deň... Ale čo je spoločné – v Egypte každý narazil na neuveriteľnú korupciu, byrokraciu a na policajný štát. A na už spomenutú nepriepustnosť medzi jednotlivými vrstvami, nechcem hovoriť o kastách.

Čím ste sa zaoberali v Káhire vy, keď to celé prepuklo?
Venujem sa arabskej stredovekej zemepisnej literatúre. Na arabistike (sekcia arabistiky Klasickej a semitskej filológie FiFUK) robím doktorát o správach arabských cestovateľov a zemepiscov o islame a islamizovaných etnikách v stredovekej Strednej Európe. V Káhire som bol hlavne kvôli literatúre, zdrojom... Káhira má tú výhodu, že je v súčasnosti kultúrnym centrum arabského sveta. Čo sa týka literatúry, je to obrovské žriedlo, kde človek nájde azda úplne všetko. A nie len arabskú literatúru a blízkovýchodné zdroje, ale aj sekundárnu literatúru - čo sa napríklad píše o danej téme v Európe a vo svete.

Je podobne ako bola kedysi Alexandria prienikom medzi európskou, západnou civilizáciou a kultúrami blízkeho a stredného východnou?
Dá sa to aj tak povedať. Kedysi koloval bonmot, že Egypťania píšu knihy, Libanonci ich vydávajú a Iračania čítajú. Bolo to obraz o kultúrnej úrovni týchto krajín, keď ešte Irak bol tiež na veľmi vysokej úrovni. Teraz Egypťania aj vydávajú - a číta to celý arabský aj nearabský svet. V Káhire je nepreberné množstvo kultúrnych inštitúcií, i mnohé európske krajiny tam majú svoje inštitúty, zamerané aj na orientalistickú literatúru.

Stáva sa, že sa Egypťan urazí, ak ho označíte za Araba. Stretli ste sa s tým?
Sú aj takí. Nie každý Egypťan súhlasí s ideou jednotného arabského národa. V prvom rade je Egypťan a až potom je Arab. A iný zas naopak. Naozaj je ťažké hovoriť o jednotnom národe. Jednotný je len spisovaný jazyk, ale každá krajina má vlastný dialekt, niektoré aj viacero. Ľudia si v tých dialektoch často vôbec nerozumejú. Je ťažké rozmýšľať o Egypťanovi a Iračanovi ako o príslušníkoch jedného národa. Sú si dosť blízki, ale zároveň dosť odlišní.

Ako vnímajú v Egypte osud Iraku?
Deň predtým, ako som sa vrátil špeciálom na Slovensko, skupina ľudí, ktorá išla na provládnu demonštráciu, začala po mne kričať, že mám odísť z ich krajiny, že im z Egypta nespravíme Irak. Oni považujú inváziu do Iraku za akýsi predel. Invázia degradovala, zničila a ponížila suverénny, ekonomicky aj kultúrne vyspelý Irak, aj keď bol pod diktátorským režimom.

Podľa Egypťanov tým Západ ponížil celý arabský svet?
Niektorí to môžu chápať aj takto. Degradoval a zhodil Irak z istej civilizačnej úrovne. Totalita za Saddáma Husajna sa odohrávala v rámci sekulárneho štátu. Teraz je to štát, ktorý smeruje k forme vyslovene islamistickej vlády, čo je veľmi zaujímavé, lebo Spojené štáty to podporujú, ale v Egypte sa toho obávajú.

V Iraku USA podporujú islamské sily?
Áno, politické sily v Iraku, ktoré sú spojencami USA a okupačnej správy, s výnimkou Kurdov, sa vôbec netaja tým, že ich cieľom v budúcnosti je štát typu iránskej teokracie. Jednotlivé hnutia sa líšia iba v tom, akou rýchlosťou a cestou k tomu dospieť a kto bude tou hlavnou silou - kto bude o tom rozhodovať.

Američania si uvedomili, že keď takto degradovali Irak, zničili tým prirodzeného nepriateľa Iránu?
Áno, zničili prirodzeného nepriateľa a spravili z neho prirodzeného spojenca - dnes jedného z najbližších. Terajšia iracká vláda je jedným z najbližších spojencov vlády v Iránu. Bohužiaľ je to tak. Či si to uvedomili... ?

Mnohí západní autori tvrdia, že začína nová kapitola židovsko-kresťanskej histórie. Obávajú sa o osud Izraela, ktorý považoval Mubaraka za solídneho spojenca, a niektorí predpovedajú nové delenie sveta. Ako vnímate takéto apokalyptické úvahy vy?
História nekončí, nové kapitoly budú iba pribúdať. Ak Izrael potrebuje k svojej bezpečnosti despotov v okolitých krajinách, asi v ňom nebude všetko v poriadku. Na legitímnu obranu nemožno žiadnej krajine upierať právo, no prečo by mal Západ uvažovať o celom Blízkom východe iba z pohľadu výhodnosti pre Izrael? Svet sa predsa netočí okolo Izraela.

Nehovoria reťazové nepokoje o tom, že mocenské pozícia, ktorú Amerika prevzala v minulom storočí po Britoch, už na Blízkom východe slabne?
Niečo na tom je. USA sa na Blízkom východe orientovali na politikov, ktorí im zaisťovali stabilitu. Boli to však zväčša totalitní vládcovia, aj keď možno osvietení. Bolo to samozrejme v príkrom rozpore s rétorikou demokracie a slobody. Tento rozpor bol vždy veľmi výrazný a obyvateľstvo na Blízkom východe si ho veľmi dobre uvedomovalo.

Vyplýva z toho, čo hovoríte, že ani zvrhnutie Saddáma Husajna nebolo riešením?
Saddáma zvrhli zvonku, nebola to ľudová revolúcia. Nepadol preto, že bol diktátorom, ale že bol neposlušným diktátorom. Ak predsa len nastane veľká vlna demokratizácie, ktorú na Blízkom východe mnohí očakávajú, bude to asi znamenať výrazné oslabenie pozície USA v tomto regióne. Ich jedinými najbližšími spojencami ostanú autokratické monarchie Zálivu a Arabského polostrova. Plus pár osvietených diktátorov s formou vlády akejsi regulovanej demokracie. Ale takých asi nezostane veľa. No pre budúcnosť bude pre Spojené štáty lepším riešením rozvoj vzťahov s demokratickými, aj keď nie najposlušnejšími vládami, než podplácanie, či vydieranie autokratov. Ak teda demokratizácia nastane. Možno sme prílišnými optimistami.

Je jednou z príčin spoločenského výbuchu v Egypte odvrátená stránka pôsobenia voľnej ruky trhu?
Blízkovýchodné ekonomiky sú dlhodobo trhovo orientované. V Egypte štátny sektor zlikvidovala privatizácia v posledných dvoch desaťročiach. Ľudia tam žijú z ruky do úst. Boli tam aj štátne regulácie, ale obyvateľstvo nikdy nepocítilo liberalizáciu trhu, ako niečo pozitívne. Preto sa to nedá porovnať s rokom 1989 u nás, postkomunistické krajiny sa nielen demokratizovali, ale menili aj svoj sociálno-ekonomický systém. V Egypte je prakticky voľný trh, aj keď niektoré potraviny silne dotuje štát. Aj teraz v čase nepokojov sa ceny orientovali podľa ponuky a dopytu. Keď je nedostatok chleba pre zásobovanie - hneď je drahší.

Nevznikli teda nepokoje v Egypte "iba" ako dôsledok svetovej hospodárskej krízy?
Kríza mohla prispieť k vlne nespokojnosti v arabskom svete, ale ja som presvedčený, že k zmene by muselo prísť aj bez krízy - v takzvaných normálnejších časoch. Raz by tá situácia musela prasknúť a nespokojnosť obyvateľstva by vytryskla. V Egypte boli chlebové nepokoje už dávno pred krízou. Ale už dlho, veľmi dlho sa vravelo, že takto to ďalej ísť nemôže, niečo sa musí stať. A dlho, veľmi dlho sa nič nedialo.

Vnímate vlnu občianskych protestov v arabskom svete ako prísľub možnej demokratizácie celého regiónu?
Protivládne demonštrácie majú lavínovitý efekt - každý úspech, aj keď len čiastkový, povzbudí ďalšie krajiny. Či bude táto vlna úspešná, to dnes ťažko odhadnúť. K istým zmenám dôjde, no ich hĺbka, intenzita reforiem, nebude všade rovnaká. Niektoré režimy prežijú možno len s kozmetickými úpravami, niektoré naozaj padnú. Osobne o tom nemám žiadne ilúzie, no som opatrný optimista. Pravdepodobnosť, že v niektorých krajinách – a nemusí ich byť málo – sa uchytí systém nie nepodobný demokracii, ako ju poznáme my, je dosť vysoká.

Jaroslav Drobný (1974)

• Vyštudoval históriu a arabský jazyk na FiF UK v Bratislave v roku 2004.
• Je doktorandom na Katedre klasickej a semitskej filológie FiF UK.
• Zaoberá sa stredovekou arabskou zemepisnou a historickou literatúrou i modernými dejinami Blízkeho východu.
• Je redaktor portálu jetotak.sk, slovenskej edície LeMonde Diploatique.

• Bol priamym svedkom udalostí egyptskej revolúcie.

  Rozhovor vychádza s láskavým dovolením Pravdy

Súvisiace články:

• V Egypte nejde o Izrael