Obyvatelia Spojených štátov urobia pre Latinskú Ameriku všetko, okrem toho, aby sa o nej niečo naučili. (James Reston)

Cesta prezidenta Busha po krajinách Latinskej Ameriky bola jeho druhou a zároveň najdlhšou návštevou „kontinentu bez mena“. Zhodou náhodných okolností prišla práve v čase, keď „šírenie slobody a demokracie“ na Blízkom východe zlyháva a Venezuela začala uvádzať do platnosti Zmluvu o transamerickej spolupráci ALBA – Americkej bolívarskej alternatívy. 

Je známe, že venezuelské ropné zdroje, objavené v roku 1914 a nachádzajúce sa neďaleko jazera Maracaibo kúsok od Karibského mora, patria medzi najväčšie na svete. Niekdajší venezuelský prezident Raúl Leoni (1964-1969) nazval preto svoju krajinu výstižne „ropnou továrňou“. Je známe aj to, že z obrovského prírodného bohatstva nemali obyvatelia „ropnej továrne“  prakticky žiadny osoh a bola súčasťou Celoamerickej zóny voľného obchodu  (Free Trade Area of the Americans). Vďaka slobodnému trhovému priestoru dodávali USA svoj tovar do Latinskej Ameriky bez cla, čo výrazne znevýhodňovalo produkciu domáceho tovaru. Až donedávna bolo teda v Južnej Amerike (s výnimkou Kuby) všetko, ako má byť.

         Latinská Amerika má pre politiku, obchodné investície a strategické kroky USA nesmierny význam odjakživa, no napriek geografickej blízkosti a historickej spojitosti je základnou charakteristikou vzájomného vzťahu oboch častí Ameriky emocionálny odpor a hlboká mentálna priepasť. Kým prototypom gringa je materialistický technokrat strýčko Sam,  Latinská Amerika je v očiach zástupcov „slobodného sveta“ súvislým horúcim letným popoludním plným kriku, indiánskych trhovísk, bielych sombrer, vendety, patetických gest,  gigolov topiacich sa v ťažkom pachu kolínskej a, samozrejme, exotického „sex on the beach“. To všetko vyjadrované veličinou $. Odvekú ignoranciu reálií „gangsterského kontinentu“ vyjadril americký novinár James Barrett Reston slovami, že „obyvatelia Spojených štátov urobia pre Latinskú Ameriku všetko, okrem toho, aby sa o nej niečo naučili“. A dodal: „Samozrejme, okrem biznisu a žien.“

Správy o obchodných kontraktoch v Latinskej Amerike aj dnes korunuje New York Times inzerátmi ponúkajúcimi unaveným biznismenom exotické potešenie v podobe „hot latin girls“. Nechýbali ani v komentároch Bushovej objaviteľskej cesty po juhoamerickej terra incognita. 

Táto cesta má pripomenúť ľuďom, akú dôležitú úlohu hrá Latinská Amerika pre USA.  (George Bush Jr.)

George Bush poprel, že by hlavným  dôvodom jeho náhlej srdečnej návštevy mala byť výlučne venezuelská ropa a Chávezov vplyv na vývoj v latinskoamerickom regióne. Nosnou témou teda nemalo byť ani uzatvorenie dohody o zvýšení výroby etanolu ako alternatívneho paliva voči benzínu, s ktorého výrobou má skúsenosti predovšetkým brazílsky program Proalcool. Cesta mala donedávna takmer ignorovaný kontinent predovšetkým presvedčiť, že Spojené štáty sú v skutočnosti jeho priateľom. Hoci námestník ministerky zahraničných vecí USA Condoleezzy Riceovej Nicholas Burns nedávno spomínal možný rozmach teroristov práve v Latinskej Amerike (v nemenovanej krajine), George Bush sa v rozhovore s brazílskym prezidentom Luizom Ináciom Lulom da Silvom len trpko posťažoval, že USA za svoje opätovné úsilie zmierňovať chudobu sveta a humanitárne skutky nedostáva dostatočné uznanie. O terorizme, resp. jeho spojitosti s venezuelským prezidentom nepadlo ani slovo, a to ani napriek obrovským protestom, ktoré sprevádzali celý pobyt amerického prezidenta. Busha neodradilo ani to, že politická strana da Silvu vyjadrila otvorenú podporu Bushovým odporcom. Brazílsky prezident sa netajil túžbou rozvíjať obchod s USA, no zároveň zostať verný latinskoamerickej obchodnej spoločnosti Mercosur, ktorej členom je okrem iných štátov aj Venezuela. George Bush sa síce v priebehu celého turné vyvaroval Chávezovo meno čo len vysloviť, no keď sa ho Lula da Silva opýtal, či USA zníži clo za brazílsky etanol vyrábaný z cukrovej trstiny, a to konkrétne o 54 centov za galón, v Bushovej odpovedi sa okamžite sprítomnila hrôza z „chávezovskej“  politiky: „To sa nestane“, odpovedal.

George Bush sa stretol aj s uruguajským prezidentom Tabaré Vázquezom, ktorý pred časom jednoznačne odmietol FTAA a navrhol ALBA ako jedinú možnú hospodársku alternatívu pre Latinskú Ameriku. Otvorene kritizoval severoamerickú zahraničnú politiku a ponúkol Kube hospodársku pomoc, čím spolu s Venezuelou zmiernil následky blokády. Aj to Bushova administratíva dočasne prehltla a sústredila sa na vytváranie dojmu, že Bush prišiel do Latinskej Ameriky odstraňovať hladové doliny. „Tak jasne, ako to len viem, chcem svojou návštevou podať dôkaz, že náš národ je štedrý a súcitný, že vidíme biedu, že vnímame analfabetizmus a že proti tomu chceme niečo urobiť,“ dojímavo vysvetlil Bush. V tom sa jeho úmysly vzácne zhodujú s krokmi Huga Cháveza, ktorý ale medzičasom prešiel od teórie k praxi, a to dokonca bez apokalyptickej a úplnej likvidácie súkromného vlastníctva. Venezuelský prezident však ktovie prečo okomentoval v neďalekom argentínskom hlavnom meste Buenos Aires Bushove bohumilé úmysly nasledovne: „Cíti sa asi ako Kolumbus. Po siedmich rokoch v úrade objavuje svetovú biedu.“

Oveľa väčšiu nebezpečenstvo, ako je komunizmus, predstavuje pre USA povstanie kontinentu, ktorý chce byť sám sebou. (Carlos Griffin)

Istý brazílsky reportér sa amerického prezidenta otvorene opýtal, či súhlasí s názorom, že USA odjakživa stáli k Latinskej Amerike chrbtom. Bush s prikrčenými ramenami a zatvrdnutým tónom v hlase odpovedal, že „táto charakteristika sa nezakladá na faktoch“. Môže vraj existovať taký dojem, fakty ho však vyvracajú. Prišiel vraj preto, aby ich dokázal. Dokazoval ich o niekoľko dní aj v Kolumbii, Mexiku a Guatemale. Zašiel až tak ďaleko, že odvekú náklonnosť USA voči Latinskej Amerike dokazoval návštevou štvrtí chudoby a slávnych pamiatok mayskej civilizácie. Svetové médiá okamžite priniesli vyjadrenie mayských kňazov, ktorí protestovali proti Bushovej prítomnosti. Ich zámer očistiť posvätné miesta od zlých duchov vnímali médiá skôr ako detinský vrtoch divochov, než by sa zamysleli nad krutou symbolikou Bushovej návštevy v guatemalských pralesoch. Bushov „súcit“ deklamovaný návštevou zúboženého a zdecimovaného indiánskeho obyvateľstva vnímal indiánsky vodca Jorge Morales Toj ako „hlbokú a bolestnú urážku“. Žeby aj on patril medzi tých, ktorí stále nepochopili, že nezáujem USA o „otvorené žily Latinskej Ameriky“ sa nezakladá na faktoch? Naopak, on možno lepšie ako ktokoľvek iný veľmi dobre vie, že záujem mocného severného brata sa dá podložiť nielen faktami, ale aj číslami: občianska vojna v Guatemale trvala 36 rokov. Jeden z prvých vojenských zásahov USA v Guatemale sa odohral v roku 1920. V roku 1954 bombardovali USA Guatemalu za to, že prezident Jacobo Arbenz Guzmán legalizoval okrem iného Guatemalskú stranu pracujúcich PGT (Partido Guatemalteco del Trabajo), ktorej cieľom bolo zlepšovanie hospodárskej, sociálnej a vzdelanostnej úrovne roľníkov a robotníkov. Netreba azda pripomínať, že ich drvivú väčšinu tvorili práve Indiáni. Generál José Efraín Ríos Montt, prezident Guatemaly v rokoch 1982–83, v rozhovore pre New York Times z 18. júla 1983 povedal, že „guatemalskí Indiáni budú ušetrení, ak nebudú protestovať, ak nie, vyvraždíme ich“. Tento pán bol podľa Ronalda Reagana „mužom oddaným demokracii“. V jej mene bolo v období jeho vlády vyvraždených, mučených, unesených alebo znásilnených najväčšie množstvo guatemalských Indiánov z celého obdobia guerillovej vojny. Ich počet sa momentálne odhaduje na niekoľko stotisíc. Ríosa Montta, zapáleného prívrženca severoamerického protestantizmu, podporovali pri šírení demokracie medzi „neprispôsobivými živlami“ aj náboženské ideály Spojených štátov amerických. O vykorenenie pohansko-katolíckych náboženských zlozvykov sa horlivo usilovali reprezentanti severoamerických protestantských náboženských siekt, presne tých, ku ktorým sa hrdo hlási aj súčasný prezident USA. George Bush teda neklame, ak hovorí, že USA počas svojich dejín Latinskú Ameriku neignorovali. Vojenské intervencie, kontinuálne prebiehajúce v Latinskej Amerike od získania nezávislosti USA, sú toho jednoznačným dôkazom.

Možno ešte existuje veľa tých, ktorí považujú návštevu Georgea Busha v Latinskej Amerike za akt súcitu, spolupatričnosti a priateľstva. Existujú aj tí, ktorí pokladajú agresivitu či ekonomické sankcie za prirodzený a správny spôsob vynucovania si poslušnosti. No určite je viac tých, ktorí vedia, že juhoamerický výlet a reči o súcite s chudobnými a analfabetmi v Latinskej Amerike sú prejavom obrovského strachu. Napĺňa sa totiž historické pravidlo, že ak nedokážeme pomôcť tým mnohým, ktorí sú chudobní, nepodarí sa nám zachrániť ani tých pár, ktorí sú bohatí.  Faux pas na Blízkom východe, absolútne zlyhanie rétoriky o šírení slobody a demokracie, ktorému dnes už verí hádam len Pavol Hrušovský, Nadácia Pontis a OKS, či  zúfalé financovanie medzinárodných organizácií, ktoré má prispieť k položeniu najväčšieho symbolu latinskoamerickej nezávislosti – Kuby – to všetko je len smutným dôkazom faktu, že USA sa pri stáročnom  „liečení“ reálií tretieho sveta bombovými útokmi a ekonomickým vydieraním jednoducho prerátali. Kontinent, ktorý chce byť sám sebou, nezadržateľne nadobúda presné obrysy. Keby aj Bush svoje slová o humanizme myslel vážne, už je dávno neskoro.

Súvisiace články:

• Bush kráča proti Hugovi Chávezovi