Spoločná európska obranná politika nexistuje. Napriek tomu publikuje Európska zbrojná agentúra vízie a analýzy o jej budúcnosti. Začiatkom novembra vydala EDA dokument An Initial Long term vision for European Defence Capability and Capacity Needs, ktorý je výsledkom ročnej analytickej práce EDA, Inštitútu pre strategické štúdie EÚ a Vojenského výboru EÚ. Materiál určuje hlavné línie európskej obrany na nasledujúcich 20 rokov.

EÚ vychádza z dokumentu ako globálny hráč, ktorý je schopný - vďaka jednotkám rýchleho nasadenia - preniesť tisíce mužov a žien na ktorékoľvek konfliktné miesto planéty. Štúdia sa  len veľmi okrajovo dotýka rozhodujúcej témy, ktorou je stav európskeho zbrojného priemyslu a jeho prepojenia na americké zbrojárenské spoločnosti. Európska skupina pre výskum a informácie o mieri (GRIP) už niekoľkokrát upozorňovala vo svojich analýzach na nebezpečenstvo koncentrácie kapitálu a fúzií medzi americkými a európskymi zbrojárskymi firmami. Americké spoločnosti Orbital Sciences, General Motors, General dynamics, Pratt and Whitney, United Defence, Allied United defence Group, One Equity Partners, Griffin Services Inc. Allison Engine, Carlyle, Foster-Miller a ďalšie významné skupiny - spojené, ako v prípade Carlyle s neokonzervatívnymi politikmi - výrazne pôsobia na rozhodovania akcionárov vo veľkých európskych spoločnostiach - BAE Systems, EADS, Rolls Royce, AREVA a ďalšie, ktoré sú súčasťou Skupiny západoeurópskeho zbrojenia a hlavnými dodavateľmi neexistujúcej európskej armády. Európske spoločnosti sa spoločne s americkými zúčastňujú na výzbroji jednotiek NATO, ktoré ostávajú naďalej hlavnými kolektívnymi zložkami obrany na kontinente. V konštelácii, kde je väčšina európskych zbrojárenských firiem pod finančným dohľadom amerických společnosti, vyznievajú výzvy prezidenta Busha pre summitom NATO, ktorý sa začína v Rige, na „zvýšenie nákladov na zbrojenie“  predovšetkým ako rozširovanie produktivistického chápania pojmu obrany.

Pred dvadsiatimi rokmi by bola spolupráca amerických a európskych zbrojárenských spoločností normálna. Dnes, vzhľadom na radikálny rozdiel v cieľoch zahraničnej politiky Spojených štátov a Únie, dochádza k riziku ovplyvňovania politických rozhodnutí v Bruseli americkými zbrojárenskými akcionármi.

Európska únia, ktorá sa často z núdze označuje ako soft power, a namiesto stanových mestečiek ponúka problematickým štátom ekonomickú spoluprácu, sa tak vystavuje situácii, v ktorej sa bude musieť zaangažovať v nezmyselných ozbrojených konfliktoch v zahraničí len preto, aby euro-americké zbrojné skupiny zlegitimizovali objem štátnych dotácií na vývoj nových zbraní. Rodiaca sa Európska obranná politika má stále veľkú príležitosť investovať financie do preventívnej diplomacie, ktorú Spojené štáty pred šiestimi rokmi opustili v prospech vojenských zásahov.

Ani najmodernejšie vojenské systémy a štátne dotácie nedokázali vyriešiť hlavný problém vojenských operácií v Iraku a v Aganistane. Tými nie je nedostatok vojakov, ako sa sťažuje vrchný veliteľ operácii NATO v Afganistane James L. Jones, alebo Bakerova študijná skupina na útek z Iraku, ale pyšná viera vo vlastné politické kritériá.

Uplatňovanie euro alebo amerikocentristického pohľadu na svet síce zabezpečí zvyšovanie zákazok pre EADS alebo Carlyle, no definitívne pochová víziu Únie ako novej civilizácie. Civilizácia zbraní spôsobila pád starej Európy a znehodnotila predstavu osvietenstva o „iných“. Európska obranná politika by mala namiesto špekulácií o kapitálovej koncentrácii vlastných firiem premýšľať nad tým, ako do hodnôt, ktoré chce prezentovať, zakomponuje univerzálny éthos ostatných civilizačných okruhov. Takáto investícia, do humanitných vied a spoločného etického základu, bude skutočne začiatkom nového chápania konceptu obrany.

Michal Havran ml.