Pred každou zahraničnou cestou terajšieho predsedu vlády sa vynárajú dve otázky – aká je konkrétna úloha a možnosti Slovenska a čo konkrétne urobí, povie – a najmä kam smeruje cesta súčastného obyvateľa úradu vlády. Inak to nebude ani v prípade cesty do Ruskej federácie, do Moskvy, ktorá bola najnovšie na žiadosť ruskej strany preložená z apríla na máj. Ako zapadá toto rokovanie do úsilí slovenskej a európskej zahraničnej politiky?

Predchádzajúca vláda formovala zásadu nediskriminačného prístupu k ruským investorom, čo sa odrazilo na tom, že ropná spoločnosť JUKOS kúpila a de facto spravovala ropovody na Slovensku. (V apríli má byť vynútený výpredaj „zvyšného“ majetku – ide o asi 22 miliárd USD a do tohto balíka môže podľa správcu konkurznej podstaty patriť aj časť akcií Transpetrolu na Slovensku. A  práve v apríli Slovensku vyprší právo blokovať predaj 49 percent akcií.)

Je to dlhý príbeh, v Moskve sa zatiaľ vystriedalo niekoľko ministrov hospodárstva, ako aj minister zahraničných vecí. Ťažké je preto predpovedať záver a rovnako predčasné je dohadovať sa o možnom scenári slovenského postupu počas rokovaní predsedu vlády a vôbec o tom, čím také rokovanie s ruskou stranou môže, alebo nemôže pohnúť. 

Na druhej strane môže atmosférou prispieť k záujmu slovenských podnikateľov a investorov uspieť v terajších podmienkach v Rusku, teda napomôcť doterajšiemu trendu rastu priamych slovenských investícií v Rusku.   (Päťnásobný rast - na viac ako pol miliardy korún - oproti roku 2004 a plány na mnohomiliardové projekty vrátane banky v Moskve.)

Slovo prispieť je to podstatné, lebo v Rusku, ako aj v okolitých štátoch je dobrá znalosť prostredia a politického krytia dôležitejšia ako kdekoľvek inde v Európe.  Fakt, že jednu zo silných slovenských finančných skupín reprezentuje nedávny absolvent prestížnej moskovskej univerzity a vnuk Vasiľa Biľaka, sa v ničom nelíši od praxe nemeckých či ruských podnikov, ktoré masívne nasadzujú práve bývalých „endeerákov“. To, že teraz sa začína rast a otvorili sa nové možnosti pre podnikateľov aj priamych investorov zo SR, súvisí predovšetkým  s trvalým rastom ruskej ekonomiky. A samozrejme s tým rastom, ktorý sprevádzal a sprevádza slovenskú ekonomiku po vstupe do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie.

         Hlavnými témami z pohľadu predsedu vlády bude teda zrejme riešenie Transpetrolu. S tým súvisí to hlavné -  aby sa zabezpečili trvalé dodávky ropy a rozšírili možnosti využitia ropovodu Družba, teda Transpetrolu. Úplne logicky, ale to sa týka každej oficiálnej návštevy z Bratislavy, je samozrejmá podpora švungu, v ktorom by nemalo slovenské podnikanie a investovanie ustať. Veď čo iné by mala robiť politika, než podporiť to, čo doteraz boli schopní podnikatelia v Rusku dosiahnuť. Samozrejmou povinnosťou, úlohou každej politiky je  taká podpora podnikateľov a investorov, aby im vyšli vlastné ambície. Treba aj udržať krok s úrovňou podpory, ktorú poskytuje svojim na ruskom trhu Praha, nehovoriac o Budapešti. Sú to síce veci zrejmé, priam samozrejmé, nie však jednoduché. Strategickým záujmom trvalo zmenšovať nožnice medzi cenami, ktoré platíme za ropu, a medzi tým, koľko peňazí sme schopní získať na rastúcom ruskom trhu. Úskalie alebo nebezpečenstvo spočíva v tom, že Moskva posilňuje čo najviac dvojstranné vzťahy s jednotlivými štátmi únie. Usiluje sa tak získať priamy vplyv na vytváranie spoločnej pozície únie. Slovenským záujmom musí byť presný opak – postupovať tak, aby sa v Moskve posilnila spoločná pozícia únie voči Ruskej federácii. Osobitne v prípade Ruska prezidenta Putina rieši takúto úlohu slovenská politika a diplomacia po prvý raz – taká politika, akú dnes sleduje Moskva v Európe, tu totiž posledných 15 rokov nebola.

Návšteva však môže – pri dobrej príprave a oslobodení sa od náhodných mediálnych reakcií – v plnej miere ukázať schopnosť Bratislavy aktívne prispieť k spoločnej európskej politike. Pozrime sa na dnešnú scénu – európsku politiku opustili, alebo opúšťajú niekedy až príliš osobní priatelia prezidenta Putina – nemecký kancelár, francúzsky prezident – a najnovšie aj britský premiér. Avšak aj na kresle v Kremli majú nastať zmeny, odchádza Vladimir Putin a všetko sa sústreďuje na to, aké bude prechodné obdobie, ako a či sa udrží terajší systém a jeho doterajšia stabilita. 

Európa ako taká nemá v praxi presadenú politiku, ktorá by prekonávala krízu vo vzťahoch k Rusku. Tento rok sa skončí platnosť dohody o partnerstve a spolupráci medzi EÚ a RF z dávneho roku 1997. A nového dokumentu niet. Je len zhoda o štyroch spoločných priestoroch EÚ-RF, ktorá neobsahuje žiadne záväzné body či dátumy. Je to akýsi výhľadový plán. Nie je jasné, ako Európa spoločne nanovo definuje zahraničnopolitickú úlohu Moskvy, Ruska. Niet jasného spoločného postupu štátov EÚ voči Rusku, rozdiely sú aj v prístupe desiatky „nových“ štátov. Varšava donedávna blokovala rokovania únie s Moskvou. Maďarský predseda vlády teraz naopak v Moskve hodnotí doterajšiu spoluprácu, v rámci ktorej mu ruský prezident navrhol strategickú kooperáciu v energetickej oblasti. Bulharsko po 14 rokoch rokovaní podpísalo dohodu o výstavbe majoritne ruského ropovodu z Burgasu do Grécka.

         Akú polohu vlastne zaujímame medzi postupom a strategickými cieľmi Varšavy a Budapešti? 

Ako je Slovensko schopné prispieť k spoločnej európskej politike po tom, čo si prudké zmeny v tzv. postsovietskom priestore vyžadujú nanovo sformovanú politiku? Tak voči Rusku, ako aj susednej Ukrajine,  Bielorusku a ďalším štátom, kde sa stretáva s aktívnym presadzovaním ruských záujmov. Aké sú naše možnosti nielen v pragmatickom ponímaní, ale aj pri dodržaní všetkého, čo rozumieme pod európskymi hodnotami?

A tu vlastne prichádzame k tej hlavnej otázke – nielen európska, ale aj naša vlastná skúsenosť hovoria, že autokratické režimy nie sú trvalo stabilné. Architekt ruských liberálnych reforiem a autor 13-percentnej rovnej dane Jegor Gajdar nazval tento týždeň ruský prezidentský systém „mäkkým autoritárskym režimom“.

Sme, alebo nie sme schopní prispieť – okrem výlučne oficiálnych kontaktov – k posilňovaniu demokratizačných procesov? To si samozrejme vyžaduje aj osobitné podporné európske fondy - teda najmä fondy únijné, nielen jednotlivých štátov únie. Ako a čím sme schopní prispieť k tomu, aby pochopenie pre takéto európske úsilie rástlo aj na ruskej strane, v Rusku?

Ak sa všetko posilňovanie demokratických procesov, nevládnych organizácií, neoficiálnych hnutí  v celom tom priestore na „východ“ od hraníc Európskej únie prenechá len na pleciach amerických nadácií, nemôže to nijako posilniť v očiach tamojšej verejnosti autoritu a rešpekt voči Európskej únii, voči Európe.

 Kladenie otázok o konkrétnej ceste predsedu vlády do Moskvy, ako aj nastolenie zásadných otázok o vzťahoch k Rusku nie je predčasné. Čiastočnú alebo úplnú odpoveď môže dať o niekoľko dní konferencia s príznačným názvom Kontinuity a zmeny v zahraničnej politike Slovenskej republiky.  Pridanie slova z m e n y  je nové, nové jej aj posúdenie týchto zmien o d b o r n o u verejnosťou za prítomnosti oficiálnych vládnych predstaviteľov. Spoluusporiadateľom je nadácia blízka nemeckej vládnej Kresťanskodemokratickej únii (CDU). Z časového hľadiska sa najmenej tretina konferencie bude zaoberať kľúčovými bilaterálnymi vzťahmi, východnou dimenziou slovenskej zahraničnej politiky a energetickou bezpečnosťou – teda vlastne Ruskom.