Aj ten najzarytejší obhajca izraelskej politiky musí uznať, že problém palestínskych utečencov je najväčšou humanitárnou krízou v oblasti Blízkeho východu. Vlastne bol. Dnes je táto pohroma prekonaná irackou krízou.

Keď pred pol rokom izraelská invázia vyhnala z domovov pol milióna libanonských občanov, každému bolo jasné, že je to humanitárna katastrofa. Utečenci, ktorí opustili nielen svoje domovy, ale i krajinu, utekali v drvivej miere do Sýrie. V tamojších utečeneckých  táboroch ich dostihla pomoc humanitárnych dobrovoľníkov z celého sveta, aj od nás, zo Slovenska.

Libanonskí utečenci sa vrátili, humanitárni pracovníci sa presunuli buď do Libanonu alebo domov, či tam, kde ich je potreba teraz. V Sýrii už nemali prácu. A pritom Sýria je jedným z cieľov najväčšieho presunu obyvateľstva v oblasti za posledných osemdesiat rokov. No ten sa odohráva bez dramatického mediálneho pokrytia - každý ho vidí, no málokoho trápi.

Na jar 2003 sa humanitárne organizácie pripravovali na utečeneckú krízu, ktorú očakávali po plánovanom útoku na Irak. V Jordánsku pripravili utečenecké tábory s plným „humanitárnym“ servisom pre niekoľko desiatok tisíc utečencov. Hromadný útek sa však nekonal a obhajcovia invázie „odmenili“ túto aktivitu výsmechom - „iracká utečenecká kríza trpí nedostatkom utečencov“ (hahaha, chichichi).

Agentúry OSN pred inváziou odhadovali počet budúcich utečencov približne na dva milióny. Milión vnútorných utečencov v Iraku a 900-tisíc utečencov za hranicami.

V tom čase bol počet vnútorných utečencov v Iraku odhadovaný na 600- až 900-tisíc, v zahraničí na vyše milióna. Bol to výsledok Saddámovej diktatúry, ale i embarga a občianskej vojny v Kurdistane. No dajme tomu, že v konečnom dôsledku za všetkých niesol zodpovednosť bývalý režim.

Zvrhnutie Saddáma Husajna prinieslo len čiastočný návrat týchto utečencov, vo väčšom rozsahu sa vrátila iba časť Kurdov a šiítskych utečencov, hlavne predstavitelia politickej emigrácie. Najvyššie odhady hovoria o návrate 200- až 300-tisíc utečencov.

Počty utečencov Saddámovej éry sú dnes prekonané. Po invázii sa očakávaný exodus nekonal, no zhoršovanie bezpečnostnej situácie a občianska vojna (ktorá sa, samozrejme, v Iraku nekoná!) nakoniec utečeneckú vlnu spustili. Od polovice roku 2003, keď bol počet utečencov pár stoviek, až po dnešok sa utečenecká vlna systematicky zvyšuje. Dnes to už nie je vlna, ale cunami. Podľa rôznych zdrojov z Iraku v súčasnosti uteká 50 000 až 100 000 utečencov mesačne!

Počet odhadovaný OSN pred inváziou bol už skoro dvojnásobne prekonaný a nejaví žiadne známky stagnácie. Podľa jesenných odhadov UNHCR je v Iraku jeden a pol milióna vnútorných utečencov a viac ako jeden a pol milióna je v zahraničí. Je to najväčší presun obyvateľstva v oblasti minimálne od prvej svetovej vojny. Tieto čísla boli v januári aktualizované, podľa správy UNHCR je v súčasnosti v Iraku milión sedemstotisíc vnútorných utečencov a podľa odhadov do konca roku tento počet stúpne na 2,3 až 2,7 milióna. V zahraničí je minimálne 1,6 milióna utečencov.

Tento exodus môže zastaviť iba zázrak. No ten sa deje iba v rozprávkach. Ak bude pokračovať súčasný trend, do konca roka môže byť v zahraničí 2,5 milióna až 3 milióny irackých utečencov!

Nehovorí sa niečomu takému „hlasovanie nohami“? Po americkej invázii do Iraku to vyzerá ako po sovietskej do Afganistanu. A to je, prosím, výsledok nastolenia „slobody a demokracie“ v Iraku!

Najviac irackých utečencov sa nachádza v Sýrii. Ich počet sa odhaduje na 600-tisíc až milión. Minulý víkend obvinil hovorca irackej vlády Sýriu, že sťažuje utečencom život, udeľujúc im iba 15-dňové víza a za taký krátky čas si nestihnú vybaviť papiere do tretej krajiny. Taktiež obvinil Sýriu z uzatvorenia letísk irackým aerolíniám, hoci to bol práve Irak, ktorý prerušil letecké spojenie so Sýriou a Iránom a taktiež uzavrel hranice. (Vraj kvôli teroristom, no ublížilo to len a len utečencom.) Otázkou je, či by irackú vládu nemali viac trápiť príčiny exodu irackých občanov. Nech sa k nim Sýria správa ako chce, hoci by tam boli ilegálne, sú na tom lepšie než v Iraku. A tak či tak, 15-dňové víza/nevíza, zo Sýrie ich nikto nevyženie. (To v Grécku by ich mohli nahádzať do mora!) Pri kritike postoja sýrskej vlády treba mať na pamäti jeden fakt - utečenci tvoria možno už 5 percent obyvateľov Sýrie. Ako by sa asi správala trebárs slovenská vláda (terajšia i minulá), keby za tri roky prišlo na Slovensko dvesto- až tristotisíc utečencov?

Utečenci nežijú v utečeneckých táboroch, ale v mestách a na predmestiach. Bez ohľadu na to, aké skreslené informácie máme o arabských krajinách, tradícia pohostinnosti je silne zakorenená. Hoci Sýria nepatrí medzi bohaté krajiny, solidárnosť jej obyvateľov s utečencami dokáže viac než akákoľvek štátna pomoc. Okrem toho mnohí irackí utečenci pochádzajú z tzv. strednej triedy, majú úspory, predali majetok v Iraku a pod. No nie málo je absolútne nemajetných utečencov, mnohí sú invalidi. Odhadom v každej desiatej rodine chýba otec, starostlivosť je na pleciach matiek-vdov.

Viac než 700-tisíc utečencov je v Jordánsku. To je viac než desať percent populácie Jordánska! Ich situácia sa od tej v Sýrii príliš nelíši, hádam len postoj jordánskej vlády je trochu ústretovejší. Jordánsko má dlhú tradíciu v prijímaní utečencov, viac ako 60 percent jeho občanov má palestínsky pôvod. (Mimochodom, toto percento bolo pre nemenovaného zahraničnopolitického analytika dôkazom, že Jordánsko je palestínsky štát, a Palestínci preto nemajú právo žiadať o svoj štát na „spornom území  Judey a Samárie“. Ak bude pokračovať iracký utečenecký trend, o rok-dva bude mať väčšina obyvateľov Jordánska iracký pôvod a podľa logiky spomenutého analytika sa stane Irackým štátom. A Irak asi stratí oprávnenie na existenciu.)

Asi 80- až 100-tisíc irackých utečencov je v Egypte, 40- až 50-tisíc v Libanone, 50- až 60-tisíc v Iráne. Turecko, Saudská Arábia a krajiny Perzského zálivu taktiež hostia irackých utečencov, no ich počty nie sú až také dramatické.

Situácia vnútorných utečencov nie je menej hrozivá, skôr viac. Drvivá väčšina z nich sú obete sektárskeho šiítsko-sunnitského násilia. Je to výsledok „sektárskeho čistenia“ (výraz etnická čistka sa nehodí, pretože sunniti aj šiíti sú Arabi, čistenie sa nedeje na etnickom, ale sektárskom základe) celých mestských štvrtí. Situácia nadobudla terajšiu podobu pred rokom, po útoku na svätyňu v meste Sámarrá. Napríklad predtým sunnitskí utečenci z Fallúdže našli útočisko v šiítskom Sadrovom meste, po tomto atentáte začali milície zo Sadrovho mesta sami vyháňať sunnitov zo zmiešaných mestských štvrtí. Medzi sunnitskými a šiítskymi štvrťami i mestami dochádza k „výmene obyvateľstva“. Štvrte sa rozširujú o utečenecké tábory, stanové mestečká a príbytky postavené z hocičoho. Zároveň „prosperuje“ i „realitný biznis“. Sunnitskí a šiítski obyvatelia si navzájom vymieňajú domy a byty, aby sa dostali do štvrte, či mesta s majoritou tých svojich.

Zároveň pokračuje útek z Bagdadu. Kto môže a má kam, ide preč. Niekto aj keď nemôže, nemá kam ísť, odísť proste musí. Bagdad prišiel za posledný rok minimálne o pol milióna obyvateľov a ďalší odchádzajú.

Taký je Irak dnešných dní. Irak slobodný a demokratický. Situáciu si už uvedomili i v Kongrese USA  i v britskom parlamente a môžeme dúfať, že možno nejaký pokus o riešenie budúcnosť prinesie. Naozaj len dúfať.

Jaroslav Drobný

Autor je arabista