Desaťtisíce členov gaullistickej strany UMP (Únia za ľudové hnutie) boli počas intronizačného prejavu šampióna Nicolasa Sarkozyho prekvapené.

Minister vnútra sa vo svojej vízii Francúzska vracal k veľkým menám francúzskeho socializmu -Victorovi Hugovi, Emile Zolovi, Leónovi Blumovi a Jeanovi Jauresovi, ktorého zavraždil pravicový aktivista. Sarkozy hovoril dlho o negaullistickom protifašistickom odboji, o martýrskej smrti Jeana Moulina.

Ségole Royalová, egéria socialistov, zase žiada, aby sa o mladých kriminálnikov starala armáda, sľubuje, že v krajine bude bezpečnosť a poriadok. Najslávnejší politický negacionista Jean-Marie Le Pen vyhlasuje, že imigrácia je celkom užitočná, že už nemá nič proti umelému prerušeniu tehotenstva a na jeho volebných plágatoch sú mladí ľudia z predmestí arabského alebo černošského pôvodu. Jasnej rétorike ostal verný iba šovinistický vikomt Phillipe de Villiers a extrémna ľavica, ktorá Royalovú označuje za liberálku a Sarkozyho za fašistu. Royalová, Sarkozy a Le Pen sa podľa prieskumov verejnej mienky podelia o 80 percent hlasov. Tretina Francúzov sa nehlási ani k ľavici, ani k pravici. Čoraz nejasnejšie idelogické kontúry kandidátov chce využiť centrista Francois Bayorou, ktorý sľubuje v prípade víťazstva vládu veľkej koalície. Alain Minc, člen dozornej rady vydavateľstva Le Monde, poradca Veolie, angažovaný intelektuál, ktorý o sebe hovorí, že je jediným ľavicovým liberálom v krajine, vysvetľuje posun ako dôsledok toho, že v roku 1995 zvolili Francúzi za prezidenta Jaqua Chiraca, ktorý je v skutočnosti ľavičiarom.

Vzhľadom na prezidentský systém sa všetky politické definície odvíjajú od prezidentovho pôsobenia. Chirac prešiel za 12 rokov v úrade od tradičného sociálneho gaullistu k pozíciám ochrancu životného prostredia, multikulturálnej republiky a svetovej politiky. Jeho opozícia k invázii Iraku, odmietanie trestu v akejkoľvek forme, registrované partnerstvá a nakoniec nevyhnutná, ale predsa len masívna podpora ľavice v roku 2002 proti Le Penovi z neho urobili nadstraníckeho prezidenta - štatút, ktorý sa nepodarilo v minulosti získať žiadnemu šéfovi Elyzejského paláca. Sarkozy nerobí nič iné ako imitáciu svojho veľkého vzoru. Po mesiacoch agresívnych výstupov chce pôsobiť ako nový muž a v prejave niekoľkokrát zdôraznil že sa zmenil.

Royalová vidí šancu v reformovaní krajiny v duchu blairovského socializmu, firmám chce ponúknuť daňové výhody, znižovať zaťaženie a vytvárať prostredie pre zahraničné investície.

Z ideologického hľadiska predstavujú Sarkozy aj Royalová konsenzuálnych kandidátov, ktorých program sa príliš nelíši - ich vzájomné programy majú podľa ekonómov rovnakú cenu - okolo 40 miliárd eur na päťročné obdobie.

Obaja šampióni sú dnes presvedčení, že na svoju stranu získali väčšinu mikropolitických formácií, ktoré by ich mohli ohrozovať počas prvého kola voľby. Socialisti porozdávali miesta do legislatívnych volieb malým radikálnym stranám, ktoré sa zaviazali nepostaviť vlastných kandidátov. Po roku 2002 republikáni vedia, že aj dvojpercentný kandidát môže položiť veľkého favorita - tak ako extrémna ľavica pomohla vlastnými tromi uchádzačmi o post poraziť Le Penovi premiéra Jospina.

V takejto konštelácii môže májové druhé kolo medzi Royalovou a Sarkozym ohroziť iba návrat Le Pena k starej rétorike, ktorá z neho urobí sympatického pravicového radikála, a extrémna ľavica, ktorá stále pracuje na svojom zjednotení. Le Pen je po 40 rokoch politickej činnosti jediným európskym marginálnym politikom, ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje život v krajine. Podobnú úlohu by chceli zohrávať aj extrémne ľavicové hnutia trockistickej inšpirácie. Zatiaľ im však chýba skutočný vodca a charizmatický farmár José Bové sa odmieta postaviť na ich čelo. Napriek personálnym a programovým problémom však ostávajú tieto formácie ideologicky najvyhranenejšie a najčitateľnejšie - ak pripustíme predvolebnú Le Penovu zmierlivú tvár, ktorá ho má oddémonizovať. V extrémoch sa môžu identifikovať Francúzi, ktorí majú pocit, že ich politici - často bývalí spolužiaci - sú iba naklonovanými politickými manažérmi bez presvedčenia, odvahy a vízie. Voľby 2007 uzatvoria v krajine epochu starého chirakizmu a mitterandizmu. Predstavitelia oboch prúdov stáli spolu v roku 2005 na strane európskej ústavy - proti väčšinovým radikálom. Ich nevyhnutná fúzia viedla k idelogickému zmätku, ktorý pôsobí v rozhádanej krajine paradoxne upokojujúco.

K tradičnému boju ľavice a pravice dôjde až v roku 2012. Socialistickú stranu čaká nevyhnutný rozpad. Časť ľudí bývalého premiéra Laurenta Fabiusa odíde k radikálnej ľavici, zatiaľ čo liberálny ekonóm Dominique Strauss Kahn sa bude usilovať o vybudovanie modernej sociálnej demokracie. Gaullisti prejdú premenou, ktorá ich odchodom Le Pena z aktívnej politiky posunie do výrazne konzervatívnejších pozícií. Či sa tento scenár naplní, uvidíme v roku 2012, keď do volieb vyrazí posledný tradičný gaullista, súčasný ohrdnutý premiér Dominique de Villepin.

Michal Havran ml.