„Áno, môžeme zvoliť Baracka Obamu za prezidenta,“vyhlásila senátorka Hillary Clintonová v jej rozlúčkovom prejave na záver primáriek Demokratickej strany. Po sedemnástich mesiacoch vyčerpávajúceho volebného zápasu musela priznať prehru a uspokojiť sa s druhým miestom, ktoré jej ale nedovoľuje získať nominačnú kandidatúru. Prehru zvládla neočakávane dobre , s nadhľadom a vedomím, že po dlhých rokoch pomohla demokratom získať znovu významný politický vplyv. V prejave podporila súpera, ktorý bol nad jej sily a vyzvala svojich osemnásť miliónov voličov aby v novembrovom zápase s republikánom Johnom McCainom hlasovali za Baracku Obamu.

Hillary vstúpila do politiky pred štyridsiatimi rokmi ako mladá politická aktivistka americkej ľavice. Spolu s manželom Billom tvorili od začiatku silnú dvojicu, ktorú  Amerika ignorovať nemohla. Pri Billovi ako guvernérovi sa stala najskôr prvou dámu „tekvicového štátu“Arkansasu a po dlhých rokoch napokon prvou dámou Ameriky, keď Bill dokázať vo voľbách v roku 1992 odstaviť od moci Georga Busha seniora.
Po ôsmich rokoch vlády vypätého pravičiara Ronalda Reagana a štyroch rokoch jeho verného ideologického tieňa Busha staršieho svitla vtedy pre Ameriku nová nádej.
Ak si ešte uvedomíme, že za celé štyridsaťročné obdobie od európsko-amerického prevratného roku 1968 sa v Amerike konali prezidentské voľby desaťkrát a demokrati vyhrali len tri razy, z toho popri Jimmy Carterovi pripadli dve víťazstvá práve na Billa Clintona, je zrejmé, že tentoraz sa  znovu schyľuje k historickej zmene.
Ak si pravda Američania nezvolia v novembri za prezidenta Johna McCaina, pretože Amerika by sa dostala do ešte ťažších problémov než v akých sa ocitla za posledných takmer osem rokov administratívy výbojnej dvojice Bush- Cheney.
Baracka Obamu môže totiž od vstupu do Bieleho domu zastaviť už iba jediný, ale stále mocný faktor: rasizmus !
Pohrávanie s rasovou kartou nechýbalo ani samotnej Hillary.
Presvedčovala voličov, že jej súper nemá dobrú pozíciu medzi tzv. white blue-collars /belošské modré goliere-teda bielymi robotníkmi/, tvrdila, že nemá potrebné zázemie medzi working class famillies/rodinami robotníckej triedy/... Neodpovedala ani na kritiku , ktorú proti Obamovi vytiahla známa mocou opitá parta neocons, označujúca ho nielen za elitára, ale rovno za marxistického radikála a pravdaže už automaticky za náboženského fanatika, spriazneného prinajmenšom s Hamasom , ako dookola opakuje starnúci prezidentský vietnamský hrdina...   
Ibaže na súčasnej politickej scéne Amerike niet tak výraznej postavy akou je práve Barack Obama.
Nik spomedzi všetkých kandidátov oboch strán,  a bolo ich takmer dvadsať, nepochopil do  hĺbky americký problém ako relatívne mladý senátor zo štátu Illinois.
Všetci hovorili iba o určitej náprave politiky, samotná Hillary zdôrazňovala heslo solutions, lenže Amerika prežíva tak závažné problémy, že  ani najlepšie mienené riešenie nestačí. Amerika prežíva politicko- spoločenskú a ekonomickú krízu nebývalých rozmerov.
Amerika nie je schopná skončiť strašnú vojnovú tragédiu v Iraku, ktorú jej naoperoval nezabudnuteľný tandem s vedomou doložkou historickej lži a podvodu.
A pretoto žiaden prezidentský kandidát s výbavou pragmatizmu či  kozmetických úprav nemôže potrebu revolučnej premeny zvládnuť.
Amerika má v súčasnosti iba jediného takého muža: Baracka Obamu.
Jeho filozofické posolstvo nádeje a zmeny, obnovy amerického sna je historickou výzvou pre tristo miliónový národ. Pre veľkú a ešte stále mocnú krajinu, ktorej sa donedávna ešte svet nebál, ktorá sa však imperiálnou rozpínavosťou  naočkovanou konzervatívnou pravicou dostala na križovatku vlastných dejín.
Liečbou na terorizmus nie sú ďalšie vojenské výboje a ozbrojené dobrodružstvá ako hlása Bushov kandidát John McCain. Liečbou, a nielen na terorizmus je návrat Ameriky k politike ľudskej tváre. A túto značku prezentuje v súčasnosti s jasnými  politickými a intelektuálnymi atribútmi jedine Barack Obama.