George Bush pred dvoma týždňami ohlásil novú stratégiu v Iraku. Krátko po jeho prejave uskutočnili americké sily raziu na iránskom takmer-konzuláte. Vojna s Iránom sa de facto začala. A málokto si to všimol.

Incident v irackom meste Irbíl, pri ktorom americké jednotky zajali šiestich Iráncov a zhabali dokumentáciu, bol dôležitým okamihom. Napriek tomu, že sa v princípe nič nestalo: zadržaní Iránci neboli diplomatmi a ako sa neskôr ukázalo, nešlo o skutočný konzulát a územie Iránu. Význam tohto incidentu spočíval skôr v symbolickom „vyhlásení“ vojny. Išlo o extrémnu provokáciu, o prekročenie virtuálnej hranice - o prechod od slovných invektív k činom.

Už tradične - doublespeak

Šéfka diplomacie Condoleezza Riceová takmer okamžite po razii v Irbíle uviedla veci na správnu mieru a vdýchla svieži závan do už trochu nudnej propagandy namierenej voči Teheránu: USA sa nebudú nečinne prizerať, Washington je rozhodnutý zakročiť proti regionálnej agresii Iránu. Biely dom však obratom dementoval fámy o tom, že by sa chystala vojna s Iránom. 

V akom časovom horizonte sa teda táto vojna nechystá?

Spýtajme sa Mossadu

Ešte v septembri izraelský denník Haaretz publikoval správu, podľa ktorej je na zastavenie jadrových ambícií Iránu ešte dosť času. Denník sa odvolával priamo na hodnotenie šéfa izraelského Mossadu Meira Dagana: „Hrozba je dostatočne blízko na to, aby sme na ňu upriamili pozornosť, ale dostatočne ďaleko, aby sme pripustili, že je čas na akciu.“ Irán by mohol jadrovú bombu získať najskôr v roku 2009. A ja chlapcom z Mossadu verím, určite to pozorne sledujú.

Izrael sa dožaduje tvrdších opatrení

Kto si myslí, že Mahmúdovi Ahmadínedžádovi ide len o mierovo dymiace veže jadrovej elektrárne, nech sa ide hanbiť do kúta. Ak totiž izraelská ministerka zahraničia Cipi Livniová varuje, že sankcie voči Iránu sú neúčinné, má, bohužiaľ, pravdu. Bezpečnostná rada OSN prvé sankcie schválila koncom decembra, Ahmadínedžáda však z miery nevyviedli. Livniová zároveň vyzvala na tvrdšie opatrenia a človek nemusí oplývať mimoriadnym intelektom, aby pochopil, čo to v diplomatickej hantýrke znamená.

Čas beží

Nerada by som sa púšťala do úvah, prečo Washington stabilne podporuje Izrael a neraz ohrozuje svoje vlastné záujmy. V každom prípade - ak by Irán získal jadrovú zbraň, Izrael by prišiel o svoje miesto na slnku, o pozíciu jedinej jadrovej mocnosti na Blízkom východe.

Vplyvný lobista Richard Perle, ktorý má priam intímne vzťahy s viceprezidentom Dickom Cheneym a svojho času pre izraelského premiéra Benjamina Netanjahua vypracoval stratégiu, ktorá zahŕňala zvrhnutie režimu Saddáma Husajna, sa vyjadril pomerne jasne: „Bush nariadi útok na Irán v prípade, ak bude zrejmé, že Irán bude schopný získať jadrové zbrane. Stane sa tak v prípade, že v tom čase Bush ešte bude zastávať post hlavy štátu.“ Perle týmto vyhlásením upokojil účastníkov konferencie v Izraeli - keďže nie je oficiálnym predstaviteľom štátu, môže si to dovoliť.

Trochu ma v tejto súvislosti znervózňuje, že podľa nového ministra obrany Roberta Gatesa Irán vo svojom jadrovom programe už TERAZ zašiel priďaleko. Takže 21 tisíc vojakov, protiraketové systémy Patriot a druhá lietadlová loď v Perzskom zálive mi zrazu dávajú zmysel.

Diplomacia je pre Busha takmer neznámy pojem

V tejto zaujímavej analýze sú konfrontované tri názory na aktuálne kroky Bushovej administratívy. Americký akademik pôvodom z Iránu sa domnieva, že Irán ako najväčšiu mocnosť na Blízkom východe nemožno dlhodobo obmedzovať a jeho ambície zastaviť bez boja, a predpovedá dlhodobú strategickú hru o rovnováhu síl. Irackému vojnovému veteránovi je zase jasné, že USA nemajú silu na to, aby si vynútili zmenu režimu a bez konfrontácie Irán nedotlačia k ničomu. Konzervatívec z Heritage Foundation situáciu prirovnal k meraniu síl počas studenej vojny. Sám minister Gates odlifrovanie vojakov a výzbroje do Perzského zálivu vníma ako diplomatický krok, ktorý má posilniť vyjednávaciu pozíciu USA voči Iránu. Cha. Ak niečo George Bush nikdy neaplikoval, tak je to diplomacia.

Deštruktívna spupnosť amerického prezidenta

Pripomeňme si, ako sa George W. Bush v novej stratégii vyflákol na všetky odporúčania Iraq Study Group. Žiadne stiahnutie vojakov z Iraku, žiadne rokovanie so Sýriou a Iránom.

Pripomeňme si tiež, že demokrati majú v Kongrese krehkú väčšinu. A vlastne - potrebuje vôbec Bush súhlas Kongresu? Nepotrebuje.

A pripomeňme si, ako promptne odstránil vysokých vojenských veliteľov na Blízkom východe, generálov Johna Abizaida a Georgea Caseyho, ktorí s jeho postupom v Iraku nesúhlasili. A špeciálne si zaspomínajme aj na odstavenie šéfa spravodajských služieb Johna Negroponteho, ktorý Busha upozornil na to, že iránsky jadrový program vôbec nie je urgentnou záležitosťou a kritický bod odhadol až po roku 2010.

Iste, ale prezidentské voľby sú už 4. novembra 2008 a šedé eminencie americkej administratívy môžu len ťažko dúfať, že ich vyhrá podobne poddajná plastelína ako Bush Junior.

Nie je smiešne, ak sa členovia Snemovne reprezentantov, ktorí sakra dobre tušia, o čo ide, musia doprosovať toho, aby s nimi Bush eventuálny útok na Irán vôbec konzultoval?

Vojna je za súčasných okolností nezvratná

Agendou súčasného prezidenta nikdy nebol mier. Náčelníkom ozbrojených síl sa stal 20. januára 2001. Vojna v Afganistne sa začala približne o deväť mesiacov neskôr a spolu s vojnou v Iraku trvá dodnes. Kým budú mať nepriamy vplyv na vládu USA inštitúcie ako neokonzervatívny think tank Project for the New American Century, ktorého cieľom je svetový líderšip USA, nemožno očakávať, že sa podarí predísť vojenskej eskalácii. Už konflikt náboženských fanatikov Busha a Ahmadínedžáda je sám osebe katastrofou. Ale ak k tomu pridáte rasistu s pohľadom šialenca Avigdora Liebermana, ktorý stojí na čele izraelského ministerstva pre strategické hrozby (teda  ministerstva pre Irán), čakajú Blízky východ naozaj ťažké časy.