Bushovci pre plné nasadenie na Blízkom východe zaváhali a Latinská Amerika im uniká pod vplyvom ľavicových nádejí. Venezuela, Bolívia, Brazília, Argentína, Uruguaj a Paraguaj sú dnes protaganistami zatiaľ ešte nie presne ideologicky vyčlenenej cesty nového vývoja.

Venezuelský vodca Hugo Chávez zašiel najďalej a hovorí, že vo Venezuele sa začína budovať „socializmus 21. storočia“. Venezuela má byť čoskoro premenovaná na Socialistickú bolívarskú republiku Venezuelu.

Brazílsky prezident Luíz Ignacio Lula de Silva, sám umiernený ľavičiar, nemá proti viac či menej ľavicovému smerovaniu jasné námietky. Hovorí: „Nebál som sa socializmu 19. storočia a nemám obavy, ani čo sa týka 21. storočia.“

Persona non grata

Lenže vo Washingtone obavy z venezuelského Huga Cháveza jednak pretrvávajú a jednak sa znásobujú.

Naoko nepatrná správička z uplynulých dní o tom, že Chávez pohrozil americkému veľvyslancovi označením persona non grata a v prejave odkázal Američanom Gringos go to hell (Gringovia, choďte do pekla, čo je oveľa tvrdší odkaz než tradične okrídlená veta Gringos go home), a Condolleezu Riceovú oznámkoval posmešne za „moje malé dievčatko“, naznačuje, že zo vzájomnej nevraživosti sa môže vyvinúť zreteľný venezuelsko-americký konflikt. Hugo Chávez má nielen pocit, ale je aj presvedčený o tom, že americký veľvyslanec ako predstaviteľ Bushovej administratívy niečo proti nemu vyrába... Je možné, že zo strany Huga Cháveza môže ísť aj o určitú dávku stihomamu, lebo americký ambasádor  „svoje záujmy“ vo Venezuele dosť zreteľne vyslovil vo venezuelskom rádiu, keď najmä požadoval, aby akcionári znárodňovaných spoločností boli riadne vyplatení.

Prečo neverí Washingtonu

Hugo Chávez však Američanom a špeciálne Bushovej vládnej zostave neverí ani slovo. Najmä pre udalosti z roku 2002, keď práve za konšpiračnej a veľmi nebezpečnej hry Bushovho kabinetu bol Chávez odstavený od moci a Bushova vláda okamžite podporila a uznala nových venezuelských vládcov. Bush vtedy zabudol na jednu zásadnú drobnosť. Hugo Chávez bol nielen prezidentom Venezuely, ale stále aj vysokým dôstojníkom výsadkového vojska a ľudia, ktorí ho z prezidentského paláca „uniesli“ na vojenskú základňu, neboli jeho nepriateľmi, ale spojencami, a na základni ho uchránili pre opätovný nástup k moci. Po pravicovom prevrate Condolleeza Riceová, vtedy Bushova bezpečnostná poradkyňa, nedočkavo ohlasovala uspokojenie z posledného vývoja vo Venezuele, nevediac, že Chávez sa medzitým do úradu vrátil.

Chávez  si navyše z histórie pamätá, ako sa skončil pokus socialistického, ale výrazne umierneného čílskeho prezidenta Salvadora Allendeho aspoň o kozmetické prebudovanie spoločnosti na trochu odlišných zásadách, než sú severoamerické. Do jeho tragického pádu a nahradenia pravicovým diktátorom Augustom Pinochetom sa nezaplietla len americká CIA, ale sám vplyvný Henry Kissinger, vtedy minister zahraničia vo vláde republikána Richarda Nixona.

A Cháveza osobne samotný Fidel Castro oboznámil s praktikami, aké podnikal Washington proti Kube od prvých revolučných dní.

Víťazstvo 65 percent...

Oficiálny Biely dom označuje už dlhší čas Huga Cháveza za destabilizujúci faktor v Latinskej Amerike. No Hugo Chávez je problémom pre americkú politiku doslova na celom svete. Takého ideologického odporcu  od skončenia studenej vojny nepamätajú. Hugo Chávez podpísal zmluvy o spolupráci nielen s väčšinou latinskoamerických  krajín (hrá rozhodujúcu úlohu aj v ekonomickom zoskupení Mercosur), ale má spojenecké dohody s Iránom, aj so Sýriou, čo sa pre Washington stalo doslova čiernou morou.

Špeciálnym problémom bushovcov, a to sa netýka iba Venezuely, ale napríklad aj Palestíny, sú nielen volebné víťazstvá politických hnutí či politických strán, ktoré sú Washingtonu proti srsti, ale najmä percentuálne výsledky týchto víťazstiev. Huga Cháveza podporilo v nástupe do jeho tretieho šesťročného volebného obdobia 65 percent Venezuelčanov!

Možno teda povedať, že podľa Bushovho modelu nie je destabilizujúcim faktorom Latinskej Ameriky, kedysi povestného „zadného dvorčeka“ USA, iba Hugo Chávez, ale 65-percentná väčšina Venezuelčanov.

A ak k tomu pridáme milióny Bolívijčanov, Brazílčanov, Argentínčanov, Uruguajčanov, Paraguajčanov...

Michal Havran