Koncom decembra 2002 Abú Isrá, vtedajší šéf exilového centra strany Da´wa v Damasku vyslovil na adresu americkej politiky voči Iraku priam prorocké slová: „Americká politika by po zvrhnutí vlády strany Baas mohla 'vyprodukovať' občiansku vojnu“. Dodal, že „vládnutie v Iraku plnom vdov, sirôt a dlhov by nebola žiadna sranda“. Dnešný premiér Núri al-Málikí (čo je mimochodom tá istá osoba) má možnosť prežívať toto svoje proroctvo na vlastnej koži.

Pred šiestimi týždňami sme si pripomenuli štyri roky od začiatku americkej invázie do Iraku. Toto výročie pár dní rezonovalo v médiách, čitatelia mali možnosť znova si vypočuť argumenty odporcov i zástancov, nekonečnú zákopovú vojnu slov. Nové však boli niektoré „ospravedlnenia“ invázie, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden boľševický ideológ. Nič to, že tam zbrane hromadného ničenia neboli, veď za tie štyri roky sa tam mohli dostať. Nič to, že Saddám nepodporoval teroristov, veď za tie štyri roky mohol začať. Nič to, že v roku 1968 v ČSSR nebola žiadna kontrarevolúcia, veď za tých dvadsať rokov tam pokojne mohla vypuknúť!

Invázia

Čo bolo príčinou invázie? Príčin invázie do Iraku bolo niekoľko - klamstvá, výmysly, nepravdy, mystifikácie a cigánstva (ak som na nejaký dôvod zabudol, nájdete ho v synonymickom slovníku – pozn. aut.) Kto už zabudol na lži, ktoré viedli k invázii, nech obetuje zopár dolárov, malá to cena za osvieženie pamäti.

Argumenty vojnových štváčov, zástancov invázie a obhajcov okupácie sa priam cyklicky menili - vždy v závislosti od toho, ktoré klamstvo bolo už neudržateľné. Americká administratíva nie raz oficiálne zmenila dôvody, pre ktoré začala iracké dobrodružstvo. Kto má dobrú pamäť a nepodstupuje s každou zmenou americkej rétoriky výplach mozgu, určite sa pamätá na propagandistickú kampaň niekoľko mesiacov pred začiatkom vojny. Je až trápne znova to opakovať.

Prvým dôvodom boli Saddámove zbrane hromadného ničenia, ich priam akútne nebezpečenstvo. Keď sa v okupovanom Iraku ZHN nenašli, nastúpil dôvod číslo dva - spolupráca Saddáma Husajna s al-Kájdou. Keď vyšetrovanie „stykov“ Saddáma a al-Kájdy ukázalo, že „skutok sa nestal“, nastúpil terajší „hlavný dôvod“ - odstránenie diktátora a nastolenie demokratického zriadenia. To je zatiaľ stále platná verzia, aj keď už pomaly dohára aj jej svieca.

Okupácia

Prvého mája uplynuli štyri roky od slávnostného prejavu prezidenta Busha na palube USS Abraham Lincoln, v ktorom bombasticky vyhlásil koniec „hlavných bojových operácií“ a len tak medzi rečou deklaroval víťazstvo v bitke o Irak. Výročie tohto prejavu už veľa pozornosti nevzbudilo. A pritom tento prejav má s dnešnou tragickou realitou v Iraku ešte väčšiu súvislosť, než samotný začiatok invázie. Hoci Bush už v máji 2003 v Iraku „zvíťazil“, v nasledujúcich štyroch rokoch ešte mnohokrát o víťazstve hovoril, no vždy už len v budúcom čase. Situáciu v  Iraku možno hodnotiť všelijako, len nie ako víťazstvo.

Kde sa stala chyba? Túto otázku si po štyroch rokoch isto dali mnohí propagátori invázie. Všetko išlo tak krásne, vojna bola skoro špacírkou a tyranova moc padla za pár týždňov. A teraz? Strach písať! Kde sa stala chyba?

Chyba sa stala po „víťazstve“! Ak by sme aj zahodili všetky argumenty o nelegálnosti invázie, zabudli na klamstvá, ktoré k nej viedli, a „pragmaticky“ privítali pád diktátorského režimu, nijako to nevysvetlí a už vôbec neospravedlní konanie americkej administratívy po „víťazstve“.

K dnešnej situácii neviedla samotná invázia, ale okupácia. Okupácia síce nebola možná bez invázie, no invázia bola možná bez okupácie.

Štát a režim

Možno to tkvie v nejakom zákutí uvažovania ľudí ovplyvnených totalitnou demagógiou. Tak ako komunisti a nacisti, ani necons nedokážu rozlišovať medzi štátom a režimom. Vidno to napríklad aj na tom, ako je každá kritika politiky americkej vlády hneď označená za antiamerikanizmus, každá kritika izraelskej politiky dokonca za antisemitizmus. Rozdiel medzi štátom a režimom je pre nich nepochopiteľný. A tak nedokázali rozlíšiť Irackú republiku od režimu strany Baas. Medzi zničením diktátorského režimu a zničením irackého štátu nevideli rozdielu. Demontovali najzákladnejšie štátne funkcie, zlikvidovali inštitúcie, pričom ich úlohy nahrádzali liknavo, či nijako. Asi ďalší vplyv totalitnej ideológie neokonzervativizmu, podľa ktorej sú štáty (okrem štátu Izrael a USA, samozrejme) zbytočnosťou, ktorá obmedzuje súkromné iniciatívy. Okrem architektov vojny asi nikoho neprekvapilo, že vzniknuté vákuum bolo automaticky vyplnené novou štruktúrou, zorganizovanou práve najbližšou ochotnou súkromnou iniciatívou. A nejaká „vyššia moc“ zariadila, že tieto iniciatívne skupiny sa spojili do siete na základe spoločnej ideológie, pričom jej súčasťou bolo i nemať USA v láske. Ešte menej sú tieto siete ochotné podrobiť sa výsledkom tzv. demokratického procesu a odovzdať moc, ktorú „krvopotne“ získali.

Demokratický proces, dnes stále platná oficiálna príčina invázie, je pritom iba vedľajším produktom okupácie. Demokratizácia nebola hlavným zámerom okupácie, skôr východiskom z núdze, keď boli dôvody invázie odhalené ako lživé.

Pôvodný cieľ okupácie treba hľadať v zákulisí Bieleho domu, v chaose ekonomických a ideologických zámerov záujmových skupín v pozadí Bushovej vlády. Hlavný cieľ smrdí ropou. Vedľajším cieľom je (bol?) „tvorivý chaos“ The New Midddle East, ktorý mal prospieť Izraelu. (Tento hlúpy program amerických neokonzervatívnych „likudníkov“ je v skutočnosti asistovanou samovraždou Izraela, čím skôr na to izraelskí občania prídu, tým lepšie pre Izrael.) A často zabúdaným cieľom je i jeden nízky a nehodný zámer - spraviť z Iraku supermarket štátnych objednávok pre rôzne Halliburtony a podobnú háveď.

Výsledkom tejto politiky bola likvidácia štátnej organizácie. Po rozpustení polície väzenia opustili nielen politickí väzni, ale aj násilníci a vrahovia. Po rozpustení armády nebolo nikoho, kto by strážil hranice a do Iraku sa húfne sťahovali teroristické tlupy z polovice Blízkeho východu. Dôsledky vidíme v priamom prenose.

Tabu občianskej vojny

Oficiálne pomenovanie tragickej situácie v Iraku je „násilie“. Slovné spojenie „občianska vojna“ je stále tabu.

Čo sa deje v Iraku? Povstalci bojujú proti okupantom a „kolaborantom“ (vláde). Vláda a koaličné sily bojujú proti rebelom. Tam, kde niet povstalcov, bojujú proti sebe provládne frakcie, pričom koaličné sily sú zvyčajne spojencom jednej frakcie (v americkej a „poľskej“ zóne) alebo nepriateľom všetkých frakcií (v britskej zóne). Teroristi bojujú proti všetkým, hlavne proti civilnému obyvateľstvu. A všetci (vládne, provládne, protivládne, povstalecké i koalično-okupačné sily) bojujú proti teroristom, no každý sám za seba (aj keď vládne a okupačné sily postupujú spoločne). Celé je to ešte skomplikované organizovaným i spontánnym násilím na obyvateľstve, ktorého aktérmi sú všetci horespomenutí účastníci „násilia“ a ktorého cieľom má byť etnické a náboženské „vyčistenie“ zmiešaných oblastí.

Na takýto galimatiáš pravdepodobne neexistuje politologická definícia, no najbližšie k tomu má pojem občianska vojna. A ten je zakázaný, teda nie oficiálne, skôr tu funguje autocenzúra.

(Pritom je možný istý kompromis, nehovoriť o občianskej vojne, ani o násilí, ale o „Násilí“. Prosto dať občianskej vojne vhodné meno, niečo ako „La Violencia“ v Kolumbii. –pozn. aut.)

Pomenovať situáciu pravým menom - občianska vojna - to je stále tabu. No raz ho poruší (a tým aj zruší) i tejto planéty najmocnejší muž, prezident Bush. Nie z vlastnej vôle, ale zo strachu pred novým pojmom - iracká genocída. Ako ináč nazvať dva milióny utečencov, dva milióny „presunutých“ a 600 tisíc mŕtvych?

Koniec okupácie

Podľa rezolúcie OSN č. 1546 mali koaličné sily v Iraku zostať do slobodných volieb na konci roku 2005 a potom, ak iracká vláda nerozhodne inak, mali odísť. Administratíva prezidenta Busha nie raz vyhlásila, že okupačné sily odídu kedykoľvek, keď o to demokraticky zvolená iracká vláda požiada. A takisto nie raz vyhlásila, že odsun vojsk bude možný, akonáhle budú iracké bezpečnostné zložky pripravené prevziať kontrolu a zodpovednosť nad celým územím Iraku. Pred necelým rokom, 23. mája iracký premiér al-Málikí navrhol, že okupačné vojská by mohli väčšinu územia Iraku opustiť do konca roka 2006. Povedal to v rozhovore s Blairom, ktorému sa to asi neveľmi páčilo. Totižto vtedy sa Briti chystali zostať tam ešte štyri roky. Blair bezpochyby okamžite žaloval Bushovi, ktorý zjavne na al-Málikího zatlačil. O deň neskôr poučený Málikí svoje optimistické vyjadrenia zrevidoval a vyhlásil, že iracké bezpečnostné sily budú plne schopné prevziať zodpovednosť za 18 mesiacov. Bush i Blair mu však i tento optimizmus chytro vyhovorili. Iracký premiér si odvtedy dáva pozor a každému hovorí to, čo chce dotyčný počuť. Taliani chcú odísť, ale najprv sa spýtajú, či môžu - v poriadku, my Iračania to už zvládneme sami. Slováci chcú odísť, ale tiež sa spýtajú, či sa to bez nich nezaobíde - ale choďte, my to už zvládneme sami. Briti nechcú odísť, ale spýtajú sa: „Ak chcete, odídeme“ (šepkajúc pritom „nechcite!“). Odpoveď irackej vlády: „Preboha, neodchádzajte, bez vás to nezvládneme!“ Američania nechcú odísť a nikoho sa na nič nepýtajú. Poučená iracká vláda poslušne žiada Bezpečnostnú radu OSN o predĺženie mandátu znova a znova.

Podľa velenia US Army iracké bezpečnostné sily mali prebrať zodpovednosť za bezpečnosť všetkých provincií na jeseň roku 2007. (Tieto optimistické predpoklady však platili na jar 2006, dnes je situácia odlišná. Priam ako zákonitosť sa ukazuje, že každým rokom prítomnosti okupačných síl sa ich predpokladaný odchod odďaľuje o roky dva.) Máj 2006 plus 18 mesiacov sa rovná november 2007. Teda iracký premiér sa nemýlil. Ak je naozaj podmienkou zotrvania či odchodu okupačných síl schopnosť irackých jednotiek prevziať zodpovednosť za celý Irak, potom bolo – podľa amerických vojenských predstaviteľov - možné stiahnutie na prelome rokov 2007/2008. Demokratickou stranou presadený (a Bushom vetovaný) termín stiahnutia z toho pravdepodobne vychádzal a dával dokonca ešte určitú časovú rezervu. No Bushova vláda očividne nemá nijaký záujem na stiahnutí. Prečo?

Odpoveď na túto otázku prenechajme fundovanému politológovi znalému byzantskej politiky vo Washingtone, ktorý by v dočasnom pomätení mysle zabudol na to, kto ho živí a napísal pravdu.

Keby nešlo o tisíce ľudských životov, mohli by sme s úsmevom poukázať na nového Bushovho „spojenca“ v odpore k odsunu amerických síl. Keďže o ľudské životy ide, poukážeme teda na prejav „muža číslo dva teroristickej siete al-Kájda “ bez úsmevu.

Bez záveru

Zas a znovu treba opakovať: irackú občiansku vojnu spustila americká okupácia. Počas jej trvania sa situácia môže len a len zhoršovať. Jediným riešením je odchod okupačných síl. Dokonca ani samotný odchod, už stanovenie harmonogramu sťahovania okupačných síl s časovým horizontom úplného stiahnutia menším ako dva roky môže priniesť prvé pozitíva. Povstalecké skupiny by reagovali prímerím s okupačnými silami, čo už pri rokovaniach v Jordánsku dávno deklarovali, a kapacity všetkých (koaličných síl, vlády i povstalcov) by sa mohli plne zamerať na elimináciu teroristických skupín. Isto, naporúdzi je argument proti, že povstalci by si to hneď po odchode okupantov naplno rozdali s vládou. No ale vari sa dnes deje niečo iné? Hádam jedinou zmenou by bolo, že pojem občianska vojna by nikomu neprekážal. Tak či tak, jedinou možnosťou ukončenia „Násilia“ je rokovanie medzi suverénnou a skutočne demokratickou vládou a povstaleckými skupinami.