Portál jetotak.sk Vás srdečne pozýva na diskusný večer na tému Irak: Okupácia alebo oslobodenie? Miesto : Nultý priestor, námestie SNP, Bratislava Čas: 22. Apríla, 20 00 Hostia: Ivo Samson-politológ, Jaroslav Drobný- arabista, Souheil Ghannam- palestínsky publicista Moderuje: Michal Havran Hudba: DJ Ras Domček Vstup: Voľný Mediálni partneri: TA3 a Webnoviny

Irak v uplynulých týždňoch „oslávil“ niekoľko piatych výročí: výročie invázie (20.3.), výročie pádu Bagdadu a zároveň pádu Saddámovho režimu (9.4.). Ešte ho čaká výročie „víťazstva“ (1.5.), ale asi sa len ťažko nájde niekto, kto by toto „víťazstvo“ oslavoval.

Memento

 Aj keď je to už trápne, je potrebné stále znova opakovať, čo viedlo k dnešnej strašnej situácii v Iraku. Prepisovanie histórie je silne dotované a ochotných prepisovačov ľahko nájsť. Preto vždy, keď hovoríme o invázii do Iraku nesmieme zabudnúť na lži, ktorými bola ospravedlňovaná. Vážení čitatelia, nájdite si hodinku a štvrť času a pripomeňte si iracké „víťazstvo“ sledovaním skvelého dokument LEADING TO WAR, ktorý slovami jeho autora "pohľadom do histórie a zhustením obdobia 14 mesiacov do stručných 72 minút, poskytuje jedinečnú príležitosť ukázať, ako vláda predáva vojnu svojim obyvateľom".

  Napriek tomu, že lži, ktoré k vojne viedli už boli odhalené, vždy sa nájde dosť ochotných advokátov, ktorí vojnu stále obhajujú. Mnohí z nich, napriek tomu, že v týždňoch pred inváziou sami horlivo dúchali do ohňa pod propagandistickým gulášom, dnes sa neváhajú vydávať za oklamané neviniatka. Bez ohľadu na to, že k strašnej situácii v Iraku priložili aj oni svoj diel, necítia zodpovednosť, stále sa pokladajú za oprávnených k situácii sa vyjadrovať. Preto si vždy pri počúvaní názorov na irackú situáciu treba dať otázku, čo dotyčný hovoril pred rokom, dvomi, piatimi.

 Za tých päť rokov došlo v obhajobe invázie k výraznému posunu, obhajoba invázie postúpila na vyššiu úroveň. To že sa nedokázali vymyslené bájky o zbraniach hromadného ničenia a kontaktoch Saddám- Ussáma, to sa dnes považujú už iba za jeden maličký, priam miniatúrny neúspech, ktorý je síce hoden zmienky, ale len ako taký doplnok pri vymenúvaní „úspechov“. Lživosť dôvodu k vojne je dnes už len jedným z mála neúspechov vojny. O rok už nebude aktuálne ani to.

 Zlé a horšie

 Netreba zabúdať ešte na jednu skutočnosť. Kým invázia bola rozhodnutím zlým, následná okupácia bola idiotským rozhodnutím. To tam sa stala chyba, tam sú korene dnešnej situácie. Zároveň však okupácia Iraku je len ďalším dôkazom o lživosti všetkých ospravedlňovaní invázie. Jediným skutočným dôvodom vojny bola snaha okupovať Irak. 

 Uplynulý rok však priniesol jedno nóvum. Okupantom sa pomocou zhoršovania/zlepšovania situácie v Iraku podarilo presvedčiť časť odporcov, že odchod okupačných síl by priniesol do oblasti chaos. Zase sa tu zabúda na základný fakt, že chaos priniesol do oblasti príchod okupačných síl. Príčina situácie sa tu voľne zamieňa za riešenie situácie. Aj jeden z najtvrdších kritikov vojny, pápež Benedikt XVI sa už vyjadril, že rýchly odchod americkej armády z Iraku by uvrhol oblasť do chaosu.

 Podľa štúdie U.S. mierového inštitútu (USIP) by po odchode okupačných síl mohla v Iraku vypuknúť genocída, okamžitý odchod Američanov z tejto blízkovýchodnej krajiny by znamenal riziko úplného zrútenia irackého štátu, rozsiahly chaos a dokonca genocídu. Zase sa tu zabúda na skutočnosť, že to americká okupácia priniesla zrútenie irackého štátu, chaos a genocíde podobné etnické čistky.

Pravda, ťažko vyvracať tvrdenie, že odchod okupantov by spôsobil zhoršenie stavu. Ťažko dokázať, že po odchode okupantov by došlo k zlepšeniu. To sa naozaj dá iba po ich odchode. No je logické domnievať sa, že situácia sa môže zlepšiť po odstránení príčiny. Nemusí, no môže. Na druhej strane, americká prítomnosť bude permanentne spôsobovať nové a nové problémy. To sa spochybniť nedá, uplynulých 5 rokov je toho dôkazom. Kým bude okupácia trvať, môže nastať akurát tak krátkodobé „zlepšovanie“ situácie, ktoré sa naozaj iba náhodou (božechráň myslieť si opak!) kryje s prebiehajúcou prezidentskou kampaňou.

Priam ako zákonitosť vyzerá fakt, že s každým rokom okupácie sa odhad jej predpokladanej doby trvania zdvojnásobuje. Kým na začiatku okupácie hovorili odhady o jej konci v rokoch 2007-2008, dnes hovoria o rokoch 2015-2018. Pri tomto trende bude prezidentským kandidátom McCainom uvádzaných 100 rokov reálnym odhadom už v polovici funkčného obdobia budúceho amerického prezidenta. (Na jeho konci to už budú asi „večné časy“.)

Záver- stiahnuť okupačné sily je dnes už neskoro, no odkladaním to na neskoršie sa situácia bude iba zhoršovať. Počas okupácie lepšie časy neprídu.

 Zmena?

 Porovnajúc si Irak pred rokom a Irak dnes, čo sa zmenilo a čo sa nezmenilo?

Okupačná správa hovorí ústami generála Petraeusa o zlepšení situácie. Áno, štatisticky sa situácia zlepšila, aj keď niekoľkomesačný pokles násilností môže byť iba dočasná zmena. Údaje zo začiatku roka 2008 hovoria zase o stúpajúcom trende, komplexne sa to bude dať analyzovať až v budúcnosti. Bombastické vyjadrenia o návrate utečencov sa ukázali ako predčasný optimizmus, jediným maličkým pozitívom je, že počty utečencov ak sa už nezmenšujú, aspoň viditeľne nerastú. Oproti situácii pred rokom sa tá dnešná zdá byť zlepšením, tu možno s generálom súhlasiť. Horšie je to už s definovaním príčin zlepšenia- ospevované zvýšenie počtu okupačných síl k tomu prispelo len minimálne, aj keď v oblasti hlavného mesta viac, než inde v Iraku. O zlepšenie sa zaslúžilo skôr vytvorenie tzv. Rád uvedomelosti, teda vlastne skorumpovanie povstaleckých bojovníkov, ktorý za peňažnú odmenu pozastavili povstalecké aktivity. (Pozor, pozastavili, je na ich vôli, kedy ich zase obnovia§)

Taktiež k poklesu násilností prispel fakt, že obe strany konfliktu- sunnitská i šiítska čiastočne dosiahli svoje ciele, „vyčistili“ svoje oblasti od „tých druhých“ a teraz im chýba bezprostredná motivácia navzájom sa vraždiť. Aj keď, keď sa veľmi chce, dôvod sa vždy nájde...

Na druhej strane, upokojenie na jednom fronte bolo nahradené zhoršením na fronte druhom. Šiítsko-šiítske násilie v posledných týždňoch dosahuje nové rekordy a napätie nejaví známky zmiernenia. Dokonca vyhliadky do budúcnosti sú viac než zlé. Kým nezrovnalosti medzi jednotlivými etnickými a náboženskými skupinami sa dajú „vyriešiť“ ich separáciou- rozdelením Iraku (čo je síce najkrajnejšie, no reálne riešenie), bez ohľadu na konkrétny spôsob rozdelenia (federácia, rozpad Iraku...); silové riešenie sporov medzi šiítskymi skupinami povedie jedine ku krvavej občianskej vojne. Charakter týchto sporov napovedá, že žiadna strana by sa asi nezmierila s porážkou a jediným riešením by sa ukázala byť iba nejaká forma „konečného riešenia“. Zabrániť tomu dokáže iba nahradenie silového riešenia diplomaciou, čo je však počas okupácie nemožné. Okupačné sily stoja pevne a verne za jednou zo strán konfliktu a táto to neváha využívať i zneužívať. Základným predpokladom, aby sa druhá strana konfliktu dala prehovoriť k diplomatickému riešeniu je zase koniec okupácie. Prosto špirála násilia spojená do nekonečného bludného kruhu.

 No nielen politické násilie je nočnou morou irackých občanov. Neslobodno zabúdať ani na  obyčajné kriminálne násilie, všadeprítomnú korupciu, „nevymožiteľnosť“ práva a množstvo ďalších neriešených i neriešiteľných problémov.

 Irak v piatom roku „slobody“ nie je dobrým miestom pre život.