Medzi bitkou v Port Arthur v roku 1905 a bojom o Falúdžu prešlo sto rokov. Udalosti majú tak málo spoločného - zdá sa, že vojny sa zmenili ešte viac ako spoločnosti. Pritom obe tieto vojenské udalosti predstavujú hlbokú strategickú zmenu. Port Arthur je prvou porážkou Západu zoči voči nepriateľovi z iného sveta, v tomto prípade Ázie, v dejinách modernej vojny.

Falúdža a tisíce irackých porážok predstavujú zlyhanie Západu vo vojnách postmoderných. V oboch prípadoch sledujeme obrovské dôsledky, ktoré sa zapísali do podvedomia. Od Bejrútu po Kábul cez Bagdad ľudia vedia, že západná moc môže byť porazená alebo aspoň odstavená.

Všetko sa zmenilo počas troch rokov. Studená vojna mala jedného víťaza, jediného v takmer všetkých odvetviach - politike, ekonomike a vojenstve. Militarizovaná diplomacia Washingtonu sa zdala byť víťaznou. Laserom navádzaná bomba sa stala novou paradigmou vojenského umenia. Vojna z Zálive v roku 1991, porážka Miloševiča na Balkáne, rýchle odstránenie Talibanu a krátka expedícia do Iraku v roku 2003 boli žiarivým príkladom správnosti takejto koncepcie.

A potom prišla bitka za bitkou v Mezopotámii a v údoliach Hindukúšu. Po neslávnej avantúre izraelskej armády v južnom Libanone sa nemôžeme čudovať Hasanovi Nasralahovi, keď hovorí, že bol pred rokom 2006 a po roku 2006. Počas niekoľkých mesiacov a bitiek stratila americká superveľmoc a jej spojenci obrovskú časť jej odstrašovacej sily. Jej technologická a vojenská nadradenosť ostávajú naďalej nedotknuteľné, no technicky sa zmenšuje. Zároveň sa ukazuje, aká je neúspešná alebo kontraproduktívna.

Ako sme sa dostali do takéhoto štádia?

Predovšetkým aj nepriateľ prešiel vlastnou vojenskou revolúciou. Hizballáh sa stal, podľa slov Pentagonu - vodcom tejto transformácie. Jeho metódy prebrali učenliví žiaci od Bagdadu po Kandahár. V južnom Libanone a v Iraku sa našli moderné, protitankové zbrane. Zvýšenie kvality zbrojenia povstalcov môžeme vysvetliť dvojako. Povstalci majú láskavú podporu Iránu a Sýrie a ruský zbrojný priemysel, ktorý bol v 90. rokoch poznačený krízou, sa spamätáva a prispieva k zbrojnej rovnováhe zo 70. rokov.  Naviac, ochrana vlastných jednotiek sa stala veľkou prioritou západných armád. Musíme tiež pripomenúť, že improvizované výbušniny sú hlavnou príčinou strát na orientálnych frontoch. S domácky vyrobenými výbušninami môžu aj jednoduchí rebelovia vzdorovať nákladným vojenským investíciám Západu.

Druhým dôvodom je problematická adaptácia západných armád. Technologický pokrok síce zvýšil spôsoby masového, presnejšieho a rýchleho ničenia, no pocit rýchleho odstránenia nepriateľa v prvej fáze boja oslabil prípravu na ďalšie fázy boja. V Iraku alebo Afganistane však odpor nabral na sile práve v druhej fáze, ktorú sa dnes už nikto neodváži nazvať stabilizáciou. Západné jednotky neuspeli v technike „získavania si sŕdc“ civilného obyvateľstva, a často sa, ako to nedávno uznal jeden z generálov britskej armády, uchyľujú k prehnanému používaniu násilia na civiloch.

Problémom ostáva aj politické zázemie takýchto operácií. V skutočnosti sme ich postavili  na polovičných mandátoch - Amerika v Iraku, NATO v Afganistane okupujú bez toho, aby kontrolovali, bez možností šíriť bezpečnosť. Pokúšame suverenitu bez toho, aby sme priniesli bezpečnosť. Okrem materiálnej a technickej asymetrie sme svedkami morálnej asymetrie - paštúnsky alebo sunnitský bojovník túžia po víťazstve viac ako západný vojak. Strategická rovnováha je vystavená zlyhaniam zo všetkých strán. Na nekonvenčnej úrovni ju napáda extrémny, globalizovaný terorizmus. Na konvenčnej sú západné jednotky v Iraku a Afganistane vystavené porážke a izraelský Tsaal sa len ťažko spamätáva z dezilúzie v južnom Libanone. Na strategickej úrovni je rovnováha vystavená príchodu veľkých hráčov do svetového jadrového klubu. No Západ v čase hyperinformácie predovšetkým zisťuje, že existuje niečo horšie ako porážka - nevíťazstvo.

Le Figaro, 29. novembra (krátené)