„Namiesto demokracie sme Iračanom zaniesli občiansku vojnu,“ tak znie výrok Fareeda Zakariu, hlavného politického komentátora amerického magazínu Newsweek. Teda toho istého autora, ktorý pred štyrmi rokmi, keď americko-britská armáda vtrhla do suverenného Iraku, vypisoval oslavné tirády na Bushovu odvahu postaviť sa Saddámovi Husajnovi a pripraviť ho rýchlym úderom o zbrane hromadného ničenia.

Potešenie na Cheneyho strane

Všetci sa radovali a keby bol na amerických lietadlových lodiach povolený alkohol tak ako na britských, určite by bol od radosti tiekol bourbon. No veľkú radosť nepredvádzal len George Bush, ktorý sa ako vojenský pilot v čase americkej vojny vo Vietname  pekne krásne zašil kdesi v Texase a robil za pomoci vplyvného otecka všetko pre to, aby nemusel riskovať krk v ďalekej Indočíne za americkú slobodu.

Tešili sa aj iné esá jeho najužšieho politicko-vojenského komplexu: Dick Cheney, autor známeho výroku, že American boys budú vítať Iračania s kyticami kvetov ako osoboditeľov. Tešil sa Donald Rumsfeld, ktorý v čase iracko-iránskej vojny narýchlo priletel do Bagdadu, aby si osobne potriasol ruku so Saddámom Husajnom a ubezpečil ho najmä vojenskou podporou v boji proti iránskym mullom.

Tešil sa aj Paul Wolfowitz, bývalý profesor politológie, ktorý sa rozhodol svoje teórie o šírení demokracie na Blízkom východe silou zbraní vyskúšať priamo v irackom teréne a  počas jednej bojazlivej návštevy v Bagdade takmer prišiel o vlastnú hlavu po raketovom útoku povstalcov na hotel, v ktorom sa trápil nad prebdenou dobrodružnou nocou...

Jasali všetci neocons a redakčný tím týždenníka The Weekly Standard si oslavnými článkami na Busha takmer nárokoval na Pulitzerovu cenu...

Vavrín víťaza pobledol

A potom prišlo v tichosti niečo nečakané: vavrín víťaza začal blednúť. Jeho vojaci stratili cieľ. Už nemali kam postupovať, už mali víťazstvo iba zabezpečiť, už mali len dohliadať na budovanie irackej demokracie, ktorá mala inšpirovať všetky okolité štáty, a ropa, ten hlavný dôvod na inváziu, mala tiecť do humvees, cadillacov a drahých s-ú-véčiek pre márnotratných majiteľov lízingových preukazov.

A začalo pribúdať obetí, najmä tých na irackej strane, aj keď počty zabitých Arabov či Kurdov sa pravdaže tak úzkostlivo nikdy nerátali ako počty mŕtvych amerických osloboditeľov. Zlyhávala jedna bábková iracká vláda za druhou a bolo čoraz zreteľnejšie, že hlavný boss irackého vývoja sediaci vo White House nadŕža šíitom a Kurdom, zaznávaným a potláčaným za Saddáma, kým menšinoví sunniti stratili akúkoľvek jeho dôveru, veď predsa slúžili Husajnovi...

Lenže táto starodávna kolonialistická metóda Rozdeľuj a panuj dnes v Iraku akosi nefunguje. Povestná koalícia ochotných, zložená z prisluhovačských štátov, do ktorej donedávna patrilo aj Slovensko, sa začala rozpadávať. Dnes z pôvodných 38 štátov, ktoré sa horlivo zapojili do Bushovho zásahu, ráta už len dvadsať členov a už aj Tony Blair hlavného útočníka opúšťa.

„Ide o najväčšiu zahraničnopolitickú chybu v americkej histórii,“ klasifikuje zásah bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová.

A v Bielom dome začínajú padať hlavy: najskôr odmenu vo forme slušnej trafiky dostáva Paul Wolfowitz, stáva sa prezidentom Svetovej banky. Po prehratých kongresových voľbách  sťahuje republikánsky vodca neochvejného priateľa bushovskej rodiny Donalda Rumsfelda. A najnovšie sa vraj otriasa kreslo aj pod verným Dickom Cheneyom, čomu sa však nedá veriť, pretože tento nezdolný šíriteľ demokracie na Blízkom východe, ktorému kedysi jeho verná olejová firmička Halliburton nahnala do vrecka poriadne mastný balík petrodolárov, je - ako sa vraví - už dávno za vodou, ale ešte Halliburtonu pomáha, lebo firma si najnovšie zriadila centrálu v ochočenom Katare, kde sídli aj hlavné veliteľstvo amerických vojsk na Blízkom východe.

A tak Cheney určite netrpezlivo čaká na konečné riešenie v Iraku, lebo potom sa bude Halliburton môcť vrhnúť z nepatrnej vzdialenosti a s plnou parádou na irackú naftu. Ak však predsa len neodstúpi zo zdravotných dôvodov, lebo najzdravší nie je, nedávno mu vraj lekári našli v žile na nohe krvnú zrazeninu a jeho srdce ho už dávno neposlúcha.

Padli aj generáli veliaci vojenskému úderu. Tommy Franks, ktorý to všetko riadil na začiatku, stihol ešte ujsť na penziu. Iní také šťastie nemali. John Abizaid či George Casey museli odísť a na ich miesto prišiel v týchto dňoch vraj najväčší military genius súčasnej Ameriky, David Petraeus, ktorý sa pre istotu naučil aj zopár arabských viet a vie sa dokonca pri stretnutí s dedinčanmi aj pravou rukou chytiť za prsia na znak arabského pozdravu Alláhu Akbar... To je ten, na ktorom stojí najnovšia stratégia pod ošemetným názvom „surge“, keď sa malé oddiely kombinované z americko-irackých vojakov dobýjajú do irackých domácností a v poradí druhou vojenskou inváziou majú zraziť odpor povstalcov na kolená.

John McCain: Ešte jeden shot!

A hrdina vietnamskej vojny a kandidát na prezidenta, arizonský senátor John McCain, to „pekne“ hovorí: „Irak potrebuje ešte jeden shot (zásah), a potom to už pôjde...!“

A čo úbohí Iračania? Podľa aktuálneho britského prieskumu verejnej mienky uskutočneného na 5 tisícoch irackých občanov sa väčšine obyvateľov teraz žije lepšie než pod Saddámom Husajnom. A nasleduje presný citát z výskumnej správy: „Jednému zo štyroch Iračanov bol zabitý člen rodiny. V Bagdade jednému zo štyroch Iračanov uniesli  príbuzného a jeden zo štyroch členov každej rodiny opustil krajinu a odišiel do zahraničia. No na otázku, či preferujú život pod Saddámom Husajnom alebo pod (súčasným premiérom) Núrím al-Málikím, väčšina odpovedala, že veci sú teraz pre nich lepšie.“ Neboja sa tí chudáci už aj anketárov?

Až sa človek musí čudovať, prečo z Iraku dva týždne pred Saddámovou popravou v tichosti a spolu so svojou rodinou ušiel do Anglicka, kde aj údajne tajne žije, hlavný sudca Rašíd Abdul Rahmán, ktorý bývalého diktátora poslal k Allahovi.

Donald Trump o Bushovi

A nervy strácajú aj prototypy amerického sna. Jeden z najúspešnejších kapitalistov, staviteľ a obchodník s nehnuteľnosťami, slávny Donald Trump v rozhovore pre stanicu CNN povedal: „Myslím si, že Bush je pravdepoobne najhorším prezidentom v histórii USA. Len nechápem, ako mohli demokrati prehrať voľby (prezidentské v roku 2004). Všetko vo Washingtone je lož. Zbrane hromadného ničenia, to bola totálna lož. Bol to spôsob ako napadnúť Irak, o čom si mysleli, že to bude jednoduché, a ukázal sa pravý opak. (Bush) číta šesťdesiat kníh za rok. Číta jednu knihu týždenne. Myslíte si, že prezident číta jednu knihu týždenne? Nemyslím si to. Nepozerá televíziu.“

A ešte Trumpove slová o Saddámovi Husajnovi.

„Či sa vám to páči alebo nie, nenávidel teroristov. Teroristov by bol zastrelil a zabil. Keby boli teroristi prišli do jeho krajiny, ktorú kontroloval a ktorej dominoval, bol by ich pozabíjal. Teraz je tá krajina liahňou pre teroristov.“

Pán Trump aj vy, ak ste zabudli, si ešte raz prečítajte knihu Richarda Clarka, bývalého šéfa protiteroristického oddelenia Bieleho domu, Against all Enemies (Proti všetkým nepriateľom). Ten sa zúčastňoval na zasadnutiach Bushovej vlády hneď od začiatku jeho nástupu k moci, od 20. januára 2001, teda niekoľko mesiacov pred teroritickými útokmi na New York a Washington. A už na prvých zasadaniach sa hovorilo o prioritách americkej zahraničnej politiky a Dick Cheney už vtedy predniesol návrh na útok proti Saddámovi Husajnovi, ktorý prekážal strategickým a ekonomickým zámerom Spojených štátov v celom regióne Blízkeho východu a pravdaže aj izraelskej „mierovej“ politike.

Nečudujme sa preto, že Richarda Clarka neskôr odpálili a nezostalo mu nič iné, iba sa s čitateľmi podeliť o informácie zo zákulisia americkej vojny proti teroru. 

Ale Bush sa ani teraz nevzdáva, aj keď sa objavujú návrhy na jeho impeachment, teda obžalobu v Kongrese. A nevzdáva sa ani hlavný komenátor Newsweeku Fareed Zakaria. Ten ešte verí v šírenie demokracie na Blízkom východe, len vraj z tohto projektu treba vyňať Irak!

A slávny a rýchlo starnúci spisovateľ Norman Mailer, autor slávnej knihy Nahí a mŕtvi, opisujúcej skutočne hrdinské činy amerických vojakov v 2. svetovej vojne, sa o súčasných majiteľoch Bieleho domu, ktorí zničili Amerike imidž vo svete nielen väznicami Abú Ghurajb či Guantánamo a urobili jej aj najväčšiu hanbu v dejinách, nevyjadruje inak ako o bušistoch. Nuž prečo asi.