JÁN K. MYŠĽANOV: „Izrael“ Južnej Ameriky?

Selektívny atentát na Raúla Reyesa, muža č. 2 kolumbijských povstalcov z hnutia FARC, ktorý na suverénnom území Ekvádoru 1. marca vykonalo komando Kolumbijskej armády, zvýšil napätie v oblasti tak, ako už dlho žiadna udalosť.
Zmobilizovali sa tri armády. Tri štáty, Venezuela, Ekvádor a Nikaragua rozviazali s Kolumbiou diplomatické styky a z krajiny stiahli svoj diplomatický zbor.
Najväčším prekvapením ale bola úplná jednota všetkých vlád krajín Južnej Ameriky, ktoré jednohlasne odsúdili porušenie územnej suverenity Ekvádoru, a vojenskú akciu Kolumbie klasifikovali ako neprípustnú.
Brazília, Argentína, Čile, ako aj ďalšie krajiny tzv. Skupiny z Ria, dali už pár dní po incidente, na svojom XX. summite v Dominikánskej republike najavo svoj absolútny nesúhlas s vojenskou akciou Kolumbie.

Kolumbijský prezident Álvaro Uribe, ostal na spomínanom summite úplne izolovaný. Situáciu vyriešil tým, že sa prezidentovi Ekvádoru pred všetkými verejne ospravedlnil a zaviazal sa, že Kolumbia nikdy viac nevkročí na územie iného štátu. Nasledovalo podanie rúk medzi prezidentmi Ekvádoru, Kolumbie, a Venezuely, a nepríjemný spor sa k všeobecnej spokojnosti nečakane rýchlo vyriešil. Dobrým znamením je, že kolumbijský prezident Uribe bol k tomuto kroku dotlačený jednotou všetkých krajín, ktoré Ekvádoru vyjadrili jasnú podporu.

Po spomínanej situácii ale vzišlo niekoľko zaujímavých otázok a analýz ďalšieho možného vývoja v oblasti.
V Južnej Amerike je cítiť veľký záujem USA o znovuobnovenie strateného vojenského a politického vplyvu. Ten radikálne poklesol najmä počas prezidentovania G.W.Busha.
Na tento účel sa Spojené Štáty rozhodli využiť svojho jediného a zároveň posledného spojenca v regióne, Kolumbiu.
Vďaka spôsobu, ako sa Kolumbia Američanmi necháva využívať, je medzi susedmi v poslednej dobe označovaná ako „Izrael Južnej Ameriky“.
(Aj keď v tomto prirovnaní ide o niečo iné, „vojenské vzťahy“ medzi Kolumbiou a Izraelom existujú. Začali v roku 1980, kedy, ako píše americký investigatívny novinár Jeremy Bigwood, smutne preslávená jednotka „batalión Colombia.. jeden z najhorších porušovateľov ľudských práv na západnej pologuli, dostal v Sinajskej púšti vojenský tréning od najhorších porušovateľov ľudských práv na Blízkom Východe“.)

Údajný boj s narkotrafikantmi, ktorí na území Kolumbie produkujú približne 80% svetovej produkcie kokaínu, (destinovanú z veľkej časti práve pre trh v USA) trvá od roku 1999, s názvom   „Plán Kolumbia“, a jeho výsledky sú viac ako diskutabilné. Vojensky ale umožňuje Spojeným Štátom zasahovať nielen na území Kolumbie, ale ja v susednom Ekvádore, Bolívii, Peru a v Paname.
„Plán Kolumbia“, takisto ako aj novší „Plán Patriot“ síce znejú hrdo, ale v skutočnosti  ide o ideálny nástroj na obhajobu prítomnosti amerických vojenských jednotiek.
*

K likvidácii dvadsiatich povstalcov FARC na území Ekvádoru, prišlo len pár dní predtým, ako mali byť prepustení na slobodu ďalší rukojemníci. Medzi nimi aj prominentná politička Ingrid Betancourt, politická odporkyňa prezidenta Uribeho. Tá bola unesená počas prezidentskej kampane v roku 2002, kedy kandidovala na hlavu štátu. Domáci komentátori vyzdvihujú jej charizmu, ako aj možnosť jej politického triumfu v prípade, že sa jej opäť podarí do politického boja v Kolumbii zapojiť. Pre Uribeho a jeho stranu bude podľa nich vážnou konkurentkou, a aj preto im prekazenie jej prepustenia prišlo vhod. Správu o tom, že Betancourtová chce opäť kandidovať, a že má pripravený „Plán mieru pre Kolumbiu“ novinárom potvrdili rukojemníci, ktorých hnutie FARC prepustilo pred niekoľkými týždňami.

Ďalšou možnou tézou prečo došlo k vojenskej operácii na území Ekvádoru je fakt, že išlo o otestovanie reakcií prezidenta Correu.
Ten ešte pred incidentom Američanom oficiálne odkázal, že zmluvu o  vojenskej základni v meste Manta na ekvádorskom území, ktorá končí v roku 2009 im nepredĺži. Zrušenie tejto americkej vojenskej základne bude pre Bushovú administratívu ďalšou nepríjemnou skutočnosťou, ktorá len dokazuje úpadok ich hegemónie na ich bývalom „zadnom dvorčeku“, ako zvykli Latinskú Ameriku nazývať v „lepších“ časoch.   

Na slovné útoky amerického prezidenta voči ekvádorskej vláde ktorá vraj nestráži hranicu, zareagoval prezident Rafael Correa: “Pán Bush, dovezte vašich vojakov, nech to budú oni, ktorí budú umierať na južnej hranici Kolumbie! Uvidíme, či vám toto barbarstvo budú vaši občania akceptovať. Ak nie, tak si zavrite ústa a snažte sa pochopiť, čo sa v Latinskej Amerike deje“. Aj z tohto posolstva je jasné, že politika podriadených neoliberálnych vlád, ktoré USA na slovo počúvali, dávno skončila.

Na adresu vlády Ekvádoru sa v súvislosti s incidentom zviezlo mnoho nepravdivých tvrdení a poloprávd, ktoré sa síce snažia dementovať, ale v boji s medzinárodnými  senzácie-chtivými denníkmi to vôbec nemajú ľahké.
Ekvádorská vláda napríklad žaluje španielsky denník El País zato, že ich verejne obvinil so spolupráce s povstalcami z FARC. Denník citoval údajného povstalca, ktorý informoval o tom, že „vysoké vojenské velenie (ekvádorskej armády)“ poskytuje kolumbijským povstalcom „logistiku, zbrane, a uniformy“. Podľa spomínaného zdroja majú FARC na území Ekvádoru osem táborov, z ktorých sa obchoduje s drogami a zbraňami.
„Ani vláda, ani žiaden jej člen, ani Ekvádorská armáda nemá žiadne vzťahy s FARC“
zopakoval člen vlády Rafaela Correu.

El País spomínané informácie spokojne uvádza aj napriek tomu, že Prezident Ekvádoru, sa od akejkoľvek podpory hnutiu FARC verejne dištancuje od začiatku krízy, ale podľa kancelárky Maríi Isabel Salvador, ide tomuto periodiku len o zníženie verejnej mienky o ich vláde. „Seriózne ma to znepokojuje, vystrašuje ma to, ako môže denník typu El País publikovať tieto poznámky na základe svojej korešpondentky v Bogote, ktorá ani nehľadá iné zdroje“.
*
Diplomatické styky medzi krajinami sa obnovia, ambasády sa otvoria nanovo, a Hugo Chávez má mať s Álvarom Uribem tento týždeň niečo ako „priateľské stretnutie“.
Podľa posledných správ majú v pokoji prediskutovať ako predísť podobným incidentom v budúcnosti, a posilniť priateľskú klímu, ktorá nastala po schôdzke juhoamerických krajín v Santo Domingu.
Bude zaujímavé sledovať spoločné rokovanie Uribeho, najbližšieho spojenca USA v oblasti, s ich najväčším nepriateľom Chávezom, a to v čase, keď je na obzore izolácia Kolumbie, ako posledného „pešiaka USA“ na strane jednej, a zomknuté ľavicovo-orientované vlády dominujúce kontinentu, na strane druhej.  

Súvisiace články:

• Otvorené žily Južnej Ameriky