JAROSLAV DROBNÝ: Generál... generál...

Generál... generál...

ČTK/AP/B.K.Bangash



 V Pakistane to vrie. Vyhlásenie výnimočného stavu ku ktorému sa uchýlil prezident Parvíz Mušarráf, malo vyriešiť situáciu, do ktorej sa vlastnou vinou dostal.  Pod zámienkou výnimočného stavu prebehlo zatýkanie opozičných politikov, prominentných právnikov i sudcov, médiá boli umlčané. Stať sa toto niekde inde... .  


 Pred ôsmimi rokmi prezidentský kandidát George Bush v „minikvíze“ znalostí zahraničnej politiky nevedel prísť Parvízovi Mušaráfovi na meno. Dnes robí pakistanský diktátor Parvíz Mušaráf, blízky spojenec Busha vo „vojne proti terorizmu“, US zahraničnej politike také problémy, že Bushovi sa o ňom hádam aj sníva. Dajme však americkému prezidentovi pokoj, nech si premyslí nejaké „rozumné“ vysvetlenie dvojtvárnej politiky voči Pakistanu- na jednej strane otvorená kritika a požiadavka rešpektovania demokratických štandardov, na druhej strane nezakrytá finančná a vojenská pomoc diktátorskému režimu. Venujme sa radšej Pakistanu.

Pakistan je etnicky rozdrobená krajina. Nacionalizmus v bežnom význame slova nemôže byť putom, ktoré by krajinu držalo pokope. Takýmto putom môže byť iba náboženstvo. Ak si odmyslíme šiítsko-sunnitské násilie (ktoré zatiaľ nedosahuje iracké „kvality“), tak islam je naozaj ideou zjednocujúcou Pakistan. A vždy ňou i bol, veď krajina ako taká vznikla na princípe náboženskej odlišnosti od ostatnej Indie. Islam je tým základom, na ktorom sa budovala idea pakistanského štátu.
Toho si boli pakistanskí vládcovia vždy vedomí, a ktorí na to zabudli, vždy oľutovali. Najviac si toho boli vedomí diktátori (Pakistan ich mal zopár). K udržaniu sa pri moci bola okrem armády vždy potrebná aj pomoc tradičných (aj netradičných) náboženských lídrov, ktorí zvyčajne radi pomohli. Vlastne je to vždy o tom istom, nezáleží v ktorom kúte sveta sa to deje. Diktátori veľmi často „ochraňujú“ tzv. tradičné hodnoty, to isté majú v popise práce i náboženskí predstavitelia bez ohľadu na cirkev či náboženstvo.
Generál Mušarráf je diktátor. K moci sa dostal vojenským prevratom v roku 1999, ktorý ospravedlnil snahou predsedu vlády zvrhnúť ho. Ako sme už spomenuli, takých diktátorov mal Pakistan niekoľko. No generál Mušarráf mal smolu, že sa k moci dostal v ére šírenia demokracie. Svoju neobmedzenú moc musel kozmeticky prizdobiť , aby vyzeral dobre v americkom zrkadle. Tak sa v roku 2001 dal zvoliť prezidentom. Druhú, ešte väčšiu smolu má preto, že jeho vládnutie spadá i do éry „vojny proti terorizmu“. Na jednej strane to prinieslo podporu USA, ktorých je spojencom, na druhej strane reálne výsledky tejto vojny ho pripravili o tradičných spojencov minulých pakistanských diktátorov- náboženských lídrov.

V kruhoch amatérskych geopolitológov je veľmi silne rozšírený podivný názor, že demokracia a islam sa vylučujú. V skutočnosti islam nemá s demokraciou nijaký problém, no na rozdiel od západnej politickej vedy pre moslimov demokracia nie je zlaté teľa. Dôležitý je prospech spoločnosti, spravodlivosť voči obyvateľstvu a samozrejme dodržiavanie tradícií. (S tým zase nemá problém demokracia- no dobre ktorá ako, ale tá učebnicová určite nie) Ak to dokáže zabezpečiť demokracia- super, ak to vybaví diktátor, tiež dobre. Ráta sa výsledok. A povedzme si priamo, na Blízkom východe rozdiely medzi výsledkami diktátorov a demokracií (a semidemokracií) veľmi nevidno.
Diktátor, ktorý vládne na prospech krajiny a obyvateľstvu a ktorý zároveň napomáha udržiavaniu „tradičných hodnôt“- samozrejme tak ako ich chápu tradiční náboženskí pohlavári, má o ich podporu (a tým i o podporu veľkej časti veriacich) postarané. Kto to však nerobí, kto si to rozhádže s mullami, imánmi a fakíhmi, ten sa stáva tyranom. To sa stalo aj generálovi Mušarráfovi. Prakticky sa ocitol v podobnej pozícii, v akej bol iránsky šáh Pahlaví pred tridsiatimi rokmi.

Problémom generála Mušarráfa sa stali dve stoličky, obrazne i doslovne. Nemožno slúžiť USA i Pakistanu súčasne, nemožno bojovať proti moslimským vodcom aj byť ochrancom islamu zároveň, nemožno byť diktátorom i demokratickým prezidentom súčasne. Treba si vybrať, generál Mušarráf si i vybral- a stal sa tyranom. A nemožno sedieť súčasne na stoličke šéfa armády i prezidenta. Bohužiaľ, bez jedného by nebolo druhého. Ak sa vzdá jedného postu, skôr či neskôr ( a asi skôr, než neskôr)  príde i o ten druhý. Tak dlho sa rozhodoval, že je už asi neskoro.

Môžeme dumať kde sa dnešné problémy začali. Bol to spor s predsedom najvyššieho súdu Muhammadom Čaudrím? Bol to „spor“ s kazateľom Červenej mešity Abd al-Rašídom Gházím? Bolo to spor s o šéfom tajnej služby Hamídom Gulom?
Rozhádzal si to so súdnou mocou, rozhádzal si to s náboženskými vodcami, rozhádzal si to so sekulárnymi politikmi doma i v exile. Málo sa vie o tom, že si to rozhádzal so šedými eminenciami armády a tajnej služby. V rámci boja proti Talibanu, sa dostal do konfliktu s ľuďmi v pozadí tohto hnutia, v skutočnosti skôr pakistanského, než afganského problému.
Vojna proti terorizmu, v Pakistane pociťovaná skôr ako vojna proti islamu popudila proti proamerickému prezidentovi veľkú časť obyvateľstva.  


Mušarráf bojuje na mnohých frontoch. Bojuje urputne, zubami nechtami. Zaznamenal mnohé čiastočné víťazstvá- na tradičných rivalov Nawáza Šarífa a Benázir Bhuttovú použil metódu cukru a biča a rozoštval ich ešte viac (čo už však oni pochopili a pravdepodobne si k sebe nájdu cestu). Otvorených nepriateľov drží v domácom i naozajstnom väzení. Dokázal udržať armádu pod svojou kontrolou. Pakistanské jednotky dennodenne pobijú pár desiatok Talibáncov na Západnej hranici. Pri všetkej kritike demokratických mocností podporu mu zatiaľ nezastavili.  

No namieste je rozmýšľať, čo po generálovi. Skutočne demokratické voľby, nezbabrané stanným právom a bojkotom relevantných politických síl? Chaos občianskej vojny a riziko „humanitárnej intervencie“ (so všetkým, čo to obnáša)? Revolúcia? Ďalší prevrat a nastolenie nového „generála generála“ ?

Alebo to Mušarráf tentoraz zase uhrá a situácia bude naďalej hniť? A dokedy?