JAROSLAV DROBNÝ: Iránska raketová hrozba

Takmer vo všetkých médiách sa stalo samozrejmosťou preberať zo všetkých možných uhlov pravdepodobnosť vojenskej konfrontácie s Iránom. Je až trápne pripomínať, že podobne to bolo i v prípade Iraku pred piatimi rokmi.

Funguje to ako dlhočizná a  zauzlená reťaz, kde je jedno ohnivko spojené s ďalším, reťaz nedorozumení klamstiev, vyhrážok dezinterpretácií.     

Médiá už neinformujú o udalostiach, ale informáciami udalosti vyvolávajú. Varovanie pred hrozbou sa považuje za vyhrážku, následná odpoveď za vyhrážku z druhej strany a takto stále dokola. Nevidno začiatok, nevidno koniec.

 Nedávno uverejnil izraelský denník Jeruzalem Post  správu  o iránskej raketovej hrozbe.  V  správe sa doslova hovorí, že podľa iránskeho websitu blízkeho režimu „600 iránskych rakiet Šiháb 3 je namierených na ciele v Izraeli a budú odpálené, ak Irán, alebo Sýria budú napadnuté“. Správu prebralo aj SME.

Hovoriť o tom, že rakety niekam mieria je trochu zavádzajúce. Rakety majú zadané koordináty cieľov, kam po odpálení letia. Na Blízkom východe vlastne mieri každý na každého (teda ak má čím a pozná koordináty potenciálnych cieľov). Keď sa píše o ich namierení, vybaví sa skôr bezprostredná hrozba, rakety pripravené už-už vypáliť. Ba dokonca v slovenčine (a v češtine) sa to dá pochopiť i tak, že rakety už letia.

 Originálna správa Assar Irán, „websitu blízkeho iránskemu režimu“, však o namierení týchto rakiet v prítomnom čase nehovorí. Píše sa tam o tom, že Irán disponuje 600 raketami Šiháb 3 a v prípade ak Irán (či Sýriu) napadnú USA alebo Izrael je týchto 600 rakiet pripravených zamieriť na Izrael.

Irán pravdepodobne pozná koordináty cieľov v Izraeli. Tvrdiť, že na ne mieri, sa rovná tvrdeniu, že rakety so zadanými koordinátami cieľov v Izraeli sú už pripravené na odpaľovacích rampách.

Správa v Jerusaleme Post sa nedá nazvať inak, než zavádzajúcou. Jej výsledkom nie je informovanie, skôr vzbudzovanie obáv. Keď na vás niekto mieri, bezprostredne vás ohrozuje. Je rozdiel medzi tvrdením, že na vás niekto mieri a tvrdením, že ak na neho zaútočíte, vypáli on na vás.

Jerusalem Post napísal s odvolaním sa na Assar Írán niečo,  čo tam v nebolo. Možno si spojili správu Assar Írán so staršou správou katarského denníka al-Watan. Tá sa tak síce dá pochopiť (aj keď explicitne o namierení nehovorí), na druhej strane však nehovorí o 600 raketách, ale o 600 potenciálnych cieľoch. Ak si obe spojíme, 600 rakiet mieri na 600 cieľov. Logické. Na druhej strane, izraelský server Debka tvrdí, že Irán 600 rakiet nemá.

Medzi USA (a Izraelom) a Iránom sa vedie zvláštny dialóg. Obe strany vyjadrenia druhej strany považujú za vyhrážky. Aj v prípade, že ide o odpoveď na predchádzajúce vyhrážky, aj v prípade, že nejde o nič, samozrejme aj v prípade, ak ide o naozajstné vyhrážky. Všetky vyjadrenia sa posudzujú skôr z pohľadu budúceho konfliktu, než logiky. A nikto už asi nezisti, kde je začiatok. Kto začal? Začal sa Irán vyhrážať Izraelu? USA Iránu? Odpoveď na vyhrážku sa považuje za ďalšiu vyhrážku (samozrejme opačnou stranou), pričom pôvodná vyhrážka sa ignoruje. A tak stále dokola. Začiatok nenájdeme, koniec vidno na príklade Iraku.

Najsmutnejšie je, že v tejto vojne slov médiá hrajú úlohu pešiakov. Hoci by malo byť ich úlohou informovať o udalostiach, propagandisticky upraveným spravodajstvom samotné udalosti spúšťajú.

Správa o 600 raketách je u minulosťou. Mnoho vyhrážok, proti vyhrážok, dementovanie vyhrážok (a potom dementovanie dementovania) už odvtedy preplávalo agentúrami. Je však malým príkladom, ako sa na lož nabaľuje ďalšia lož a pravda nikoho nezaujíma. A keď sa všetko prevalí, keď udalosti dospejú do štádia podobného dnešnému Iraku, propagandisti a vojnoví štváči povedia: „Sorry, no ale veď kompletne celá svetová spravodajská komunita si myslela, že Irán mieril na Izrael.“ Alebo niečo podobné.